Vyhľadávanie
Vypijeme si spoločne čaj či kávu? Pre niekoho bežná forma stretnutia, pre iného rituál. Pre hrdinky knihy Spoločný čaj (Ikar 2014, preklad Lucia Nižníková-Kollárová) navyše metafora vzťahu matky a dcéry. Zároveň zaujímavý psychologický portrét Iráncov žijúcich v zahraničí, ktorí napriek všetkej snahe včleniť sa do novej spoločnosti pociťujú, že sa stali cudzincami v starej i novej vlasti. Toto všetko, plus stret rozdielnych kultúr, zachytila vo svojom knižnom debute kultivovane, citlivo, ale aj pútavo Marjan Kamaliová. Je viac než zrejmé, že čerpá aj z vlastných skúseností. Veď sa narodila v Turecku iránskym rodičom, neskôr študovala v USA a dnes tam žije s manželom a dvomi deťmi.
Svoju prózu rozdelila na tri časti datované rokmi: prvú a záverečnú rokom 1996 – v tej sa odohráva súčasnosť príbehu, strednú rokom 1978, v ktorej sa vracia do minulosti. Úvod je zdanlivo banálny. Darja, ako väčšina matiek chce, aby sa jej dcéra dobre vydala. A tak jej tradičným spôsobom zháňa ideálneho ženícha. Dcére, 25-ročnej Mine, sa to nepáči. Už pri výbere štúdia sa musela prispôsobiť prianiu rodičov – namiesto výtvarníctva študuje ekonómiu. Teraz chce školu dokončiť, osamostatniť sa a potom sa uvidí. Po vydaji netúži a doteraz ani nestretla lásku. Ale predovšetkým sa, na rozdiel od jej otca či starších bratov, celé jej vnútro búri proti predstave „byť Američankou“. Ako dieťa nechápala a vlastne doteraz celkom nechápe, prečo rodičia volili po revolúcii v Iráne odchod do USA. Hľadá samu seba. Netuší, že v podobnej situácii sa ocitla zrazu aj jej matka. V každom prípade, keď sa Mina rozhodne, napriek otcovým protestom, pre dvojtýždennú návštevu rodiny v Iráne, matka Darja ide s ňou. Obe ženy nájdu opäť cestu k sebe... Okrem príbehu si pozorný čitateľ vychutná aj silu pochopenia matky a dcéry a možnosti poďakovania sa za všetko, kým na to ešte máme čas.
