Vyhľadávanie
Ondrej Metod Lucký
Spevy nádeje a radosti
DACO 2008
Poézia 89-ročného kňaza Ondreja Metoda Luckého ležala vyše 50 rokov ladom. Od roku 2005 nepohyblivý (po amputácii nohy), žil s jedinou radosťou: tvorbou za starým písacím strojom. Keby nebol jeho život taký bolestný, nebolo by ani jeho básní. Od mladosti do posledného dychu bol básnikom a spisovateľom. Rozvoju talentu a vydávaniu jeho diel zabránil totalitný režim, ktorý obrátil naruby aj jeho život. Bol prekladateľom z latinčiny, taliančiny, nemčiny a gréčtiny, autorom divadelných hier, zostavovateľom modlitieb a meditácií, básnikom a autorom historických románov.
Narodil sa 21. novembra 1919 v Trstenej, literárne začal tvoriť ako gymnazista. Roku 1936 vstúpil do rehole františkánov, za kňaza ho vysvätili roku 1945. Po likvidácii reholí v apríli 1950 ho internovali, do mája 1954 pracoval v PTP. Vrátil sa do Bratislavy, ale zakázali mu kňazské pôsobenie a publikovať. Pracoval ako robotník, v októbri 1958 ho odsúdili za podvracanie republiky a náboženskú činnosť na 4 a pol roka väzenia vo Valdiciach. Po prepustení (11. mája 1960) pracoval ako robotník, neskôr v administratíve. Po vystúpení z rehole sa roku 1965 civilne zosobášil s Annou Klčovou (1925 – 2006), keď roku 1970 dostal dišpenz z Vatikánu, mali aj cirkevný sobáš, 19. 5. 1967 sa im narodil syn Vladimír.
Do roku 1950 publikoval časť svojho diela, potom až v rokoch 1991 – 1993 uverejnili Katolícke noviny viaceré jeho články o svätých, prorokoch, cirkevných otcoch, fragmenty básní a recenzie kníh. V roku 2007 vydavateľstvo Serafín so sponzorským prispením rodiny a známych vydalo 1. diel jeho biblickej trilógie Pútnici, ďalšie dva sú pripravené na vydanie. Ako básnika ho prvý verejnosti odhalil básnik Teodor Križka v Kultúre č.1/2008.
Keď som ho v máji 2008 navštívil, o všetko sa zaujímal, bol milý, až príliš pokorný. Vzápätí po návšteve mi poslal Spoveď o živote, v ktorej dospel k syntéze viery a lásky, a tá otvára jeho zbierku Spevy nádeje a radosti. Jej vydania sa už nedožil, zomrel náhle v nedeľu 13. júla 2008. Ráno 10. júla ešte pracoval na románe o solúnskych bratoch, dokončoval stať o sv. Metodovi, chýbalo mu asi 20 strán.
Prvá časť jeho zbierky Meditácie hľadajúcej duše obsahuje autobiografické básne plné bolesti, nostalgie a smútku, ale aj viery, radosti a nádeje. V druhej časti Radostné stretnutia s prírodou reflektuje prechádzky Slovenskom, ktoré ho prinavrátili na cestu pokoja a z potuliek prírodou cítiť tiché tajomstvá. Tretia časť zahŕňa básne z diela Sedemradostná Panna Mária, zo zbierky úvah a poézie Sedem radostí sv. brata Františka z Assisi a zo Spomienok na sv. brata Františka. Záverečné Tri piesne majú príležitostný a dedikatívny charakter – v básni Žene vyjadruje vďačnosti a lásku, Igricova pieseň nesie posolstvo Slovákom a Pieseň o sestre smrti napísal roku 1992 po smrti svojho bratranca Jozefa Šramka.
V poslednom období žil Ondrej Metod Lucký izolovane so synom, v stálom tvorivom nadšení, ale s bolestným spomínaním na minulosť, ako to vyjadrujú jeho verše Zo žalmov Jóba zblúdeného:
,,Iní sa budú chváliť bojom s tmou,
iní sa budú chváliť víťazstvami nad záľahou hrôz.
Iní ich budú chváliť za ich odvahu a čin
a iní budú na nich pyšní, že ich život nezlomil.
A ja sa schúlim pred ich slávou, pred ich silou
a budem mlčať, stisnem pery v mlčaní,
nikomu svoje clivé smútky nezradím,
nik nedozvie sa o tých drobných víťazstvách
i v tom, čo vyzeralo ako porážka.
Ostanem sám, ostanem skrytý vo svojom vnútri...“
Jozef Mikloško, vydavateľ
