Spisovateľ a režisér
Peter Krištúfek
odštartoval 20. apríla
šnúru podujatí so
svojou novou knihou
Telá (Artforum).
Viac o nej sa dozviete
z nasledujúceho
rozhovoru
a recenzie.
Čo zvyčajne cítiš krátko po vydaní novej
knihy? Úľavu, očakávanie, radosť, únavu?
Je to kombinácia všetkých štyroch vecí, najviac
asi radosť a očakávanie, ako na ňu budú reagovať
čitatelia. A zvyčajne sa teším aj na čítačky a bese
dy, pretože vydaním knihy sa nič nekončí. I keď na
to, ako ju budú vnímať a čítať ostatní, od tej chvíle
už nemám žiaden vplyv. Kedysi ma to hnevalo, ale
dnes som rád, ak si v mojej knihe každý nájde, čo
chce. Najvtipnejšie je, keď sú to veci, čo som tam
vôbec nedal.
Kedy si si uvedomil, že tvoja najnovšia kni-
ha bude venovaná témam spojeným s ľud-
ským telom a telesnosťou?
Výnimočne – pretože to nebýva mojím zvykom – mi to
bolo jasné už od začiatku. Telesnosťou a vnímaním
tela som sa zaoberal už v predošlých knihách a často
bez toho, aby som si to takto uvedomil. A nápad so
slávnou mnemotechnickou pomôckou, ktorá sa pou
žíva pri šokových stavoch – čiže v situáciách, keď je
telo v ohrození – teplo, ticho, tekutiny, tíšenie bolesti
a transport, som mal odložený už dávno predtým.
Tak sa teraz volajú jednotlivé časti románu Telá.
Tvoje postavy vyjadrujú niekedy k otáz-
kam sexuality či smrti až mierne cynický
odstup. Je to istá forma obrany?
Samozrejme, rovnako, ako je obranou čierny hu
mor. Ale má to aj mnoho ďalších rovín, čo by bolo
na celú knihu.
Tvoje prózy takmer vždy vychádzajú z pres-
ných a konkrétnych fragmentov reality,
ktorú však modifikuješ svojím spôsobom
– selektuješ, kombinuješ, redukuješ. Mohol
by si uviesť nejaký príklad svojho prístupu
k literárnemu spracovaniu niečoho, čo ťa
zaujme?
Veľmi intenzívne pozorujem svet okolo seba, pre
tože ma to baví. Na druhej strane veľa času trávim
vo svojich predstavách a rád si vymýšľam. Kúsky
reality, ktoré si povyberám, zhodnoverňujú moje
vymyslené príbehy. Ak mám povedať príklad – jedna
zo štyroch hlavných postáv Tiel, Filip, je voľnomyš
lienkársky človek, ktorý má najradšej svoju slobodu.
Zamestná sa vo veľkom sklade na konci mesta,
kam si ľudia odkladajú nepoužitý nábytok, knihy
a rozličné ďalšie predmety, je to akoby ich podve
domie. Filip nemá žiadnu zodpovednosť a takmer
žiadne povinnosti, len občas niekoho pustí dnu
a odprevadí k jeho skladovému priestoru. Filipovi
v podstate aj závidím, ale je vymyslený. Išiel som
teda do podobného skladu v Petržalke a odpozoroval
som niekoľko konkrétnych detailov, ktoré to všetko
oživili. Niekedy postupujem naopak – skvelá príhoda
z reálneho života sa prihodí hrdinovi mojej knihy,
prípadne občas vznik tej postavy priamo inšpiruje.
Podávam ju však v inom kontexte a súvislostiach,
takže ten, kto ju zažil, sa často ani nespozná.
Je citát Erika Satieho v úvode knihy meta-
forou toho, o čo ti v prípade tejto prózy
šlo – najmä po formálnej stránke?
Som nadšeným poslucháčom minimalistickej
a ambientnej hudby, za praotca ktorej sa pokladá
práve Erik Satie, a jeho výrok o hudbe, ktorá znie
niekde v pozadí a „nevtiera sa do konverzácie“, mi
dlho ležal v hlave. V hudbe, o ktorej hovorím, je
melódia potlačená a dôležitý je pocit a atmosféra.
Keď prirovnáme melódiu k príbehu – podobne som
postupoval pri písaní Tiel, príbeh je kdesi v druhej
až tretej rovine a dôležitý je pocit a prežívanie vlast
ného tela v rozličných situáciách.
Akú úlohu plnia rôzne bizarné fakty, kto-
rými svoje texty často ozvláštňuješ?
Sám takéto fakty vášnivo zbieram a pri samotnom
písaní sa nikdy nepýtam, čo má to či ono znamenať
a vyjadrovať, takto to u mňa nefunguje. Bizarné
fakty sú krásne a takto nad tým premýšľajú aj
niektoré moje postavy.
Prečo je pre teba taká dôležitá vizuálna
stránka knihy a prečo tak rád spolupra-
cuješ práve s grafickým dizajnérom Palom
Bálikom?
Často to opakujem, ale Palo Bálik je človek, ktorý
ma naučil, ako má vyzerať kniha. Do stretnutia
s ním som v tom len tápal a zvyčajne som nebol
spokojný. Od Domu hluchého, pri ktorom sme si
padli do oka a spriatelili sa, sa jeden druhého
držíme. Pre nás oboch je veľmi zaujímavé mať
rovnocenného partnera pri tvorbe vizuálu knihy,
navzájom sa inšpirujeme, čo nebýva zvykom, pre
tože autor a knižný grafik zvyčajne komunikujú len
málo. Kniha má byť pekný a funkčný predmet a jej
vonkajšia podoba by mala dôsledne vystihovať to,
čo sa nachádza vnútri. O každej z kníh, ktoré sme
robili s Palom – Dom hluchého, Atlas zabúdania,
Ema a Smrtihlav a Telá – by sa dalo niekoľko hodín
rozprávať, pokiaľ ide o odkazy, metafory a alúzie
na obálke, predsádke alebo v samotnom tele knihy.
S Kornelom Földvárim – asi najväčším a naj-
vášnivejším slovenským knihofilom – ťa
spájalo priateľstvo a láska ku knihám. Na-
hral si s ním knihu spomienok a si asi jedi-
ný, komu dovolil „usporiadať“ svoju zbierku
kníh. Ako si na tieto aktivity spomínaš?
Kornel je pre mňa jedným z tých ľudí, o ktorých sa
hovorí, že sú nenahraditeľní. Spolu s ním odišla
jedna časť môjho sveta. Som poctený tým, že do
mňa vložil dôveru a ešte za jeho života sme začali
upratovať knižnicu, ktorou bol v podstate celý jeho
byt. Pokračujem v tom dodnes, spolu s pani Naďou
Földváriovou. Výsledkom by mala byť Knižnica Kor
nela Földváriho, kde budú uložené najdôležitejšie
Kornelove knihy. Podobne je to aj s biografiou, kto
rú mi rok pred smrťou odovzdal do rúk a povedal,
nech ju dokončím sám. Už predtým sme nahrali jeho
rozprávanie, ktoré som usporiadal a dal mu formu.
Dúfam, že Kornelova najvýznamnejšia kniha čoskoro
príde na svet.
Podobne ako Kornel si tiež zberateľom
kníh, hoci trochu iného typu ako on. Čo
pre sne zbieraš?
Zaujíma ma kniha ako predmet – to znamená
rozličné bibliofilské vydania a staré tlače, čo sú
knihy spred roku 1800. Jazyk a obsah rozprávania
často už nie sú dôležité a do popredia sa dostáva
estetická stránka týchto kníh.
Niekoľko tvojich predchádzajúcich kníh sa
venovalo témam našej histórie v 20. storočí.
Čo tento tvoj záujem vyvolalo?
Na začiatku bol záujem o rodinnú históriu a potom
o rozličné slovenské historické udalosti, o ktorých
akosi mlčíme alebo na ne priamo zabúdame. Mám
však rád príbehy a dokonca občas aj mystifikácie,
takže som nenapísal literatúru faktu ani rodinnú
kroniku, ale román, konceptuálnu knihu a novelu.
Ako vnímaš najväčšie nástrahy písania
próz z nedávnej slovenskej histórie?
Úskalím je politická angažovanosť, tá v dobrej
beletrii a poézii nemá čo hľadať. Ak sa literatúra
stane komunistickou, fašistickou alebo nábožen
skou agitkou, niečo s ňou nie je v poriadku. Os
tatné prípadné nástrahy sa dajú prekonať tým,
že si autor bude kráčať svojou cestou a robiť to,
čo ho baví. Nie to, čo od neho chcú čitatelia alebo
vydavatelia. Najväčšou chybou je opakovať to, čo
už raz bolo úspešné.
Aký druh prózy ťa ako čitateľa dokáže (mo-
mentálne) zaujať?
Z prózy ma to vždy najviac ťahalo k beletrii. Ak
mám prezradiť, čo je súčasťou môjho súkromného
„tsundoku“ – čiže hŕby neprečítaných kníh na noč
nom stolíku – sú tam dva staršie romány Michela
Houellebecqa, jeden Michel Faber, László Kraszna
horkai, Thomas Bernhard a Denis Diderot. Veľmi
rozmanitá spoločnosť. A kopa poézie.
Tvoje knihy vyšli v prekladoch do viacerých
jazykov. Máš pocit, že slovenská próza má
šancu na výraznejší úspech na zahraničných
knižných trhoch? Čo je toho predpokladom?
Slovensko sa musí naučiť propagovať svoju kultúru
v zahraničí, ale na to ju Slováci najprv musia začať
brať vážne – stále sme kdesi pri valaškách, krojoch
a vyrevovaní na hory, čo už dávno nikoho nezaují
ma. Sami seba nevieme doceniť – a to som čítal už
u Štúra. Do propagácie našej literatúry v zahraničí
musí štát výrazne investovať. Krajiny, ktoré tak spra
vili, zažívajú veľký zahraničný úspech, príkladom
môže byť Maďarsko, ale aj Česko. Ak ukážeme, že
sme kultivovaní a máme čo povedať – a to evident
ne máme – zažijeme aj záujem zo zahraničia. Mám
veľa príkladov z mojich zahraničných ciest s Domom
hluchého – v Británii chodilo na besedy množstvo
ľudí, na neznámeho autora z neznámej krajiny. Roz
hodujúca je aj práca zahraničného vydavateľa na
propagácii, pretože pozná možnosti a podmienky,
vie odhadnúť knižný trh. V tomto je skvelé napríklad
poľské vydavateľstvo Klimaty, Dom hluchého je tam
nominovaný na dve veľké literárne ceny. Okrem toho
môj román vyšiel v arabčine a češtine, pripravuje
sa holandské, bulharské, maďarské a amharské
vydanie. Autor by mal byť pripravený o svojej knihe
hovoriť a aj využiť rozmanité možnosti.
Je podľa teba v slovenských podmienkach
možné, aby kniha bola súčasne kvalitná aj
komerčne zaujímavá? Alebo sú to dva úplne
rozdielne svety?
Túto otázku riešia ľudia už niekoľko storočí. Od
poveď je – áno, občas to ide, ale museli by sme
si presne definovať, čo je to „kvalitná“ kniha a čo
presne znamená „komerčný úspech“.
Obligátna otázka na záver – čo nové pri-
pravuješ?
Mám rozpísaný román Lady Xanax, pán Snehu
lienka a ja, v ktorom opisujem súčasný svet očami
človeka, ktorý predstiera, že je blázon. Samozrejme
v tej knihe veľmi relativizujem slovo „normálnosť“,
čo je pre mňa dôležitá téma. Neviem, kedy tú kni
hu dokončím, ale baví ma to. A podľa novely Ema
a Smrtihlav by som chcel nakrútiť film, máme už
menší grant a druhú verziu scenára.
A predsa len ešte jedna zásadná otázka
– tešíš sa na obed?
Na obed sa teším vždy – najmä preto, že neviem, či
bude dobrý alebo zlý. Mám rád prekvapenia. A zlé
obedy sú skutočná výzva.
