Nazvať svoje politické memoáre Medzi Slovákmi mohol len Martin Šimečka. Ako pätnásťročný sa prihlásil k slovenskej národnosti vo vtedajšom ČSSR.
„Ak chcem zostať na Slovensku žiť a verejne o ňom premýšľať, nesmiem si nechať únikovú cestu,“ napísal v prológu. Práve tá nejednoznačnosť a z nej vychádzajúci pohľad na Slovensko a Slovákov musí dráždiť ortodoxných národniarov. Tých, ktorým šlo vyvaliť bok, keď Šimečka na Nový rok preberal štátne vyznamenanie. Lebo nič nie je v malej krajine iritujúcejšie, ako keď opýtaný nedokáže odpovedať, čí je.
Obnovenie poriadku. Naopak
V Obnovení poriadku urobil Milan Šimečka – otec Martina Šimečku – analýzu normalizácie. Popísal rozklad občianskej spoločnosti a obrodných síl, ktoré sa v šesťdesiatych rokoch začínali v ČSSR črtať. Medzi Slovákmi má opačný zámer. Popisuje, ako sa občianska spoločnosť znovu scelila a ako sa pokúša nanovo definovať krajinu. Pozoruje pritom jej slovenskú časť, no vždy si pred očami drží väčší celok (Československo, Visegrád, Európu).
Výrok, že Slováci sa stali skutočne politickým národom nie v roku 1989, ale až v 1998, sme už od Šimečku počuli. V knihe túto myšlienku zasadzuje do príbehu dlhých deväťdesiatych rokov. Tie sa pre neho začali v roku 1968 a končia sa trojbodkou v súčasnosti.
Môžeme samozrejme hovoriť o krátkej historickej pamäti takéhoto výroku. Ale netreba sa zbytočne nechať zviesť predstavami, že Šimečka chce zo Slovákov urobiť mladší politický národ, než by osvedčili historici. Ak čítame spolu so zámerom autora, po vlase jeho fascinácie a prajnosti k tomuto spoločenstvu, dostaneme svedectvo o zrode politickej spoločnosti, ktorú Šimečka dokladá ako zúčastnený svedok a spolutvorca.
Dozvieme sa niečo o neúprosnosti, ktorú si doniesol z disidentských kruhov, nástojenie na pravde a živote v pravde, ktorých prevtelenie vidí v Bielych vranách, Hlávkovej svedectve či v protikorupčných pochodoch.
Pochopíme, ako občianska spoločnosť – dnes toľko prepierané sorosovské mimovládky, svätuškári, kaviareň a tlač – tvorila politickú silu stavajúcu sa proti Mečiarovi. A že nemohli konať inak, nemohli sa držať objektivity, nestrannosti, symetricky vyvažovať na obe strany, pretože to bolo príliš veľké riziko sklzu mimo demokracie. Turné novinárov po krajine a presviedčanie voličov, koho voliť a koho nie, aj slovník dobra a zla, dnes zažívajú renesanciu pri Kotlebovi.
Šimečka tak vyťahuje nedávne korene súčasnosti a ukazuje – nevysvetľuje, skôr nás prevádza galériou situácií –, ako sme sa dostali tam, kde sme dnes. Mohli by sme hovoriť o archeológii dneška. Autor by asi nemal nič proti dopĺňaniu a polemike, naopak, jeho kniha o to žiada. (Dá sa čítať povedľa Gálisovho rozhovoru s Leškom či Zalovho Slova ľavičiarom).
Zanedbali spoločnosť
Ak aj Šimečka iritoval v niektorých hodnoteniach, keď vynášal súdy z akéhosi stolca, tu dostaneme odpoveď. Je to pohľad nie zvrchu, ale zboku. Pestované odcudzenie mu nedovoľuje vnímať veci a javy ako „normálku“. Naprieč kapitolkami-miniesejami sa snaží popísať to, čo nazval kultúrnym kódom Slovákov. Emócia, ktorá túto spoločnosť definuje, je ľahostajnosť. Tá je „tichým spoločníkom zla“. A zlo je pre Šimečku všetko, čo rozkladá, rúca a pochováva občiansku spoločnosť. Živú spoločnosť, ktorá o sebe vie a stavia sa proti moci.
Tak možno aj rozumieť šimečkiánskemu absolutizmu v pojmoch. Je to však len predĺženie spoločnosti disentu, jej rozvinutie a odvodenie. Či takto možno čítať občiansku spoločnosť v demokracii – akokoľvek krehkej a v neustálom zápase – je otázkou. Ako sa takáto spoločnosť vzťahuje k štátu a k vláde? Má byť k nim v protiklade, v kritickom vzťahu, spolupracovať a tvoriť kádre?
Šimečka tiež nie je schematický antikomunista, ktorý by paranoidne videl v myšlienkach solidarity a rovnosti prevlečený návrat k šedým sídliskám a tlieskajúcemu ÚV. S neúprosnosťou, s ktorou sa obracal k normalizačnému režimu, hodnotí aj thatcheriánsku logiku reformistov. Aj počtárstvo sociálnych demokratov. Všetci títo zanedbali otázku spoločnosti, jej živej podstaty a vzájomnosti.
Ľahkonohá próza
Možno sú Šimečkove postrehy o ľahostajnosti a slovenskej náture zľahka orientalistické. Keď vidia divokosť, nepriestupnosť, nevypočítateľnosť a apatiu tam, kde by sa dali vidieť nuansy a motivácie. A odvodzovanie charakteru od rázu krajiny by spoločenskí vedci asi aj ošomrali ako znovu spopularizovanú pavedu.
Ale tieto pozorovania hovoria skôr o vnútornej krajine autora, v ktorej sa počas čítania naučíme orientovať. Jeho Slovensku a Slovákom sa dá rozumieť. Napokon je to aj vďaka prístupnému jazyku. Čítať by mali všetci, čo pôsobia slovom. Pretože Šimečka – už od čias Džina – píše takú ľahkonohú prózu a esejistiku, že sa zmestí do poličky so Slobodom.
Zuzana Kepplová
