Vyhľadávanie
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2010
Aké miesto má literatúra v našom živote, čím nás obohacuje, čo prostredníctvom nej hľadáme, ako nám pomáha poznávať sa? Určuje naše smerovanie, ovplyvňuje naše myslenie a konanie? Otázky, ktorými sa zaoberá nemálo vedných odborov, no nenachádzajú jednoznačné odpovede. V tomto ročníku, ktorý zavŕši dve desaťročia kontinuálneho vychádzania Knižnej revue, sme pre vás pripravili anketu súvisiacu s otázkami poslania literatúry. Oslovíme osobnosti našej literatúry, aby sa zamysleli, ako sa za týchto dvadsať rokov zmenil literárny život, ako sa menia umelecké hodnoty, akú oblasť slovesného umenia pokladajú za životaschopnú.
Keďže názov Uhranská električka nám veľa nevraví, na mape si nájdeme najzápadnejšiu slovenskú obec Záhorskú Ves. Pri hľadaní nám pomôže rieka Morava, na rakúskej strane obec Angern, no najmä „sprievodca“ a autor knižky Tomáš Haviar. Keď sa rodila spomínaná električka, Záhorská Ves sa nazývala Uhorská Ves. Oba brehy a obce spájal drevený most. Záhorácki gazdíci prechádzali na druhú stranu predávať zeleninu, mnohí za riekou aj prenocovali. Po rakúskouhorskom vyrovnaní prenikal na Slovensko zahraničný kapitál, v našom prípade moravský. Uznávaný židovský veľkopodnikateľ Max LöwBeer roku 1870 postavil v Uhorskej Vsi hneď pri rieke Morave cukrovar, ktorý čoskoro – aj vďaka svojej polohe – patril medzi najväčšie v Uhorsku. Hoci sa cukrovaru i podnikateľom darilo, repu i cukor prevážali konské povozy. Boli na hanbu, keď v Angerne pribudla železnica. Svoju úzkokoľajnú železnicu si postavili aj v cukrovare, no vagóny stále ťahali koníky. Ale už roku 1910 mala svoju elektrickú železnicu aj Uhorská Ves. Spočiatku „behala“ iba po rozľahlom závode, no čoskoro sa odvážila aj na druhú stranu rieky Moravy, lebo cukrovar vyrábal aj paru a z nej elektrinu. I tak šlo o odvahu, lebo drevený most takú záťaž dovtedy nepoznal. Výstavba mosta bola nevyhnutná, no už vopred môžeme povedať, že sa nikdy nezrealizovala. Prišla vojna, štáty vznikali a zanikali, v 30. rokoch čs. armáda vyžadovala, aby do pilierov mohla zabudovať míny, lebo mier nebýva večný. Už pred druhou svetovou vojnou zanikol židovský kapitál, vznikali všelijaké nové spoločnosti, no cukor i tak zväčša patril nemeckej armáde. Keď Nemci ustupovali, cukrovar zničili, takže elektrická železnica – pokiaľ žila – nevyvážala cukor, ale rozmetané múry a stroje.
Hoci sa cukrovar viackrát postavil na nohy a ožila aj električka, neprežili. A tak už iba na snímkach a na exponátoch v miestnom Uhranskom múzeu vidíme živú úzkokoľajku s trolejovým vedením, tri lokomotívy, desať vagónov a ďalšie historické „sladkosti“ cukrovaru. Autor publikácie Tomáš Haviar sa už roky zaoberá úzkokoľajnými železnicami. Aj v tejto knižke usilovne báda, seriózne píše, uvádza pramenné materiály, nevyhýba sa ani technickým údajom, takže na svoje si prídu aj experti. Recenzentovi však chýbajú čo len strohé, no osobné výpovede pamätníkov, ktorí v cukrovare pracovali alebo chodievali so zeleninou na druhú stranu. Ich slová by náročný a zasvätený text oživili. Cieľavedomý autor aj touto knižkou avizuje novú edíciu Zaniknuté koľaje
