A
k nepatríte k fanúšikom okultizmu, mysticiz-
mu a rôznych náboženských fi lozofi í, ani knihu
nečítajte, budete sa nudiť. Ak vás, naopak, tento svet
fascinuje, je pravdepodobné, že sa debut Sebastiána
Jahiča trafí do čierneho. Pravda, niekedy na nás aj
príbeh z prostredia, ktoré nám nie je blízke, môže
zapôsobiť a vtiahnuť nás – ba práve preto môže byť
atraktívny – no pre mňa toto nie je ten prípad. Ide
o štandardné „komerčné“ písanie, ktoré si žiada
presnú cieľovú skupinu – zrejme mladých ľudí, nekri-
ticky inklinujúcich k svetu drog, démonickej hudby
a satanských fi lozofi í.
Jahičov spôsob rozprávania je akýsi strnulý, na-
ivný a miestami patetický, dialógy vyznievajú klišé-
ovito. Sexuálne pasáže pôsobia spočiatku pomerne
rušivo a samoúčelne, hoci najmladšiu generáciu
zrejme oslovia. Nejde ani tak o ich explicitnosť,
ako skôr o zvolený slovník a nedostatok humoru.
Humor je vôbec to, čo knihe chýba, no je to zjavne
autorov zámer. V druhej polovici knihy, ktorá je dy-
namickejšia a čítavejšia, hrá už sex pri farbistom,
veľmi zasvätenom vykresľovaní okultistickej seansy
dominantnú úlohu – tam už skrátka byť musí, inak
by sa autorovi rozpadol celý koncept. Jahič sa v tých-
to pasážach vyžíva a dopraje ich čitateľovi mierou
vrchovatou, takže aj milovníci (zvrhlej) erotiky
v literatúre si prídu na svoje.
Postava dievčaťa Sofi e, ktorá vstupuje do deja
ako prvá, vyznieva pomerne plocho, naivne a málo
pravdepodobne. Lepšie na tom nie je ani hlavná
postava – okultizmom posadnutý, no akousi až nad-
prirodzenou múdrosťou oplývajúci Havran (nie,
nejde o Michala Havrana) pôsobí príliš naivne
a romantizujúco. Protagonista sa venuje výlučne
okultnému štúdiu, maľovaniu a hudbe. Sám vraví,
že vedie život učenca, umelca a dobrodruha, pretože
sa mu to zjavilo vo sne: „Bola to mystická skúsenosť.
Uvedomil som si, že nemôžem žiť ako hentá zgerba,
sprostým, nízkym, nezmysleným životom. Predávať
svoj vzácny čas za mizerný plat, ponížiť sa k tomu,
aby som sa nakazil vedomím radového človeka
a jeho problémami. V tomto prázdnom modernom
svete niet prečo žiť a ani prečo umierať. Všetka
cnosť a sláva sa z neho stratila, bola vytlačená...
peniazmi. Ale cnosť sa stále dá nájsť, i keď mimo
masovej spoločnosti.“
Môže byť takéto prázdne fi lozofovanie východis-
kom pre napísanie knihy? Môže. Ale koho má po-
tenciál zaujať? Mudrovanie hlavného hrdinu pôsobí
miestami pubertálne. Napríklad keď dvojica Sofi a
a Havran stretne v lese starého muža, hubára, Hav-
ran „analyzuje“ jeho pohľad: „Mne venoval pohľad
plný zlosti. Ale to je jedno. Tam hlavne žiadny on
nebol. Tam bola len spleť morálnych predsudkov,
ktoré ten hlupák prebral zvonka.“ A ďalej: „Keď sa
na mňa pozrel, nebol to on, kto sa na mňa pozeral,
ale univerzálna idea kresťanstva, samozrejme,
prefi ltrovaná jeho sedliackosťou, ktorá skrz neho
zúrila, lebo vo mne videla svojho odporcu.“
Sympatické je, že sa autor pokúša rúcať rodové
stereotypy – je to Sofi a, kto navrhne Havranovi prvý
sex. Román je umiestnený do nám známeho pros-
tredia Bratislavy, stredného Slovenska a Viedne,
teda reálie robia túto bizarnú story akoby viac uve-
riteľnou, slovenskou, zábavnejšou – je to príbeh ľudí
„z nášho sveta“, čo pri žánri „mysteriózneho trileru“
možno vnímať ako pozitívum. Základy okultizmu
má autor „zmáknuté“, takisto je doma v prostredí
ostrieľaných užívateľov drog. Ak chce zostať verný
tejto tematike, ale má ambíciu posunúť svoje písanie
o pár levelov vyššie, mal by viac čítať aj knihy iného
žánru. Potom sa možno dočkáme zaujímavej a na
slovenské pomery originálnej literatúry. Mnohých
mladých ľudí snáď osloví aj Jahičova tematicky a ge-
neračne úzko cielená prvotina – a ak neobyčajná
téma pritiahne mladých k čítaniu, pánboh zaplať
aj za to.
