Vyhľadávanie
Za slobodou a mocou
Pavol Weiss: Traja priatelia, Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006
Predznamenávam, že s Pavlom Weissom sme chodili na tú istú zédeešku, do toho istého ročníka, iba do inej triedy, a to vlastne rozhodlo, že sa takmer nepoznáme. Stretli sme sa, tuším, ešte na dvoch literárnych súťažiach, ako laureáti, ale ani tam sme k sebe nenašli cestu, mám dojem, že virvar a iný okruh známych urobil svoje. Neviem, či je to dobre, alebo zle, v každom prípade ma vždy poteší, keď môj konškolák vydá novú knihu: Traja priatelia sú jeho treťou.
Prečo toto rozpomínanie? Autor totiž vo svojom najnovšom románe zobrazil osudy troch chalanov a neskôr mužov, ktorí sa stali priateľmi už na základnej škole, priatelili sa i na gymnáziu a ich osudy sa preplietajú až do súčasnosti. Nečudo, že som okrem iného hľadal asociácie. Niekoľko som ich našiel: napríklad z neuveriteľne prísneho starého učiteľa, ktorý neraz fyzicky trestal až za hranicou brutálnosti, Weiss stvoril riaditeľa školy... Pri fabulovaní mu však ušlo, že raz Petra, jedného z trojice ústredných protagonistov, umiestnil na bratislavské sídlisko Štrkovec, a neskôr, pri prezeraní bytu, kde zomrel otec (ten istý byt), vyhliadne z balkóna na sídlisko Pošeň, na gymnázium za cestou, a tak je mojej maličkosti jasné, že vykukol z bytu nie na Štrkovci, ale na Trávnikoch. Trochu otázne je aj vyvolávanie čiernobieleho negatívu z filmu vo fotoaparáte, ktorého sa sedem rokov nikto nedotkol. Málokedy sa pošťastí, aby vyšiel dobre. Samo Kráľ, ktorému autor venuje azda najviac pozornosti, to však dokáže bez čo i len náznaku údivu. To sú však drobnosti.
Weissova kniha je nespochybniteľne zaujímavá. Dobre sa číta, autor je jadrný a úsečný. Pohotovo prestriháva v obrazoch z osudov jedného na druhého, tretieho a späť. Nešpekuluje s retrospektívami, aj keď občas musí niečo dopovedať, čo predtým zámerne neprezradil, a vari dva razy sa mi marilo, že oneskorene zatĺkal známy čechovovský klinec zo začiatku drámy, na ktorý sa v jej závere hrdina obesí. Všeobecne povedané: Weiss sa číta bestsellerovo. V jeho trojke sa postupom času a pod vplyvom dispozícií i vonkajších tlakov každý uberá svojím smerom a ako v chronicky populárnej českej piesni od Jaroslava Ježka a Voskovca a Wericha „život je jen náhoda, jednou si dole, jednou nahoře“. O tom vlastne kniha je.
Pavol Weiss píše mužsky. Jeho Traja priatelia sú síce obdobne ako „ženská“ literatúra predovšetkým o vzťahoch, ale väčšmi o tom, kto s kým spáva, ako o tom, kto ku komu čo cíti (aj keď ani citovosti sa nevyhýba). Viac než v románoch žien uňho rezonujú vzťahy v práci, pri prebojúvaní sa na vrchol. Sloboda v ponímaní jeho troch vrstovníkov znamená počúvať hudbu, ktorú práve obľubujú, žiť, ako sa im práve chce, byť nezávislými od ostatných, čiže nad nimi, či aspoň mimo nich. Sú ochotní drieť, ale iba pre seba – a možno občas pomôžu aj kamarátovi.
Iba ten, kto knihu prečíta až do konca, sa dozvie, koho ponímanie priateľstva pretrvalo a z koho po bublinkách vyprchalo. Možno autor zámerne názvom knihy vytvoril alúziu k Remarqueovým Trom kamarátom. S týmto, zrejme, zámerom sa Weiss prihovára aj zdatnejším čitateľom, ponúka šancu porovnať mládež v zlomových obdobiach kedysi a dnes. Ktorá mládež je vyzretejšia? Ktorá je empatickejšia, ktorá humánnejšia? Akoby mimochodom rozpráva Pavol Weiss vlastne o celej našej nie vždy spoločenskej spoločnosti. O ľuďoch, ktorí sa snažia spojiť slobodu s mocou a neuvedomujú si, že sloboda získaná mocou je vždy iba obmedzenou, podmienenou slobodou.
Ľuboš Svetoň
