Vyhľadávanie
Tvorbou zo snov rásť
Mila Haugová: Rastlina so snom: Vertikála
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2006
Najnovšia básnická zbierka Mily Haugovej Rastlina so snom: Vertikála ponúka viacero záchytných bodov, ale napriek tomu má (zámerne) ťažko postihnuteľný obsah. Stretávame sa tu s motívmi, ktoré sa ako popínavá rastlina vinú jej predchádzajúcou básnickou tvorbou a majú už pomerne čitateľnú sémantickú autonómiu. Takisto vnímame nové premeny známej lyrickej hrdinky, znovu zakotvené v jednom bytí a prameniace z jednej podstaty.
Autorka tematizuje pocit, či lepšie proces miznutia všetkého, čo je v živote dôležité, čo milujeme, proces strácania opôr, hrozbu osamelosti vo dvojici, existenciálnu úzkosť a neistotu z pominuteľnosti času vymedzeného na život. Tieto kľúčové podnety formujú východiskovú situáciu lyrickej hrdinky – zememeračky sna, ktorá pociťuje akési rozdvojenie. To nachádza v básnických textoch aj celkom konkrétne kontúry a personifikované podoby rastliny túžiacej rásť alebo lane: „dokonalá osamelosť... vo sne jelenia laň leží v mojej záhrade vyzerá skoro ako jednorožec... vnáram si tvár do teplej vône šije... napne sa spolu so mnou: odkráča“.
Haugová opätovne ponúka len pocitovú mapu, obrysy udalostí, životných dejov, najmä vzťahových turbulencií. Všetko nasvedčuje tomu, že autorka si opäť zvolila snovú stratégiu zobrazovania skutočnosti. Vzťahové dianie a emocionálne prežívanie umiestňuje do ikonického priestoru prírody, pričom strieda varianty lesa a záhrady. Tieto vytvárajú v zbierke kontrast. Les symbolizuje vnútorný labyrint subjektu, akési bludisko života, z ktorého vytrvalo hľadá cestu von. Evokuje dojem, že subjekt sa rozplýva v priestore, v spomienkach, vo vzťahoch, ale pritom neprestáva túžiť rásť. Les umocňuje pocit faktického nežitia, toho, že sa človek stratil v dňoch, ktoré mu boli pre život dané: „pamäť. archív. záznam. // nepamätám si že som. len som bola“.
Pocit rozplynutia a neistoty podporujú aj pomerne s vysokou frekvenciou využívané motívy vody, snehu, rôzne zimné motívy a motív prechodu v čase či priestorovými lokalitami.
Oproti tomu stojí záhrada: srdce lásky, taký má názov aj jedna z básní, presne vystihujúca podstatu záhrady, ktorá označuje túžbu po plnosti života a jednote. Záhrada je zároveň priestorom v priestore, predstavou zaznamenanou v básni. Upozorňuje cieľového adresáta na to, čo bežne nedokáže vnímať, na skryté súvislosti: „milovaný muž leží vedľa mňa / v malej rotunde záhrady tento / svet nie je pre každého...“
A napokon sleduje zámer odstraňovať disharmonické prvky v partnerskom vzťahu a prekonávať diskontinuitné fázy jeho vývoja súvislým vertikálnym pohybom.
Situáciu, stav a úsilie lyrickej hrdinky vlastne výborne vystihuje paradoxne najkratšia báseň Október – odcitujem ju celú: „Ó, ako ťa udržať, ruža,/ v levanduľovej hmle tiel“. Lyrická hrdinka sa nachádza v jesennom období vlastnej existencie, na čo odkazuje názov, je v rozkvete života, na čo poukazuje ruža, a v nej sa súčasne stvárňuje celistvosť, plnosť života a jeho zmysel – k nemu vedie hrdinkino úsilie napriek prekážkam – „hmle“.
Nič nové pod slnkom, ktorého lúče pre všetkých blednú rovnako. Na rovnakej úrovni zostáva aj poézia M. Haugovej. Potvrdzuje svoje kvality.
Jaroslav Vlnka
