Vyhľadávanie
Písať o láske je vždy nároč né, láska by sa mala totiž asi radšej žiť ako opisovať. Aj napriek tomu ostáva veľkou literárnou témou, hoci Balla pri uvedení Veľkej lásky (KK Bagala) v Zichyho paláci naznačil, že názov knihy môže, ba priam má byť zavádzajúci a červenú knižnicu od neho určite očakávať nemôžeme. Našťastie.
V úvode Ballovej Veľkej lásky čítame vetu: „To sa stáva, nik nevie, kedy a prečo.“ Dala by sa chápať ako jej leitmotív. Nebudem tu spomínať klišéovité frázy hodné vysokoškolských študentov o tom, aká je láska neuchopiteľná či nepochopiteľná či pomenovaná akýmkoľvek iným podobne vznešeným slovom. Balla to zadefinoval aj tak lepšie a úplne presne. Nik nevie, aká je. A vedieť nemusí, v tom je to čaro. Príbeh Andriča a Laury je príbehom lásky, ktorá stroskotala tiež tak trochu z neznámych príčin, aj keď, kto hľadá, ten nájde a v knihe možno nájsť aj takéto krásne vysvetlenie: „Lenže čo sa týka Laury, tú mal namiesto pozorovania radšej milovať, ale on bol iba zvedavý a myslel si, že zvedavosť je láska a veľká zvedavosť je veľká láska.“ Tu sa dostávame k Ballovmu častému postupu uplatňovanému v knihe, a tým je opakovanie. Opakujú sa celé vety, len s pozmenením jedného či dvoch slov alebo v prehodenom poradí. Príbeh, ktorý Balla dokáže majstrovsky rozpletať do najmenšieho detailu, sa tak dostáva do istého druhu slučky a menej skúsený čitateľ by sa v ňom mohol poľahky stratiť. Ale kto sa raz pustí do V/veľkej lásky, ten by to už snáď mohol chcieť risknúť.
Ak sme hovorili o opakovaní, treba podotknúť, že kniha je aj o chybách, ktoré neustále opakujeme, či už jednotlivo vo svojom živote, alebo aj v nadosobnom priestore. O tom, čo všetko nám tu nefunguje, lebo si to sami kazíme a potom to zvalíme na nejaký ten systém, len aby sa nepovedalo. Je dokumentom o dobe, v ktorej už ľudia nechcú dávať svojim deťom tradičné mená, aby prelomili nekonečný kolobeh obmedzujúcich konvencií („mladí vyjadrujú zásadný odpor voči predkom, ktorí im pridelili mená tradičným spôsobom, synovi po otcovi, dcére po mame, takto sa od svojich rodičov odstrihávajú, chcú byť úplne samostatní, je to forma protestu“). Balla si uvedomuje všadeprítomnosť manipulácie, ale zároveň aj to, ako veľmi ju potrebujeme. My všetci chceme niekomu patriť. Bojíme sa prázdnoty, ktorá by vznikla, ak by nás nikto nemanipuloval – v živote, v spoločnosti, ale aj v láske.
V tomto kontexte zaujímavo vyznieva rámcovanie knihy obrazom inštitúcií či akejsi vyššej moci, ktorá má nad človekom kontrolu – v úvode ju reprezentuje ambulancia lekára a v závere zase bezpečnostný technik, ktorý má hlavného hrdinu podrobiť dychovej skúške. Miestami akoby som sa v Ballovej knihe ocitala v Orwellovom románe 1984 a určite to nebolo na škodu veci.
Keď som Veľkú lásku čítala prvýkrát, nosila som ju všade so sebou. Niekto sa ma vtedy opýtal, či je to pekná kniha. Pousmiala som sa a odvetila: „Nie je pekná, je dobrá. Je tak neuveriteľne dobrá, že nemôže byť pekná. Lebo to, čo žijeme, pekné tiež nie je. A aké je to pritom niekedy všetko dobré.“
