Vyhľadávanie
Pred tridsiatimi rokmi si ľahla do kúzelníkovej debny a nechala sa rozpíliť. Bola mladá, bez záväzkov, pracovala v tabakovej továrni a najradšej zo všetkého vysedávala na balkóne, fajčila a pozorovala benzínovú pumpu na druhej strane ulice. Kúzelníkova ponuka, aby s ním a jeho ženou odišla na dlhú plavbu veľkou výletnou loďou, preto bola celkom lákavá. Nešlo o nič náročné; len sa pre radosť znudených cestujúcich nechať tri- či štyrikrát do týždňa prepoliť a zase zložiť. Napokon však z dohody v poslednej chvíli vycúvala a o tridsať rokov neskôr sa ocitá pri pobreží Baltiku, kde začína pracovať v bratovej ošumelej reštaurácii. Usadí sa v osamelom polorozpadnutom dome a zdá sa, že celkom jednoducho by mohla žiť kdekoľvek na svete. Nemá totiž korene. Medzi kúzelníckou debnou a prímorskou reštauráciou zrejme prebehol celý život alebo aspoň jeho podstatná časť. Z debny sa dostala len do inej debny.
Hrdinka prózy Domov, najnovšieho románu jednej z najvýraznejších súčasných nemeckých autoriek Judith Hermann, nás očarí predovšetkým svojou obyčajnosťou. S rovnakou bezvýraznou samozrejmosťou, s akou pred rokmi vyrábala cigarety, si teraz uväzuje zásteru a začína čapovať pivo. Kdesi vo svete má svoju dospelú dcéru Ann, ktorá jej občas pošle geografické súradnice miesta, na ktorom sa práve nachádza. Taká zvláštna forma pohľadnice. A kdesi je aj jej bývalý muž Otis, ktorý sa po rozchode pohrúžil s víziou blízkeho konca sveta do budovania prazvláštneho archívu v izbách svojho zaprataného bytu.
Prímorské mestečko je ďaleko a jej jedinou susedou je umelkyňa Mimi, ktorá býva v dome na dohľad od toho jej. Ich samoty sa celkom prirodzene prepletú, hoci iniciátorkou tohto vzťahu, nazvime ho priateľstvom, je predovšetkým Mimi. Mimi, ako jej presný protiklad. Mimi, ktorá sa prednedávnom vrátila do svojho rodného kraja, pretože ju sem pritiahli akési nevysvetliteľné putá. Mimi, ktorá verí v silu koreňov i pamäť miesta a hlboko sa o tieto témy zaujíma. Aj preto sa jej zdá veľmi zvláštne, ako niekto môže o sebe s takou ľahkosťou povedať, že nemá nijaké korene. Keď sa posťažuje, že uprostred noci sa jej dokorán otvorili dvere, Mimi sa len zasmeje: „Odsunul ich východný vietor!“ A dodá: „Na východný vietor si musíš zvyknúť.“ Smer a silu vetra, presné časy prílivu a odlivu, to všetko, každú maličkosť týkajúcu sa tohto kraja, má Mimi v malíčku. Na rozdiel od nej.
Postavy Judith Hermann sú ako priesvitné medúzy. Pri pohľade na ne jasne vidíme, že sa v nich črtajú náznaky vnútorných orgánov, že v nich koluje život, navonok však pôsobia neprístupne, mlčanlivo, sú plné nevyslovených tajomstiev. Hlavná hrdinka pred nami postupne odkrýva tvár svojho staršieho brata, ktorý tu nadviazal zvláštny vzťah s mladou čašníčkou Nike. Dievča uňho býva, jedáva, no inak nič nenasvedčuje tomu, že by k nemu prechovávalo nejaké vrúcne city. Alebo vlastne áno. Zo všetkých síl ním pohŕda. Necháva sa ním odvážať na parkovisko kamiónov, pred jeho očami nastupuje do driemajúcich ťahačov a po čase z nich zas vystupuje. Čo tam však robí? Po tom ho nič nie je. Postupne vysvitne, že Nike bola v detstve vystavená týraniu. Jej matka ju zatvárala do debny s otvormi na dýchanie vždy, keď sa potrebovala venovať sebe a svojim záležitostiam. To znamená, že v debne trávila niekoľko hodín denne. Až do dvanástich rokov.
Spolu s hlavnou hrdinkou sa spoznáme aj s Miminým bratom Arildom, ktorý na rodičovskom statku chová viac ako tisícku ošípaných. Je to napohľad hrubý človek, ktorý po rozchode so svojou ženou prebýva v prázdnote svojho veľkého domu a zdanlivo po ničom netúži. Práve v tom však spočíva autorkina bravúra, no nie je to len umenie spisovateľské, ale v istom zmysle aj ľudské. Každý z jej málo sympatických a málo príťažlivých hrdinov totiž v sebe ukrýva zárodok akéhosi dobrého človeka. Nežného, pozorného, vnímavého. Vzťah, ktorý hlavná hrdinka nadviaže s Arildom, by sa mohol nazvať milostným. Nie je na ňom však nič vzrušujúce, nič výnimočné. Je to obyčajné spojenie dvoch obyčajných ľudí kdesi na konci pevniny.
Nad nevýrazným mestečkom pri pobreží Baltiku však neustále visí jedna obrovská hrozba. Od zatopenia ho chráni len hrádza, ktorá drží morskú hladinu ďalej od ľudských obydlí. A tak sa z mestečka stáva v istom zmysle takisto pevne uzavretá debna s drobnými otvormi na dýchanie. Letá sú čoraz horúcejšie, čoraz menej prší. A tak sa zdá, že hladina mora bude nevyhnutne stúpať. Hrozba nad hlavami obyčajných ľudí v obyčajnom mestečku je metafora, ale je to aj realita každého nasledujúceho dňa.
Už dávnejšie som prózy Judith Hermann prirovnával k starším filmom Wima Wendersa. A jej román Domov mi tento súkromný silný pocit potvrdil. Judith Hermann si vystačí s málom. Jej román je civilnou básňou v próze. Takmer bez slov.
Judith Hermann: Domov
Preklad: Michal Hvorecký
Bratislava: Artforum, 2021
