Vyhľadávanie
Na slovíčko
Jakub Bernard: Slovíčkovo, Bratislava, Orman 2007
Slovíčkovo je mesto v krajine Slovovensko nápadne-nenápadne podobnej tej našej. Leží na začiatku veľkej roviny Rečí-Rozhovorov-Rozprávania. Všeličo o tejto podobnosti napovedá: zvyky a história obyvateľov, názvy ulíc a miest, či iné zemepisné pomenovania – aj keď všetky sú uvedené v trochu pozmenenej slovíčkovskej forme.
Bernardova knižka vzdialene pripomína historické rozpravy. Ešte aj u nášho slávneho učenca z 18. storočia, Mateja Bela, by sme našli príbeh o našom národe a jazyku porozprávaný pekne od začiatku – od Adama, teda od stvorenia sveta. Bernardova metafora stvorenia začína prebudením slniečka – slovíčka: „V jeho svetle sa objavili kvety, sláva i poľná tráva, stromy, kríky a výkriky, citoslovcia a prvé vety.“ V prvých slovách je obsiahnutý celý kolobeh ľudskej histórie – jej minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Príbeh histórie je nepochybne ukrytý v každom jednom slove, rovnako sa však metafora stvorenia týka príbehu každého človeka, ktorý po „adamovsky“ objavuje svoj životný priestor a vlastne za život niekedy aj niekoľkokrát: „Lístie na stromoch šumelo. Šuchotal aj dopisný papier. Vetrík a vietor zvučal a hučal. Zďaleka sme začuli ľudské hlasy. Niekde hralo violončelo, dvoje husle a tri basy. Potom, najskôr niekto sám, potom dvaja i traja, ale bez táraja, potom aj deti a dospelí hovorili a hovorili.“
Pobyt v Slovíčkove môže čitateľovi poriadne popliesť hlavu. Slov sú tu na celé množiny, variácie a permutácie. Tesne vedľa seba sú slová spisovné i nespisovné, správne i chybné, slovenské i české, ba i cudzokrajné, neznáme pojmy, ich prepisy i zámeny a mnohé zmeny, a to všetko v jednej rovine Reči. Šikovné deti sa však vynájdu. Veď kto hľadá, ten nájde. A ak sa im tá Reč na jazyku sprieči či vzprieči – určite sa nestratia. Celkom isto im pomôžu aj veselé značky, nákresy a obrázky Ivana a Dávida Popovičovcov.
Timotea Vráblová
