Vyhľadávanie
Bratislava, Trio Publishing 2011
Na pomedzí severovýchodného Slovenska, juhovýchodného Poľska a súčasnej Zakarpatskej Ukrajiny sa rozprestiera domovské územie Rusínov. Rozdelenie národnostne a jazykovo kompaktného územia medzi tri štáty či nedobrovoľné deportácie rusínskeho obyvateľstva na Ukrajinu po druhej svetovej vojne dramaticky zasiahli snahu Rusínov získať štatút osobitnej národnosti alebo národa s vlastným spisovným jazykom, liturgiou a administratívne vyčleneným územím. To, akú daň si politicky a azda aj morálne necitlivé rozhodnutia vyberajú dnes, tvorí ústrednú tému novely Carpathia, ktorá je debutovým počinom Maroša Krajňaka, rodáka z Vyšnej Jedľovej v okrese Svidník.
Hlavnou postavou knihy a zároveň rozprávačom príbehu je mladý muž, ktorý sa z Bratislavy vracia do svojho rodného kraja na východnom Slovensku. Priestor, v ktorom sa pohybuje, je definovaný konkrétnymi alebo už nejestvujúcimi slovenskými, poľskými a ukrajinskými obcami, ale aj alegorickými Zónami či Zvláštnym mestom, v ktorom pozorný čitateľ spozná Svidník. Primárne napätie novely vyplýva z pocitovej konfrontácie moderného človeka so svojimi historickými, kultúrnymi a jazykovými koreňmi a vedomím, že svet, do ktorého svojím pôvodom patrí a ktorý sa v sebe pokúša objaviť prostredníctvom putovania po rodnom kraji, mu pred očami zaniká. Ak krivdy z obdobia druhej svetovej vojny a krátko po nej výrazne ovplyvnili ďalšie osudy Rusínov, tak autorova práca s časovými rovinami je nielen výrazným formálnym, ale aj kľúčovým významotvorným prvkom novely: udalosti v minulosti anticipujú udalosti v budúcnosti tak v rovine osobnej, intímnej, ako aj v rovine kolektívnej. Hlavný hrdina je „oscilujúci v čase“ (s. 19) a ako pozorovateľ hľadá a nachádza fragmenty a symboly minulosti, ktoré sa časom strácajú (tank z vojny), rozpadávajú (kosti mŕtvol) alebo len konzervujú v ústnej ľudovej slovesnosti (ľudia v reči Zón, teda po rusínsky, síce spievajú, ale už takmer vôbec nekomunikujú). Asimiláciu Rusínov vníma rozprávač ako tragický, ale zrejme neodvratný proces: „…to, že teraz z tohto priestoru rýchlo mizneme, úplne sa strácame, je vlastne naším dávno určeným spravodlivým osudom.“ (s. 116)
Krajňak necháva svoju hlavnú postavu prehovárať vo forme nepriamej reči, často opisným spôsobom so sklonom k lyrizácii s prvkami magického realizmu. Sémanticky ide mnohokrát o reťazenie asociácií. Štýl, ktorý si autor v novele Carpathia zvolil, preto kladie na čitateľa vyššie nároky. Ten musí nielen akceptovať hru s časovými rovinami, absenciu silnej príbehovej zložky a výraznú „náladovosť“, ktorá v istých momentoch pripomína atmosféru regionálnych próz Františka Švantnera, ale aj interpretovať tému ako takú. Nikde v knihe nie je explicitne uvedený geografický názov kraja, rovnako nie je uvedené, o akú národnosť ide (použité sú len nepriame náznaky v podobe zmienok o rusínskych umelcoch, napr. Deziderovi Millym a Andy Warholovi). A hoci v knihe vystupujú aj historicky nie úplne neznáme osoby, napr. v okolí Svidníka známa postavička Andrij P., alebo nemecký generál Gotthard Heinrici, ktorý velil nemeckým a maďarským vojskám v bojoch pri Karpatsko-duklianskej operácii, bežnému čitateľovi ich úloha v Krajňakovom príbehu nemusí byť zrejmá.
Debutová próza Maroša Krajňaka Carpathia prináša autorsky vyzretý a umelecky hodnotný pohľad na historické aj aktuálne problémy Rusínov cez optiku vzdelaného a senzitívneho súčasníka. Takýto spôsob predstavenia regionálnej a národnostnej témy je v slovenskej literatúre pomerne ojedinelý, a preto aj pozoruhodný.
