Vyhľadávanie
Pokus o trvanie
Joe Palaščák: Teloi, Levoča, Modrý Peter 2008
Na slovenskej básnickej scéne pribudlo nové a zaujímavo znejúce meno – Joe Palaščák. Ako sa dozvedáme z knižnej obálky, autor sa narodil v roku 1984, žije v Košiciach a doteraz nepublikoval. Celkom iste je to ideálny vek na debut a na šancu prekvapiť či aspoň zaujať. Palaščák sa však nevydal na zrýchlenú cestu samoúčelného kriku a bezobsažného rebelantstva. S nenútenou disciplinovanosťou volí svoj osobitý a argumentačne podložený program. K básnickému slovu pristupuje s prirodzenou istotou, ale aj s potrebnou dávkou pokory a s akcentom na jeho významový odkaz.
Básnická zbierka s mierne tajomným titulom Teloi obsahuje 22 básní. Aj v tomto prípade sa potvrdzuje pravidlo, že menej býva viac. Básne tvoria kompaktný a vyvážený celok. Palaščák dokázal na relatívne malom priestore presvedčiť o opodstatnenosti knižného vydania svojho diela. U básnikov vstupujúcich do literatúry často dominuje zahľadenosť do súkromného mikrosveta, uvravenosť a opisnosť. U Palaščáka toto očividne chýba. Charakterizuje ho schopnosť vidieť aj hlbšie ako len do seba, do svojich bolestí a smútkov. Je mu vlastná empatia a sceľujúca kontinuita, s akou tento proces uskutočňuje. Vyznáva a dôkladne obhajuje univerzálne platné hodnoty: „Chcel by si trvať, / zachovať získané“. Tieto verše z úvodu zbierky predznamenávajú vyprofilované autorské krédo: práve teraz, v tejto dobe obraňovať to dobré, čo zostáva.
Palaščákove básne pripomínajú pozorné putovanie krajinou. Kúsok po kúsku odkrýva to najpodstatnejšie: ticho, vodu, hlinu, vtákov, sneh, dotyky, ľútosť, cintorín, vôňu ľalií... Cez senzitívne vnímanie skutočnosti smeruje k tušenému jadru ako k oslobodeniu od denného informačného balastu. Blysne sa objavnosťou v ľúbostnej rovine najmä tým, že nie je doslovný a otvorene erotický. Napriek tomu tento umiernený pól vyvoláva vysokú mieru účinku a napätia: „Lenže sú dotyky, / a jazvy po nich / v tme ináč svetielkujú. / Ak ťa niekedy objímam, / desí ma to málo, čo držím“. S obľubou využíva motív stlmeného náznaku, jeho pokračovanie sa môže voľne rozvíjať v predstavivosti čitateľa. Ako všímavý pozorovateľ odmieta neutrálny postoj a zámerne vytvára kontrast na dosiahnutie autentickej atmosféry. Nepateticky dokáže definovať absolútne javy: lásku, smrť a bolesť, u neho je to akési samozrejmé a aktuálne. Pointy vyznievajú s motivujúcou nádejou: „Radosť, / na ktorú čakáme, / je dávno s nami“. Otvorený koniec si napriek tomu ponecháva ako symptóm pohyblivosti a premenlivosti života. Azda jedinou výhradou je ťažkopádnejší slovosled. Možno tvorí súčasť autorského štýlu, ale takto pôsobí rušivo a spomaľujúco. V konečnom dôsledku je však rozhodujúce zážitkové a emocionálne vyžarovanie debutu.
Na záver čítame verše: „Modlitba sa nekončí. / Modlitba začína“. A to je poézia. Jej čítanie rozhodne nebude stratený čas.
Miroslav Brück
