Dialóg má v literatúre pomerne dlhú históriu, s ktorou sa vyvíjala aj jeho podoba. Súčasná literárno-publicistická žánrová tvár rozhovoru predstavuje čitateľsky príťažlivý a žiadaný formát. Jeho osobitosť spočíva v tom, že ide o spoločné dielo dvoch diskutujúcich ľudí, odohrávajúce sa vždy v jedinečnom čase a priestore. Napriek pomerne ustálenej kompozícii striedania otázok a odpovedí poskytuje široké možnosti literárno-publicistického spracovania. Čitateľ sa prostredníctvom neho môže takmer na dotyk priblížiť k človeku, ktorý sa stáva autorovým dialogickým partnerom. A aj keď sa často uvádza, že partnerom na rozhovor je predovšetkým významná osobnosť, respondentom sa môže stať ktokoľvek, záleží od ambície a motivácie autora.
Tri rozhovory, tri podoby ich spracovania, traja autori a ich dialogickí partneri, ktorí svoje vzájomné stretnutia pretavili do knižnej podoby.
Dotyk s úspechom
Redaktorka a moderátorka Ľubica Hargašová v RTVS s úspechom moderuje a spoluvytvára reláciu Naši a svetoví. Vo večerných dialógoch predstavuje a popularizuje zaujímavých Slovákov, ktorí sa výrazne presadili v zahraničí. Tento projekt, ktorý sa postaral o približne dvesto drobných portrétov, našiel svoje zrkadlo v knižnej podobe. Naši a svetoví (Ikar 2016) s podtitulom Rozhovory so Slovákmi, ktorí sa presadili vo svete, predstavuje výber 21 rozhovorov. Cieľom autorky bolo prezentovať mimoriadne pracovitých, talentovaných a inšpiratívnych Slovákov, o triumfoch ktorých sa v ich domovine nevie, respektíve sa o nich nehovorí. Ich spoločným menovateľom je úspech, ktorý sa dostavil po mimoriadnom pracovnom vyťažení, drile, ale hlavne z nulovej štartovej pozície. Výber partnerov na rozhovor je koncipovaný vyvážene so snahou načrieť do rôznych oblastí ľudskej práce, vedy a umenia. Vždy však predstavujú špičku vo svojom odbore. Rovnako aj priestor, ktorý im stránky knihy poskytujú, je v rovnováhe. Jednotlivé spracovanie rozhovorov má jednoduchú štruktúru. V úvode autorka predstaví respondenta, formuluje jeho pracovné zameranie a následne ho stručne charakterizuje z hľadiska jeho profesie. Pri všetkých dialogických partneroch štylizuje podobne znejúce otázky. Zameriava sa v nich na bipolárny vzťah cudzina Slovensko, zaujíma sa o hlavné dôvody, ktoré respondentov motivovali k odchodu, a o moment, ktorý bol impulzom k dosiahnutiu úspechu. Častá je otázka návratu a rôzne stanoviská opytovaných k nej. V ich odpovediach rezonuje nedocenenosť slovenského potenciálu, nedostatok príležitostí rozvíjať talent či túžba po slobode, ktorú im cudzina poskytuje. V závere rozhovoru autorka prináša stručnú aktuálnu informáciu o súčasnom dianí v živote osobnosti. Rozhovory sú dynamické, štýlovo príbuzné a podnecujúce. Ich príťažlivosť je zakorenená vo výbere dialogického partnera, ktorého profesijný úspech, ako aj osobnostné črty sú čitateľsky pútavé a nesmierne inšpiratívne. Autorka tak systematicky vytvára celistvý obraz slovenského úspechu v zahraničí, ale aj neschopnosť domoviny zabezpečiť podmienky na rozvoj, a tým úspech násobiť a realizovať aj doma.
Dotyk s exkluzivitou
Ľuboš Jurík je nesporne autor obľubujúci žáner interview. Na svojom konte má šesť kníh výnimočných rozhovorov. Svoj osobný vzťah a hold francúzskej metropole podáva v knihe Paríž očami dažďa (AlleGro 2016). Publikácia je koncipovaná do viacžánrového celku, ktorý autor predstavuje ako intímnu výpoveď. Jej súčasťou je súkromný denník z trojmesačného študijného pobytu v roku 1976, spomienkové svedecké rozprávanie o diskrétnych rokovaniach vládnych predstaviteľov v čase odmietnutia vstupu Slovenska do Európskej únie. Knižný celok dopĺňajú aj tri poviedky a rozhovory s francúzskymi a rovnako aj svetovými spisovateľmi 20. storočia, to všetko spojené pod Arc de Triomphe. Práve literárne dišputy tvoria podstatnú časť knihy. Na začiatku každého rozhovoru sa nachádza medailón dialogického partnera, okolnosti, za ktorých rozhovor prebiehal, a opis pocitov Ľuboša Juríka z jedinečných stretnutí. Deväť hodnotných, autentických dialógov nestráca ani po rokoch nič zo svojej aktuálnosti. Rozhovory majú hĺbavý, spomienkový charakter, dýchajú intelektuálnou a literárnou exkluzívnosťou. Mená ako Luis Aragon, Francoise Saganová, Romain Gary či Georges Simeon odpovedajú na otázky viažuce sa k vlastnej i svetovej literárnej tvorbe, literárnemu posolstvu, k hodnote a funkcii literárneho diela. Nevyhýbajú sa ani citlivým otázkam osobného, intímneho charakteru. Ľuboš Jurík sa prezentuje ako znalec francúzskej literatúry, a nebráni sa ani polemike či priamej konfrontácii.
L.J. „Pripusťme, že vaše postavy sa búria. Na Jeanovi Rézeanuovi a Constance Orglais z románu Vstaň a choď! je sympatické, že nájdu v sebe dosť morálnej sily, aby sa postavili proti svojmu osudu. Sú to rebeli, sú to rúcači starých zákonov a starých pravidiel, popierajúc všetko, čo nie sú oni. Majú však jednu závažnú chybu: sami nemajú nijaký program! Vystačí človek v živote s tým, že popiera, že vždy ide proti, že jeho jediným programom je programy negovať?“
H.B. [Hervé Bazin – pozn. red.] „Budeme sa hádať?“
L.J. „Hádajme sa.“
Dovoľuje mu to hlboký ponor do diel spovedaného autora, orientácia v jednotlivých postavách, ako aj rozhľad vo francúzskej literatúre a reáliách. K celkovému vyzneniu prispieva aj autorova pripravenosť, premyslenosť a zacielenosť kladenia otázok. S istotou je možné tvrdiť, že práve rozhovory sú najprínosnejšou a najhodnotnejšou časťou knihy. Ich mimoriadnosť je v stretnutí sa so skutočnými literárnymi osobnosťami.
Dotyk ľudskosti
Rozhovor ako výskumnú metódu si vo svojej knihe Rozviazané jazyky (Vydavateľstvo Slovart 2016) s podnázvom Ako sme hovorili v starej Bratislave zvolil Jozef Tancer. Ide o zaujímavú publikáciu, ktorá rozpráva príbeh generačnej viacjazyčnosti v medzivojnovej Bratislave. Tá bola vďaka svojej polohe v 19. a na začiatku 20. storočia rázcestím viacerých národností a kultúr. Definovať predmet výskumu, resp. tému knihy nie je úplne jednoduché. Rozhovory, ktoré okrem iného predstavujú výskumný materiál, je možné zaradiť do jazykovednej disciplíny sociolingvistiky, zároveň má kniha aj výrazný kultúrno-historický rozmer.
Interview ako literárno-publicistický žáner tak poskytuje priestor na stretnutie sa nielen s faktami, ale najmä s hodnotným človekom, ktorého neobyčajná životná cesta sa zapísala do jeho osobnej i do bratislavskej histórie. S tým korešponduje aj samotný názov Rozviazané jazyky, ktorý možno interpretovať v prvom pláne ako knihu o jazykoch, ktoré tvorili kolorit Prešporku, na druhej strane rozviazané jazyky možno vnímať ako otvorenie sa, spomienkové rozprávanie o svojom osude. Autor prináša celkovo dvadsať rozhovorov s vzácnymi pamätníkmi medzivojnovej Bratislavy, ktorí dodnes žijú rozptýlení po celom svete (Spojené štáty americké, Argentína, Nemecko, Izrael, Česká republika, Slovensko, Veľká Británia). Štruktúra interview je viac-menej podobná. Autor kladie takmer identické otázky, zameriavajúce sa na jazykové prostredie starej Bratislavy. Napriek tomu má čitateľ z každého rozhovoru hlboký a neopakovateľný zážitok. Tancer sa sústreďuje predovšetkým na dominantné jazyky: nemčinu, maďarčinu a slovenčinu. Každý dialóg obsahuje úvod, v ňom je predstavená osoba, s ktorou je vedený rozhovor (nie všetci súhlasili s uvedením mena, preto istá časť respondentov vystupuje pod vymyslenými iniciálami), v krátkosti aj okolnosti, miesta rozhovoru a vnútorný pocit autora. Jednotlivé dialógy dopĺňajú rodinné fotografie a vysvetlivky na okrajoch knihy. K ucelenosti témy a kompaktnosti celej publikácie významne prispieva autorský hlas, v podobe popularizačných odborných štúdií, respektíve úvah. Tie premyslene prerývajú rozhovory a výrazne ovplyvňujú podobu celej knihy. Rozviazané jazyky sú napriek svojej nespornej odbornej kvalite (za ktorou je cítiť veľký kus poctivej vedeckej práce) predovšetkým hodnotným vyznaním človečiny. „Stretávanie sa s pamätníkmi medzivojnovej Bratislavy obohatilo môj život neoceniteľným spôsobom. Bola by to téma na samostatnú prácu. Málokto mal v živote toľko starých mám a starých otcov ako ja. Vekový rozdiel aspoň štyridsať rokov z nás robil tajných komplicov. V úlohe vnuka mi bola vopred odpustená každá nevedomosť a dovolená takmer každá otázka. Starí rodičia a vnuci – dve generácie, ktoré majú všetok čas sveta. Tá staršia sa už nikam neponáhľa. Tá mladá má pocit, že má celý život pred sebou a niet sa kam ponáhľať.“
Rozhovor predstavuje trezor, ktorý uchováva hodnoty, myšlienky a názory. Má rôzne literárne podoby. Jeho spracovanie si vyžaduje nemalé úsilie. Okrem iného aj majstrovstvo v spôsobe kladenia otázok, schopnosť priblížiť sa opytovanému do takej miery, aby necúval a otvoril svoj osobný, niekedy až príliš intímny priestor. Ako uvádza Erika Blumgrund autorovi: „Milý môj vnukopriateľ, nedotýkaj sa príliš často a silno mojej minulosti, je krehká.“ Dobrý literárny rozhovor je ako dotyk človeka.
Jana Kičura Sokolová
