Vyhľadávanie
Literárny vedec a básnik Michal Habaj vydal v minulom roku monografiu o tvorbe štyroch významných poetov medzivojnového (a povojnového) obdobia. V knihe s názvom Básnik v čase sa zaoberá poéziou Jána Roba Poničana, Laca Novomeského, Emila Boleslava Lukáča a Jána Smreka. Hoci jednotlivé kapitoly sú budované ako autonómne celky venované danému autorovi, je to práve Habajovo nazeranie na ich poetiky cez súvislosti a podobnosti medzi nimi, ktoré ponúka nové interpretačné kľúče k básňam týchto autorov. Nejde teda o knihu, ktorá charakterizuje len samotnú tvorbu toho či onoho básnika, ide o dielo, opierajúce sa o paralely v ich tvorbách.
Najväčší priestor je venovaný poézii Ján Roba Poničana. Habaj tu interpretačne, literárnohistoricky a literárnokriticky približuje Poničanove zbierky z obdobia rokov 1923 – 1942. Okrem známych „čítankových“ faktov zdôrazňuje napríklad autorovu inšpiráciu ľudovým veršom (zbierka Demontáž), upozorňuje na Poničanovu osciláciu medzi ideologickou a avantgardnou poéziou či na jeho orientáciu na národnú tematiku v zbierke Póly. Z hľadiska spomínaných paralel sa venuje mestskej a civilizačnej poézii vo vzťahu k Novomeského Nedeli a Smrekovej zbierke Cválajúce dni. V súvislosti s tým Habaj konštatuje, že u Poničana chýba morálny a etický postoj.
Na poéziu Laca Novomeského nazerá Habaj cez optiku „rozdvojeného“ sveta v lyrickom subjekte, už v úvode prichádza so zaujímavým pohľadom na mladú generáciu básnikov v prvej polovici 20. storočia, ktorú nazýva „epochou chlapcov“ a v nej Novomeskému vymedzuje miesto medzi Poničanom (mladícky rozhnevaným a buričským) a Smrekom (chlapčensky naivným). Rovnako zaujme autorovo chápanie vývinu Novomeského poetiky smerom k pesimistickému gestu (od Nedele k Romboidu, s. 95) či interpretácia básnických modelov sveta v Smrekovej zbierke Cválajúce dni ako „ekonómie prebytku“ a v Novomeského Nedeli ako „ekonómie deficitu“ (s. 102).
Kapitola o Lukáčovi sa začína paralelou so Smrekom, keďže obaja publikovali svoj debut v roku 1922. Venuje sa v nej aj toposu domova, ktorý bol významný pre všetkých štyroch básnikov, a z hľadiska literárneho priestoru sa Habaj nevyhol ani zásadnej otázke medzivojnovej slovenskej literatúry – opozícii mesto / dedina.
Keď sa čitateľ dostane k poslednej interpretačnej časti, venovanej poézii Jána Smreka, už má nadobudnuté isté povedomie o básnikovej tvorbe z 20. až 40. rokov, pretože slúžila ako zrkadlo pri uvažovaní o textoch ostatných troch autorov. Táto kapitola je časovo posunutá, zaoberá sa Smrekovou poéziou v povojnovom období, kedy nemohol publikovať. Habaj tu okrem iného konštatuje autorskú orientáciu na budúcnosť a neustálu snahu o prebudenie ľudskosti prostredníctvom poézie.
V závere sa autor zaoberá otázkou Aký je zmysel poézie, ktorú nastolil v úvode. Cez stručné zhrnutie najzásadnejších poznatkov, ktoré v knihe uviedol, načrtol aj možnú odpoveď.
Mária Stanková
