Vyhľadávanie
Svet v kvapkách
Ján Zambor: Soprán dažďových kvapiek
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2000
Zambor je autorom, ktorý v sebe spája lásku k hispánskej, ruskej i modernej slovenskej poézii. Je dieťaťom slovenského Východu, no rovnako domovský vzťah si vytvoril k vzdialenému Španielsku. Toto nám pripomína, vyťahujúc spod závoja času čaro prvotného a jedinečného, aj vo svojom najnovšom súbore básnických momentiek.
Som presvedčený, že dôsledná znalosť cudzieho je najlepším predpokladom pre to, aby si autor dokázal vykovať svoje vlastné, domáce nástroje, ktorými potom operuje pri formovaní čitateľovho citu pre neviditeľné a nezničiteľné. Či už je to znalosť získaná poctivým štúdiom alebo náhodným pôsobením intuície, v oboch prípadoch značne (ak nie zásadne) prispieva k vytváraniu autorskej poetiky. Nezriedka aj vyčerpanie hľadaním akéhosi ideálneho a dokonalého u druhých býva dostatočnou pohnútkou k tvorbe vlastnej.
Zambor je básnikom voľného, ako i viazaného verša. V jednom rozhlasovom rozhovore sa raz vyjadril, že v boome nerýmovaných básnických textov nevidí nič, čo by popieralo hodnotu zaužívaných viazaných foriem a ich kvalitných pestovateľov treba podporovať rovnako ako tých druhých. Takéto výroky len podporujú to, s čím sa stretáme v jeho poézii, ktorá je presvedčivým dôkazom o suverénnosti v zaobchádzaní so slovom. S rytmom a rýmom narába s virtuóznou obratnosťou. Preukazujúc skôr sklon k modernejšiemu voľnému výrazu, vypracoval sa na majstra v odmeriavaní myšlienok v relativite prítomnosti, čo je z istého pohľadu hádam omnoho ťažšie než život v tieni tradíciou obťažkaných sonetov, tercín či štvorverší.
Nuž pristúpme ad fontes. Nechajme sa obmývať očisťujúcim dažďom, kochajme sa v jeho povzbudivom chlade a pravidelnom tlkote. Nechajme Zamborovu poéziu padať v jemných kvapôčkach na naše otrávené a ochabnuté duše, valiace sa cez mnohé prekážky, po klzkých i hrboľatých cestách, zrázoch, kopcoch i nekonečných rovinách sveta bez svetla. I my sme len bubliny a bublinky, ktoré, keď sa raz scvrknú, premenia sa na kvapôčky. V šere nádejí, za blikotu nebeských ohňov, zdvíhame hlavu a vystierame sa za ich mdlými lúčmi, hoci sú len odrazom veľkosti svojich zdrojov. To nám úplne stačí. Veď odblesky sú pre nás cennejšie než oslepujúce Slnko, prihrievajúce si našu Zem ako jednohubku v mikrovlnke vesmíru...
Martin Gajdoš
