Vyhľadávanie
Rachel Cusk: Obrys
Preklad: Kamila Laudová
Bratislava: Inaque, 2020
Anglická spisovateľka kanadského pôvodu Rachel Cusková debutovala v raných 90. rokoch a dnes má za sebou vyše desať románov. Vo štvorici svojich non-fiction diel reflektovala témy feminizmu cez svoje osobné skúsenosti s materstvom a rozvodom. Už ako vyzretá rozprávačka vstúpila na plochu experimentu s naratívnymi štruktúrami v románe Obrys, ktorý je prvou časťou trilógie Outline-Transit-Kudos. Ocenili ho The Guardian aj The New York Times.
Dejová línia románu je strohá: spisovateľka prilieta z Londýna do Atén, aby sa tu na niekoľko dní pohybovala v role lektorky kurzu kreatívneho písania a návštevníčky mesta. Ako príslušníčka globálnej, za prácou cestujúcej triedy tu má svoju spoľahlivú hŕstku „Athens-based friends“. Celý román sa nesie v znamení rozhovorov a stretnutí s ľuďmi, cez čo prebleskuje zdržanlivo dávkovaná, ale konzistentne vedená téma rozporu subjektívnej verzie skutočnosti a objektivizujúceho pohľadu, v priesečníku ktorých vzniká čosi hodné zaznamenania.
Zatiaľ čo Cuskovej rozprávačka necháva ľudí okolo seba, aby sa prejavili a prezentovali vlastnú verziu svojich životov, ona sama zostáva tak trochu záhadou, ktorá však neprovokuje k odhaleniu, ale skôr priťahuje sofistikovaným vnútorným postojom. Miesto, z ktorého sa pozerá, sa vyznačuje takmer zenovým pokojom, je zbavené potreby zasahovať, kontrolovať a presviedčať svet o svojej vlastnej prizme. Takto – v utlmení seba – obrysy pozorovaných javov a vecí vystúpia s o to väčšou silou.
Román predstavuje zbierku mikropríbehov vyrozprávaných v niekoľkých stručných rysoch, obrysoch. Anglický výraz outline predstavuje v spisovateľskej či scenáristickej komunite aj námet, základný náčrt príbehu. Cusková zhromaždila príbehy, autoreferenčné výpovede jej priateľov či literárne cvičenia účastníkov workshopu, ktorých témy sa navzájom variujú, zrkadlia a dodávajú próze na relatívne krátkej ploche šírku románovej polyfónie. Zároveň nepriamo nasvecujú obrys života samotnej rozprávačky. Napriek tomu, že jej vedomie pripomína pokojnú hladinu, v pozadí rezonuje téma rozvodu, straty a pocitu „starej duše“, ktorý ju oddeľuje od sveta okolo. Cuskovej román by sa dal označiť aj ako konceptuálny či minimalistický. Zaujímavé čriepky výpovedí svojich rozprávačov selektuje tak, aby nás hneď vtiahli do centra ľudskej skúsenosti, napriek tomu, že samotní rozprávači sa pred nami mihajú rýchlo v často neosobnom defilé.
Kniha sa vyznačuje aj humorom. Cusková pristihuje svoje postavy na území nepredvídateľného, ktorému čelia s panikou novorodencov – či už je to muž, ktorý podvečer uviazol v rodinnej hrobke, alebo čerstvo rozvedený otec, ktorý zablúdil na prvom samostatnom výlete so svojimi dcérami.
Na kurze písania dostanú účastníci od svojej lektorky dve úlohy: napísať, čo si všimli cestou na kurz a vymyslieť príbeh, v ktorom by vystupovalo zviera. Cieľom oboch zadaní je odviesť pozornosť od ich myšlienok, túžob a postojov, ktoré chcú vykričať do sveta, a zamerať ich na všímanie si skutočnosti, ktorá potichu klíči všade okolo nás. A pozrieť sa na vychodené myšlienkové schémy optikou niekoho celkom iného – napríklad zvieraťa. Žena, ktorá čakala od kurzu instantný návod, ako sa stať spisovateľkou a našla prácu s predstavivosťou, na konci demonštratívne nespokojne odchádza.
Autorka dopĺňa svet začínajúcich spisovateľov pohľadom do zákulisia ich zavedených kolegov, ktorí v rámci kreatívnych kurzov cirkulujú a využívajú jeden byt v Aténach. Takto sa dostáva aj k delikátnejším spisovateľským problémom. Žena, s ktorou sa strieda v byte, sa zamýšľa nad tým, aký význam má písať komplikované dramatické hry, keď celý ich zmysel by sa dal vystihnúť, zosumarizovať jedným slovom, napríklad žiarlivosť, nezmyselnosť či nevlastná matka. Myšlienku obrysu – náčrtu tak privádza ešte ďalej. Rozbíja aj zaužívané spôsoby uvažovania o umeleckom svete a vracia pozornosť k slovám samotným, k ich presnosti v pomenovaní skutočnosti, aj k tomu, že v súčasnosti ich vrstvíme a reťazíme často len preto, aby sme vyhoveli literárnym konvenciám.
Na obálke anglického aj slovenského vydania je zobrazená mušľa. Prírodná štruktúra, ktorá upúta svojím obrysom, a možno vyvolá spomienku na dobre mienenú radu, že keď k nej priložíme ucho, začujeme šumenie mora. Je to však len klam, pretože mušľa má schopnosť potlačiť všetky okolité zvuky a to, čo v nej počujeme, je tiché šumenie našej vlastnej krvi. Podobne sa kryštalizuje aj pozícia autorky: odfiltrovať nepodstatné a zbaviť nás ilúzií, aby sme za prílivovými vlnami príbehov a fabulácií postáv začuli tiché šumenie ich samotných.
