Vyhľadávanie
Nika a Leo sa učia abecedu
Rozkošná knižka venovaná prvákom, básničky a texty na každé písmenko abecedy, ale toto sme tu už mali. Kto by nebol vyrastal na Maľovanej abecede Jána Smreka, klasike našej detskej literatúry. Takže nápad nie je nový, ale obsahy a básničky k jednotlivým písmenkám sú nové, smelé, objavne: myslím o trochu bližšie súčasným deťom a ich slovnej zásobe. Nápadité texty majú zároveň aj jemné výchovné a mravné ponaučenia siahajúce až k známym výrokom: kde sa dvaja bijú auto získa tretí. Takto vytrhnuté z básničky akoby presahovali až do dospelého sveta. Niekedy sa autorka kvôli použitiu písmeniek dopúšťa aj prehreškov voči prírode, neviem, či Capko Cyro naozaj tak rád hryzká cesnak, cibuľku, asi je to len kvôli písmenku C. Veľmi vydarené je písmenko D s motívom ďalekohľadu,… písmenko G s gumou, H s hríbmi,… M, Miško s mobilom, veľmi vydarené je P, Peťo na plavárni.
Pre mňa (aj ako dospelú čitateľku) najviac zarezonovala grafická báseň na T: Trúbi Tóno do trúbky, až na malú poznámku správny trubkár trúbi na trúbku… Na konci knihy sú ešte predstavení Nika a Leo. Kniha je svieža, vtipná a ilustrácie rovnocenne spoluvytvárajú túto nielen peknú, ale pre prváčikov aj užitočnú knižku. Celá kniha je starostlivo urobená v dobrej pevnej väzbe, len tak ľahko sa nerozpadne, obálka je príťažlivá. Spolupráca Paulíny Feriancovej a Evy Chupíkovej vytvorila knižku, ktorá okrem radosti zo slov prináša aj radosť z čítania pre tých, ktorí si práve osvojujú základy abecedy a priznám sa aj mne a 5-ročnej vnučke, ktorej som ju čítala. To je dobre, že Smrekova knižka má nasledovateľa na modernej jazykovej úrovni.
Labky, krídla, chvostíky
Básničky o všetkých možných zvieratkách, malých, veľkých, domácich i cudzokrajných, žijúcich všade: na dvore, v rieke a mori či v džungli alebo na savane… Veselý kolotoč až sa vám hlava zakrúti z celostránkových ilustrácií. Básne tak splývajú s obrázkami: možno by sa zišlo trochu bielej čistej plochy, ktorá je prítomná len na niektorých stránkach, aby sme si my a deti, samozrejme, mohli vydýchnuť a nadýchnuť sa na novú básničku a… obrázky.
Štefánkovej texty sú vtipné, hravé, rýmy presné, nápadité, charakterizujú každé zvieratko: občas podľa tradície, občas celkom novo. Nechýbajú ani skoro existenciálne otázky v milej básni o psíkoch, ktorá končí otázkou: „Čo už s takým životom?“ Kravičky a koníky, myslím, že to súčasným deťom treba, sú namaľované tak, že dieťa vie, kto je kto alebo čo je čo. V záplave filmov a rozprávok o šváboch, špongiách a rôznych vymyslených „kreatúrach“ je dobre, že sa aj básničky aj ilustrácie držia skutočnosti a prírody, samozrejme, s dávkou potrebnej fantázie. Texty o svišťoch, sysľoch, činčile, netopierovi či ježkovi patria k tomu najlepšiemu v knižke a dvojveršie o bobrovi je skvelé: „Bobra syna, mamu, otca / choďte hľadať do Bobrovca.“ A o činnosti bobra dopovie obrázok. Stonožka a ponožka je už použitá častejšie, ale zato leguán je nápaditý až dadaistický. Vnučka si všimla obrázok medveďa a dva kontajnery (videla už prírodovedný film: v kontajneri sa jej medveď nepáčil), možno by bolo treba kráľa hôr predstaviť v jeho prirodzenom prostredí a nie vyberajúceho odpadky, čo je nebezpečné aj pre zvieratká aj pre nás ľudí.
Celá knižka však pôsobí na deti priaznivo, čo je to najhlavnejšie, vnučka si k zvieratkám vymýšľa nové texty: čo viac môžeme od dobrej detskej knihy chcieť, aby inšpirovala a prinášala radosť.
Náš pes je Huncút
Tretia knižka je prozaická a využíva dve rozprávačské línie: jedna je spisovateľská a druhá dáva hlas psíkovi Huncútovi a jeho poznámkam k tomu, čo sa deje v rodine Ondrušovcov, u ktorých „býva“. Kniha je určená pre mladšie deti školského veku, okrem príbehu prináša aj výchovné poučenia o pravidlách spolužitia a poslúchaní v rodine aj v širšej spoločnosti, vtipne komentované Huncútom. Deväť príbehov rozpráva o príhodách Huncúta a detí Miška a Katky pri hre s loptou, v príhode s ježkom, na zakázanom výlete psíka za ohradu záhrady, o zoznámení s iným psíkom. Všade sa nenútene hovorí o tom, čo sa má, smie, môže robiť a čo nesmie, kedy narušujeme dôveru. Psík tajne sleduje deti až po školu a zaumieni si, že sa naučí čítať,… lebo to musí byť dôležité.
A veru aj je, nielen v úvahách Huncúta. Kniha, ktorej sa práve venujeme, svojimi úsmevnými príhodami iste prinúti malých čitateľov čítať ďalej a dozvedieť sa všetko až dokonca. Príbehy sú napísané pekne a zrozumiteľne, vety sú primeranej dĺžky a náročnosti. Deti sa pohybujú vo svojom jazykovom prostredí, ale zároveň sa učia určite aj veľa nových slov a výrazov v rôznych situáciách. Spolu so psíkom sa učia hovoriť pravdu, byť zodpovedné za svoje činy, byť hraví a vážni zároveň. Deti sa dozvedia, že psíka treba očkovať a chodiť k zverolekárovi, keď sa psík zraní na ostrej plastovej fľaške.
Psík sa učí ako prechádzať cez cestu a, samozrejme, tie isté pravidlá platia i pre deti. Na konci knihy v poslednom príbehu Huncút zachráni život cudziemu chlapcovi práve na prechode cez cestu a stáva sa definitívne členom rodiny. Všetky jeho nezbednosti a huncútstva sa mu odpustia.
Odporúčam všetky tri knižky do pozornosti rodičom, ktorí chcú svoje deti priviesť k čítaniu a tiež starým rodičom (ako som aj ja) nech ich čítajú (tým menším) a nech pobádajú k čítaniu tých väčších. Aj keď sú ako Huncút, že (ne)poslúchajú.
