Únik z vlastných štyroch stien

Bolo len otázkou času, kedy začnú byť v literárnych dielach reflektované ohavné a strastiplné udalosti, ktoré sa odohrávajú na území našich východných susedov – v Ukrajine. Do výkladov slovenských kníhkupectiev smeruje slovenský preklad románu Internát, za ktorý bol jej autor – Serhij Žadan – navrhnutý Poľskou akadémiou vied na zaradenie medzi nominantov na Nobelovu cenu v oblasti literatúra za rok 2022. Musím sa priznať, že čítajúc túto knihu som sa opakovane pristihla pri tom, ako zadržiavam dych, a takisto sa vo mne miešali pocity strachu, hnevu, prekvapenia a očakávaní.

Serhij Žadan, najčítanejší súčasný ukrajinský autor, sa už od roku 2014 aktívne venuje protivojnovej agitácii a dobrovoľníctvu, snaží sa rozličnými spôsobmi pomáhať Ukrajincom bojujúcim o záchranu vlastnej zeme a kultúry. Okrem literárnej tvorby je známy aj ako nadaný hudobník, ktorý so svojou kapelou Zhadan i Sobaky organizuje koncerty a vyzbierané peniaze následne putujú na podporu boja proti ruským okupantom. Príšerné zážitky a pocity ľudí, ktorí boli bezdôvodne napadnutí ruskými agresormi, neuveriteľne detailne a živo opísal vo svojom najnovšom románe Internát.

Celý príbeh sa odohráva na Donbase v januári roku 2015. Zobrazuje cestu ukrajinského učiteľa Pašu za svojím -násťročným synovcom Sašom, ktorého musí vyslobodiť z internátu v obkľúčenom meste na frontovej línii, a ich tŕnistú cestu domov. Na všetko, čo sa deje, sa čitateľ pozerá očami hlavného hrdinu Pašu, ktorý celý život vnútorne bojuje s pocitom, že ho každý prehliada, a v sebaobrane zaujíma voči svetu okolo absolútne flegmatický postoj. Nezaujíma ho, ako žijú iní ľudia, zámerne nevenuje pozornosť ani správam v televízii či v novinách.

Aj k vojenskému konfliktu sa stavia rovnakým spôsobom; tvári sa, že sa ho to absolútne netýka, a neustále opakuje „nikoho mi nie je ľúto“. Takéto stanovisko reflektuje prístup množstva ľudí a práve ignorovanie okolitej spoločnosti a koncentrácia človeka na seba samého doviedla spoločnosť do dnešnej zložitej a neznesiteľnej situácie. Pašov postoj k realite sa však začína postupne meniť a na základe agresie a strachu, ktoré počas tohto putovania okúsi na vlastnej koži, sa v ňom začína prejavovať niečo, čo mu doposiaľ chýbalo – vlastný pohľad na vec. Unikne tak z vlastnej bubliny, v ktorej priestoroch sa doposiaľ snažil skryť pred skutočným – brutálnym svetom. Takom, kde sa, ako sa donedávna zdalo, dobre známy sused, dokonca hovoriaci rovnakým jazykom ako Paša – po rusky, zmenil na krutého a smrteľného agresora.

Slovenské publikum bezpochyby zaujme, že román je písaný v prítomnom čase, čo vťahuje čitateľa do centra diania a spolu s postavami prežíva ich strasti od začiatku do konca. Prekladateľ Ondrej Hubinský sa pri preklade vyhral aj s jazykovou stránkou textu a podarilo sa mu zanechať v ňom pôvodný moderný, hravý a „pouličný“ nádych, čo robí knihu ešte príťažlivejšou. Serhij Žadan týmto dielom naveky zachytil na papier otrasné skutočnosti, o ktorých naplnení sa ľuďom donedávna ani nesnívalo. Ak sa teda našinec chce pokúsiť aspoň sprostredkovane vcítiť do kože miliónov trpiacich obyvateľov susednej krajiny, toto je kniha, ktorá mu zaručene ukáže realitu momentálnej ukrajinskej každodennosti.