Vyhľadávanie
Kto tam nebol – nebol
V klub
Peter Procházka
Bratislava, Albert Marenčin -- Vydavateľstvo PT 2008
Keď sa povie ,,véčko“, každý si vybaví hudobný klub, ktorý za minulého režimu pôsobil na Námestí SNP. A na jeho legendárne obdobie, keď v nej účinkovali skupiny Prúdy, Miro Žbirka, Marika Gombitová. A kto tam vtedy nebol – tak nebol.
Pre tých, ktorí tam neboli, nestihli to, pretože sa narodili až omnoho neskôr, je tu kniha fotografií Petra Procházku s jednoduchým názvom V klub. Pre samých ,,aktérov”, ktorí nielen že zlaté časy ,,véčka“ zažili, ale sami tvorili jeho históriu, je tento album vynikajúcou retrospektívou. Ožíva v ňom V klub, keď bol ozázou slobody v časoch najtvrdšej normalizácie, miestom stretnutí a zábavy mladých ľudí, kde sa pilo lacné víno z takmer nerozbitných horčičákov a kde sa písali dejiny slovenského bigbítu.
Peter Procházka sa dostal k fotografovaniu klubu cez zvukára skupiny Prúdy, ktorej hudba sa mu páčila. Ako odmenu za fotografie ich zvukára a sestry Mariána Vargu dostal lístky na vianočný koncert Prúdov v decembri 1968. Mal iba šestnásť rokov a nikto vtedy netušil, že z kapiel a spevákov, ktoré tam vystupovali, sa stanú legendy.
Fotografia je úžasná vec – dokáže zastaviť čas. Aj Peter Procházka ho zastavil. Na vyše sto čiernobielych fotografiách zachytáva V klub a jeho aktérov – muzikantov, hercov, básnikov, budúcich profesorov, študentom a, samozrejme, krásne slečny. Mnohých z nich aj dnešní mladí čitatelia spoznajú na prvý pohľad, iní upadli do zabudnutia, či už preto, že emigrovali, alebo sa vydania tejto publikácie nedožili. Nájdete tu mladého Mariána Vargu, ktorý bol vďaka svojej charizme už vtedy legendou, Mariku Gombitovú, Mariána Labudu, Deža Ursínyho, ale aj Martu Rašlovú (na obale knihy spolu s Milana Lasicom), ktorá v tých časoch patrila medzi najobsadzovanejšie slovenské herečky. A kto si už dnes pamätá, že práve vo ,,véčku“ sa zrodili Bratislavské džezové dni?
Aj keď si V klub ešte bude musieť počkať na knihu, ktorá by podrobnejšie zmapovala celú jeho históriu, pokúsila sa zachytiť jeho fenomén a zhromaždila aspoň krátke portréty ľudí, ktorí tu začínali a neskôr predstavovali výraznú umeleckú generáciu, Procházkove fotografie majú nenahraditeľnú výpovednú hodnotu. Spolu s krátkymi slovnými komentármi autora tvoria dobový dokument tohto hviezdneho obdobia ,,véčka“. A to nielen vďaka tomu, lebo ich autor bol v pravý čas na správnom mieste, ale najmä preto, že k svojim fotografovaným objektom mal citovo blízko a bol vlastne jedným zo samých aktérov.
Údajne sa Indiáni neradi fotografovali, vraj preto, že fotoaparát im kradne dušu. Možno je na tom trošku pravdy, pretože Petrovi Prochádzkovi sa na fotografiách podarilo zachytiť a zachovať dušu ,,véčka“. Podarilo sa mu uchmatnúť si z tej atmosféry a spolu s dušami jej aktérov ju zatvoriť do časovej konzervy filmového políčka. Zlaté časy ,,véčka“ sa skončili na konci 70. rokov. Ale fotografie Petra Procházku tu ostávajú.
Jana Liptáková
