Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo IRIS 2001
Útla knižočka Bohuša Bodacza, známeho literárneho kritika a autora portrétov súčasných slovenských spisovateľov, napísaných spolu s Bystríkom Šikulom, ktoré vyšli pod názvami Premeny ohňa (1997) a Skrytá galéria (1998), nie je jeho prozaickou prvotinou. Pred týmto dielom sme už mali možnosť zoznámiť sa s debutom Pokoj noci (2001), ktorý uzrel svetlo sveta pod hlavičkou Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov a obsahoval šesť dlhších poviedkových textov.
Knižka Strážca tajomstva v krajine bláznov prináša dve poviedky – Úpal a Ráno s opicou. Prvá je erotickým snom na terase Domu slovenských spisovateľov v Budmericiach. Druhá víziou. Nie však zrovna svätca, ale hedonika par excellence. A to tiež typicky snovou – jedného dňa jej hrdina zistí, že s ním v domácnosti žije žena, ktorá nevyzerá ako jeho manželka, ale predsa je to ona. Spoločným menovateľom oboch textov je, že ich protagonistu, spisovateľa, zasiahnu zjavenia, najskôr zmyselného charakteru, ktoré v závere druhej poviedky pozoruhodne prechádzajú do náboženských.
Nepochybne autora inšpirovala situácia ranokapitalistického Slovenska. Tak ako mnohým iným, aj jemu sa svet javí bez poriadku, zmyslu a cieľa. Staré spoločenské mýty sa rozpadávajú. Experiment prekračuje hranice perverznosti. Človek sa umára pocitmi nespravodlivosti a poníženia a mučí sám seba kvôli vlastnej tuctovosti. Nie je schopný povzniesť sa nad jemu zvonka vnucovanú úbohosť a namiesto umeleckého klamstva a vymýšľania, sa zubami-nechtami drží publicistickej pravdovravnosti, na ktorú sa však – či sa nám to páči, alebo nie – v umení (aj v živote) umiera.
Vedomie protagonistu zastierajú delirické chmáry, ktorých dôvodom je zjavná závislosť istej slovenskej literárnej skupiny na Borgesovi. (Ako inak, aj v tomto prípade bol do knihy vpašovaný spolu s kamošským „pánospisovateľovaním” a potľapkávaním sa po pleci.) Hrdina (či autor?) knihy sa popritom snaží vysporiadať s podrazákmi, hoci dosť bezmocne, takže celkovo pôsobí napoly ako Don Juan a napoly ako Don Quijote.
Je teda umením erotika sama o sebe, alebo umenie mení sex na erotiku? Zdá sa, že Bohuš Bodacz sa pridŕžal skôr tých overených (a, žiaľ, nie veľmi originálnych názorov), že všetko ide samo od seba. A preto je jeho ponímanie skôr poľutovaniahodné. Metafory a prirovnania vzrušujúcich telesných tvarov, povrchov, výplní a tekutín rôznych konzistencií majú dodať textu umeleckosť. Lolita č. 2 sa však nekoná. Rovnako, literatúra nie je určená na fúkanie vlastných boľačiek, čo sa už akosi po osemdesiatom deviatom stalo priam folklórom. Niekto si nemôže zvyknúť na to, že staré časy odišli, iní zasa plače nad tým, že tie nové nie a nie prísť. Hedonizmus, založený na bezbrehom užívaní, kvári a ničí vzťahy. A v slovenskej literatúre navyše straší.
Martin Gajdoš
