Vyhľadávanie
Ján L. Kalina: Tisíc a jeden vtip (po päťdesiatich rokoch). Bratislava: Slovart, 2020
Čo lepšie si môže želať kniha, dožívajúca sa okrúhlej päťdesiatky, než to, že je stále súca „na vydaj“? Ktovie, koľko jej vydajov, čiže vydaní, by sme už k dnešku evidovali, nebyť toho, že komunistická mašinéria ju na dvadsať rokov uvrhla do nedobrovoľnej karantény – a jej druhé vydanie pre istotu poslala rovno do šrotu?
Tým zďaleka nekončí výpočet peripetií z jej životopisu, no najmä životopisu jej autora, Jána L. Kalinu. Kniha Tisíc a jeden vtip je však výnimočná nielen svojím pohnutým osudom. Hneď, ako sa v roku 1969 dostala do rúk čitateľom, bolo zjavné, že knižný svet je bohatší o unikát, aký dovtedy nemal obdobu azda ani vo svetovom meradle. Pretože sa do nej zmestil – pokiaľ ide o žáner anekdoty – naozaj doslova celý svet. A do takéhoto heroického výkonu sa dovtedy nikomu veľmi nechcelo. Doma ani za hranicami. Autor, či lepšie povedané zostavovateľ tejto neobvyklej antológie, sa za svoj prvolezecký výstup síce dočkal pruhovaného mundúru, ale satisfakcia nakoniec tak či tak prišla. Tá kniha sa totiž stala kultom. Legendou. Relikviou, sprisahanecky kolujúcou medzi ľuďmi v časoch, kedy niektoré knihy zažívali osud nie nepodobný tým zo slávneho Bradburyho románu 451° Fahrenheita.
V rodičovských knižniciach
Normalizačný režim sa v Československu začal šíriť zhruba v polovičke môjho školopovinného veku. Všeličomu z toho, čo sa dialo okolo mňa, som ešte nerozumel, ale jedna vec mi bola jasná: že sa tu nehrá otvorená hra. Niečo iné sa hovorilo v škole a niečo iné si šepkali doma rodičia. S kamarátmi z dvora sme veľmi rýchlo zistili napríklad aj to, že nie všetky knihy, ktoré sme nachádzali v rodičovských knižniciach, sú celkom „kóšer“. Avšak chuť zakázaného ovocia bola omamná a dokonca lákavejšia ako vôňa mandarínok, ktoré naše mamy museli vystáť v radoch pred zelovocom v čase Mikuláša.
A tak sa začali naše knižné pátrania pripomínajúce výpravy stalkerov do tajomnej a prísne zakázanej Zóny zo skvelého sci-fi bratov Strugackých. V rodičovských knižniciach na nás čakali podivuhodné a drahocenné „artefakty“. Nebudem tajiť, že v našej chalanskej partii dlho viedol hitparádu Millerov Obratník raka, pretože niektoré šťavnaté pasáže na nás mali priam eruptívny (a samozrejme aj erektívny) účinok. Podobne ako kreslený Vanekov Recesník, kde to všetko bolo ešte o čosi rukolapnejšie (hm... doslova).
Humor obnažuje
Jedného dňa sme takto narazili aj na Tisíc a jeden vtip. Ako inak, aj tu sme s inštinktom lovcov vysnorili najmä vtipy z rodu mládeži neprístupných, ale rovnako nás tešili objavy v podobe čierneho, absurdného a inak dráždivého humoru a každým ďalším listovaním tých objavov pribúdalo. Stránky Tisíc a jedného vtipu sa pre nás čoskoro stali vľúdnym ostrovčekom na tej lepšej strane sveta. Nebol to podmračený a sivý svet každodennej reality, prísnejší než pohľad nášho školníka predtým než si vypil. Jasné, veď kniha plná vtipov zákonite musí byť veselšia než realita, poviete si. Lenže humor nie je len o trénovaní bránice.
Kalinova kniha nás povzbudzovala a učila, že humor nemusí stišovať hlas či zatvárať dvere pred nepovolanými ušami. Že humor radšej odkrýva a obnažuje, než by zakrýval či zamlčiaval. Učil nás poznávať svet a jeho pestré obyvateľstvo tým najlepším možným spôsobom: jednoducho ho dokázal pristihnúť v okamihu, kedy sa nik nemôže robiť lepším, krajším či múdrejším než je v skutočnosti. A tomu, kto sa takým robil, prikresľoval zosmiešňujúce fúziky či somárske uši. Vo sfére ohrozenia „dobrého mena“ sa tu dokonca často ocitali aj významní dejatelia, štátnici či všelijakí potentáti, nevynímajúc furiantsky nafúknutých provinčných papalášov. A keď si to zaslúžili, bolo im spravodlivo naložené. Hovorí sa tomu aj sloboda prejavu.
S humorom nebude sranda
V tej antológii bol kúsok dejepisu i zemepisu, prírodopisu i psychológie, občianskej výchovy, filozofie i dejín umenia a všeličoho ďalšieho – akurát, že poznanie, ktoré sme z nej získali, nám už z hlavy nevyfučalo. Práve preto, že sme si ho nemuseli vtĺkať do hlavy. A do hlavy sa nám okrem iného začala vkrádať aj otázka, či to tým papalášom, ktorým sa tu sníma falošná maska dôležitosti, náhodou nie je proti srsti.
Vtedy som ešte netušil, že v okamihu môjho prvého nahliadnutia do Tisíc a jendého vtipu, možno Ján L. Kalina práve vstupoval do zamrežovanej cely. Avšak červík pochybnosti sa už do mňa zahryzol. Keď neskôr zmizla z televíznych obrazoviek a divadelných dosiek dvojica L & S, začalo mi byť jasné, že s tým humorom to v tejto krajine nebude až taká sranda. Že mocní tohto sveta, vrátane našich súdruhov, skrátka nemajú v láske snímanie masiek. Pretože pod maskou sa vždy skrýva pravda. Istý scholastický učenec kedysi napísal: „Ak chceš premôcť diabla, musíš sa mu zasmiať do tváre.“ Áno. Vtedy mu totiž človek povie, kým naozaj je.
Tretie vydanie
To všetko platí aj dnes, polstoročie po tom, čo kniha Tisíc a jeden vtip začala šíriť svoje posolstvo zabalené do oslobodzujúceho smiechu. Aktuálne tretie vydanie (to druhé, ak nerátame zošrotovaný náklad z čias normalizácie, vyšlo v roku 1991 vo vydavateľstve Archa) však nie je reprintom „originálu“. Jeho editori, Júlia Sherwood Kalinová a Dušan Taragel správne usúdili, že mnohé z pôvodných vtipov boli predsa len úzko zviazané s dobovými reáliami a dnešnej generácii čitateľov by bez znalosti kontextu ušlo to podstatné – pointa. Po prísnej selekcii tak knihu opustilo približne 10 percent pôvodného materiálu, ktorý bol nahradený vtipmi z obdobia normalizácie. Tie už Kalina publikoval v exilovom vydaní, keďže sa od roku 1978 stal obyvateľom vtedajšej Nemeckej spolkovej republiky.
Zmeny sa dočkal aj obrazový sprievod a grafická úprava knihy. Pôvodné kreslené vtipy, pozbierané Kalinom z dobových zahraničných časopisov, najmä z dôvodov problematického riešenia autorských práv, nahradil iný koncept. Zostavovatelia knihy oslovili karikaturistu, znalca a zberateľa kresleného humoru Fera Jablonovského, aby zo svojho archívu vylovil tvorbu slovenských (v prípade Vlastu Zábranského aj jedného českého) klasikov karikatúry na čele s menami ako Jozef „Schek“ Babušek, Viktor Kubal, Stano Kochan, Fedor Vico, Marián Vanek a i. Asi to nebude náhoda, že niektorí z menovaných boli takisto na dvadsať rokov vyškrtnutí z kultúrneho a verejného života (Vico, Vanek) a Stano Kochan pre istotu opustil Československo krátko po okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy.
Grafická zmena
Poslednou zmenou (či skôr citlivým „tuningom“) prešla aj vizuálna stránka knihy. Grafický dizajnér Vladimír Holina vo svojom návrhu pietne vychádzal z pôvodného konceptu Milana Veselého tak, aby sa zachovala jeho „sixtiesová“ hravosť, a zároveň reflektoval aj aktuálne trendy knižného dizajnu. Editor Dušan Taragel v zasvätenom doslove „oživuje“ dramatické osudy knihy a životné peripetie jej autora. Čítanie tak môže byť, najmä pre mladšiu generáciu, nedotknutú érou reálneho socializmu, aj čímsi ako výživnou exkurziou do podivuhodnej krajiny menom Absurdistan.
Humor ako demokracia
A na záver ešte jedna čisto privátna poznámka. Zhruba pred štyrmi rokmi moja odbrzdená knihomoľská vášeň vyústila do rozhodnutia otvoriť si vlastný antikvariát. Nerobím si síce presné štatistiky o najpredávanejších tituloch, ale v prípade prvého vydania knihy Tisíc a jeden vtip mám jednu istotu. Že keď ju vyložím do výkladu, sotva tam vydrží dlhšie ako hodinu. Úprimne si želám, aby podobný záujem sprevádzal aj toto nové vydanie. S humorom je to totiž ako s demokraciou. To, že ju konečne máme, ešte neznamená, že sme už navždy vyhrali. Ako to trochu inými slovami hovorí v predhovore aj ďalší z editorov, Júlia Sherwood Kalinová, autorova dcéra: „Po tom všetkom sa teraz dívam na drevený šuplík, do ktorého si otec vtipy ukladal. Predstavujem si, akoby sa potešil, že dnes už humoru nič nehrozí. A keby aj hrozilo, možno by profesorsky dodal: Pokiaľ sa môžete smiať verejne a na každom vtipe, ste v bezpečí. Strážte si to!“
Peter Uličný (1961) je spisovateľ, publicista a vysokoškolský pedagóg. Vydal zbierku piesňových textov Klaun v maske človeka (1997), knihu rozhovorov s hudobníkom Mariánom Vargom O cestách, ktoré nevedú do Ríma (2002) a knihu rozhovorov so zberateľom umenia Ivanom Melicherčíkom Zberateľ alebo zmluva s diablom (2012).
