Veľké číslo (v poľskom origináli Wielka liczba, 1976) je v poradí siedmou básnickou zbierkou Wisławy Szymborskej. Vznikla približne v pomyselnej polovici Szymborskej tvorivého obdobia, lebo autorke sa pripisuje len štrnásť útlych kníh. U nás kniha vyšla na sklonku roka 2016 v preklade, ktorý som pripravila pre edíciu Vertigo Premium Books a ilustrovala ju skúsená výtvarníčka Mária Čorejová.
Zrejme v kontexte udeľovania Nobelovej ceny v roku 1996 dostala Szymborska otázku, prečo nemá väčšiu spisovateľskú produkciu. Poetka odkázala na smetný kôš, ktorý má doma, a aj touto odpoveďou manifestovala to, čo je v jej veršoch v rôznych formách prítomné – autorskú pokoru, pravdivosť a iróniu. V básňach sa k nim pridáva spontánnosť a autenticita (Úsmevy, Pustovňa, Portrét ženy, Pochvala sestry) a zosmiešňovanie (Výstraha). Oproti nim sa objavuje snaha o dokonalosť, ale aj k nej pristupuje poetka s vtipom a jej naplnenie nachádza nie v človeku a jeho ľudských silách, ale v cibuli (Cibuľa). Ironická dikcia básne smeruje všeobecne k čitateľom, Szymborska však uplatňuje aj sebairóniu, keď sa porovnáva s vlastnou sestrou a do textu vnáša vtip aj tým, že ukazuje svoje malé nedokonalosti (Pochvala sestry) alebo keď si o sebe veľa nenamýšľa (Chvála zlej mienky o sebe).
O ľuďoch i zvieratách
Autorka vykresľuje aj tragiku ľudských vzťahov a ich obmedzenia, keď cez opis izby samovraha vyjde najavo, že izba bola plná rôznych vecí, ale chýbal list na rozlúčku a do prázdnej obálky sa pomestili mená toľkých priateľov (Izba samovraha). So zdanlivým odstupom sa stavia k priateľskej láske v texte, ktorý má formu ďakovnej básne (Poďakovanie). Zdanlivým preto, lebo vymedzením sa voči ľuďom, ktorých nemá rada, iba deklaruje, ako veľmi ju vie zasiahnuť láska k tým, ktorých naopak rada má: „Za veľa vďačím tým, / ktorých nemám rada. // Za úľavu, s akou súhlasím, / že sú bližší niekomu inému“ (s. 10).
Istá forma dokonalosti a schémy sa prejavuje v básňach Ludolfovo číslo a Vojenská prehliadka. Ide o funkčné schémy, lebo presnosť matematickej položky v prvej básni zavedie čitateľa až k pointe a vzorec vojenskej prehliadky v druhej básni si vystačí so zúfalo úzkym, ale tragicky presným slovníkom. V básni Lótova žena sa autorka sama zjednotí so subjektkou a podáva obraz o jej ľudskosti a individualite. Nekladie túto biblickú postavu do svetla náboženských reflektorov, nepripisuje jej všeobecný hriech ani všeobecné šťastie, necháva jej vlastnú tvár. V zbierke Veľké číslo, a vôbec v celej Szymborskej tvorbe, nájdeme mnoho zvieracích hrdinov v hlavných alebo vedľajších úlohách. Napríklad v básni Pohľad zhora sa fascinujúcim spôsobom pozerá na mŕtveho chrobáka na ceste. Ďalej v knihe narazíme na havrana, muchy, opice, korytnačku, kone, psa, škrečka, pantera, piraňu, štrkáča, kobylku, aligátora a iné. Za zmienku iste stojí, že Szymborska veľmi obdivovala Jane Goodallovú, opatrovateľku šimpanzov a túžila sa s ňou stretnúť.
Úprimne o realite
Úvodnú báseň zbierky, Veľké číslo, môžeme čítať ako manifest poetky. Píše ho v prvej osobe a hlási sa v ňom k svojej jedinečnosti, nie všeobecnosti, anonymite. Motív obrovskej nekonečnej zeme a (ne)možnosť „objať ju“, pochopiť, „spočítať“, sa okrem prvej básne objavuje vo viacerých textoch v zbierke (Recenzia nenapísanej básne, Utópia, Život v tejto chvíli a iné).
Podľa Vlastimila Kovalčíka je Szymborskej tvorba: „fundovaná bohatou obrazotvornosťou, vynachádzavým využívaním jazyka, jasnosťou vysloveného, ktoré siaha, paradoxne, až na hranice transcendentného, pritom definitívne závery nemožno sformulovať“. V jej prípade ide o pozoruhodný analytický filozofický štýl, z ktorého sa dá vyčítať silné humanistické posolstvo. Vo svojom prejave pri prevzatí Nobelovej ceny priblížila aj to, prečo si vysoko cení slovo „neviem“, ako rozširuje obzory: „Básnik, ak chce byť pravdivým básnikom, musí si stále opakovať – neviem. Každý si skúša odpovedať, ale keď napíše bodku, zachváti ho váhanie...“ Szymborskej veľkosť sa skrývala v súhre emocionálnej inteligencie, humoru, pokory, v dobrých pozorovacích schopnostiach aj v zmysle pre pravdu. Okrem privátnych vecí človeka vložila do tvorby aj veci občianske. Svojou básnickou rétorikou bola otvorená mnohým, ale zároveň zostala individuálna, svojská.
Autorka tu nie je poetkou víťazného bojovného ducha, jej stratégia spočíva v demytologizácii odvahy, na ktorú používa najmä ironický jazyk. Jej poetický svet nie je vybojovaný hrdinstvom, jeho krásu neurčuje výkon človeka, ale pravdivosť zobrazovania sveta, nech už by bola realita akákoľvek. Szymborskej všadeprítomná irónia nie je útočná, iba demaskuje slabé miesta človeka a spoločnosti. Čitateľskú príťažlivosť môže spôsobovať práve jej úprimnosť, ktorá napriek tomu, že v poézii by sme s ňou mali akosi automaticky počítať, prekvapuje a je zrozumiteľná, aj keď hovoríme o lyrike.
Silvia Kaščáková
