Ty buď vietor, ja budem robiť dážď!

Benjamin Gottwald je súčasný ilustrátor a tvorca animácií žijúci v Hamburgu. Jeho tvorba mi v niečom pripomína moje detstvo – novinové komixové vtipy, ktoré sa mi zdali trochu ohyzdné, ale zároveň ma priťahovali svojou naturálnosťou. Priamosť výtvarného prejavu umocňuje aj bdelá farebnosť, kontrasty a jasné farebné plochy. Spolu to funguje výborne.

Ak ste knihu ešte nedržali v rukách, predstavte si obrázky, ktoré sú reprezentáciou zvukov. Od tichých po hlučné, od dojímavých až po strašne smiešne. Vy ste ozvučovacím zariadením, telom zvierat v knihe aj hudobným nástrojom. Obraciate strany a prechádzate od zvuku k zvuku. Od pocitu k pocitu. Sám Gottwald charakterizuje knihu ako zábavu pre deti a odvážnych dospelých.

Možno sa pri čítaní budete najprv ošívať. Kniha pozýva do niečoho, na čo nie sme zvyknutí a čo asi mnohí z nás ani nemajú radi. Je to pozvanie odložiť na chvíľu svoju uhladenosť a kikiríkať, trúbiť a aj prdieť.

Keď už píšem o prdení, tak je takmer na začiatku. Gottwald dobre vie, že činnosti spojené s vylučovacím otvorom deti jednoducho bavia.

Nenapadlo mi to hneď, ale absencia slov vytvára príležitosť pridať k obrázku svoj osobný význam. Pre nás doma je strana s diskotékou jednoducho ozvučená piesňou Kde mám bundu? od Saténových rúk. Prenesene sa tak niektoré strany stávajú našou rodinnou kronikou.

Kniha vyžadujúca odvahu

Mnohí z nás sa hanbia byť čudní a smiešni, hluční a expresívni. Aj naše deti v týchto prejavoch korigujeme. Preto kniha vytvára zaujímavý kontrast voči mnohým iným veciam, ku ktorým deti vedieme. Často ich učíme mať samého seba pod kontrolou, zapamätať si informácie a normy, korigovať svoje interakcie a ovládať svoje prejavy.

Niekedy ma však trápi, že máme dobre osvojené spoločenské normy, ale aj problém spontánne sa prejaviť. Byť smiešni, tancovať, spievať pred druhými. A úplne ma pichne pri srdci, keď sa moje deti hanbia byť spontánne, lebo sa už boja vlastnej trápnosti.

Keď som si s nimi čítala Ťuk Ťuk Puk, páčilo sa mi, ako sa uvoľnili a prejavili. Ale aj ja som sa chcela uvoľniť. Ukázať im, že sa pred nimi nehanbím a že je v poriadku byť občas smiešny. Asi sa kniha dá prelistovať aj bez väčšej expresie, ale zažívať si s nimi divokosť a smiech bolo pre mňa veľmi vzácne.

A vzácne je aj to, že Ťuk Ťuk Puk vytvára príležitosť na fyzický kontakt. Taká je napríklad strana o šteklení. Šteklíme sa, výjav ozvučujeme híkavým smiechom a prosbami o zastavenie mučenia. Lakťom pri tom pridržiavam otvorenú Gottwaldovu knihu a vravím si, prečo sa nešteklíme častejšie. A keď smiech doznie, deti zostávajú pri mne pritúlené, tlačia sa na mňa a stáva sa z nás zvláštna ručiaca a funiaca spletenina. Syn ma obopína nohami a tlačí do rebier a už by som mu aj chcela povedať, nech uvoľní to zovretie, ale je to pre mňa také vzácne, až na rozplakanie krásne. Len sa nestačím pri tejto emócii zastaviť, lebo už otáčame stranu, kde sa objaví jazzová kapela a ja už tvorím basovú linku. A tak som si nechala tieto emócie na neskôr. Vlastne na teraz, ako to píšem.

Kniha môže byť akýmsi médiom vzťahu. Kým ma deti tlačia do rebier, so zatajeným dychom ďakujem Gottwaldovi za túto chvíľu.

Ako čítať knihu Ťuk Ťuk Puk

- Kniha je dosť dlhá a netreba ju ozvučiť celú na jeden raz. Dá sa otvoriť hocikde, pravdepodobne sa budete vracať k obľúbeným stranám. A potom pokračovať ďalej.
- Ak sú na dvojstrane dve zvukovo kontrastné situácie, môžeme sa pohrať so striedaním týchto dvoch zvukov. Pre deti bude výzvou stišovať sa a pridávať na intenzite podľa toho, na ktorú stránku ukážeme. Učia sa tak samoregulácii a zároveň im dávame ohraničený priestor na silnú expresiu, ale aj na precítenie kontrastných pocitov, ako napríklad pri mačke, ktorá na jednej stránke pradie, no na vedľajšej prská.
- Niekedy sú na dvojstrane dva podobné zvuky, napríklad klusajúci kôň a pingpong. Striedaním týchto dvoch zvukov si cibríme vnímavosť na jemný rozdiel medzi zvukovými javmi.
- Ak je na ilustrácii niekoľko zvukových objektov, ako napríklad viacerí členovia kapely, zvuky si s deťmi môžeme podeliť.
- Tiché zvuky si môžeme šepkať do ucha, do vlasov, do dlane.
- Tam, kde sa dá zvuk spojiť s telom, využijeme príležitosť na kontakt.
- Vyskúšajte zvukové hádanky. Jeden vytvorí zvuk, druhý háda, ktorá strana v knihe to je. Na začiatok stačí hrať sa hru v rámci jednej dvojice ilustrácií.
- Nechajte knihu vyloženú na stolíku v obývačke. Budete sa k nej spolu vracať a postupne si vytvoríte individuálne významy zvukov.
- Niektoré stránky sa dajú použiť ako grafické partitúry. Každá čiarka a bodka má svoj zvuk, až vznikne jedno experimentálne vokálne dielo.
- Ak by ste čítali knihu v triede, môžete skupinu detí rozdeliť do niekoľkých skupín. Každá z nich si vyberie z knihy zvuk. V strede triedy stojí dirigent, ktorý pohybom ruky určuje, ktorá zo skupín má tvoriť zvuk. Striedaním a kombináciou zvukov si deti vytvoria spoločné vokálne dielo. Môže to byť smiešne, ale aj vážne. Vyskúšajte obe polohy.
- V triede by sa dalo aj zameniť na chvíľu slová za zvuky. Vedeli by sa deti rozdeliť do skupín na futbal alebo sa dohodnúť, z ktorej knihy si budú čítať len pomocou zvukov?
- Niektoré zvuky deti nebudú poznať. Môžete im zvuk ukázať a pridať aj príbeh, kde ste taký zvuk počuli. Ak vám napadne asociácia, ktorú chcete zažívať s dieťaťom, táto kniha je výborným podnetom pre rozhovory.
- Porozprávajte sa napríklad, ktorý zvuk sa vám páči a ktorý nie, ktoré miesto z knihy by ste si vybrali ako najpríjemnejšie. Mohli by ste sa navzájom navštíviť?
- Nakoniec nezabudnite nahlas zabuchnúť knihu!