Vyhľadávanie
Lotéria s dušami
Dalimír Stano: Žreb môjho bytia
Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2005
Stanova zbierka je okorenená básňami v českom i slovenskom jazyku. Autor pozoruje zvláštny domov, leto v snežnej pustatine (s. 6), chápe, že magické a krásne zapríčiňuje aj starosti (s. 13) a predovšetkým baží po živote, dychtí po tom, aby sa zmiernil hlad jeho srdca (s. 42). Nech akokoľvek bojujeme o lásku, „nie je viac medzi nami“ (s. 39). Stano pozná ľudskú faloš, ktorou ovládaní dokážeme zaprieť toho, s kým sme splynuli (s. 24). Vie ohúriť pointou (s. 12), prekvapiť ironickou narážkou na dilemu symbolizovanú somárom pred dvoma kôpkami sena (s. 37) i prorockým obrazom (s. 54).
No keď naďabíme na plynutie života (s. 10), bezmocnosť vo všedných dňoch (s. 15), väčšina básní tohto typu znie priamočiaro. Nechýba im síce veľmi schopné podložie, ale akoby nebolo dobrúsené do sebestačnej podoby. Prečo mnohé básne pôsobia roztrieštene, miestami až nezrozumiteľne? Možno preto, že sa pohybujú na hrane bezprostredne vychrlenej polyinterpretácie a lyrický subjekt tento pohyb nezvláda prísnou kontrolou vedomia. Pochopiteľne, niekto môže byť nadšený. Treba upozorniť, že Stano ovláda hru básnického posúvania významu, keď sa vonkajšie súvislosti stávajú podstatou výsledného myšlienkového výrazu. Svedčí o tom napr. báseň (s. 9), v ktorej si uvedomuje, že čokoľvek sa sprieči pudovej vášni, nič ju nezastaví. Naopak, ešte väčšmi ju to posilní. Ide však o to, že mnohoznačnosť poézie nemôže spočívať iba na tejto viacvýznamovej hre, tak frekventovanej najmä v súčasnej poézii, pretože, ak sa básnenie uzatvára v jazyku ako takom (prostriedok sa premieňa na cieľ, a tým sa zvyšuje nekomunikatívnosť), stráca sa základná funkcia poézie – vyjadriť to životom nadobudnuté, nevyjadriteľné. Akoby textová roztrieštenosť plnila úlohu: vysvetľujte si ma ako chcete. Čím väčším počtom spôsobov, tým lepšie. Práve toto je objektívnou hodnotou textu, ktorá mu dodáva výsostne umelecký charakter?
Treba dodať, že výnimku tvoria tri básne (s. 21, 22, 66) s mimoriadne hodnotným filozofickým podtextom. To, čo nás ochráni, neskôr nás zabije – aj to je jeden zo záverov prvej z nich. Veru, svoj osud si nevyberáme, lebo nikto nevie, „kto vyhrá hlavnú cenu / naivným žrebom“ (s. 55). Stano si je vedomý utrpenia, keď „odráža požiar“ sveta (s. 76). Skormútený medzi rozvalinami „očakáva / už iba znamenie“ (s. 78). Nebodaj jediným východiskom je návrat k zavŕšeným veciam, úsilie predísť týmto návratom lotérii, v ktorej sa jeho duša stáva iba žrebom...
Radovan Brenkus
