Vyhľadávanie
Vaša práca s verejnosťou a práca s knihou – oboje spája slovo. Čo znamená slovo pre vás, keď ho hovoríte, keď ho píšete a čo pre ľudí?
Používať slovo a mať v úcte jeho podstatu i zmysel je dnes ťažké. Slová tečú a valia sa zo všetkých strán. Nedokážeme preveriť ich krytie s reálnym životom. Slovo akoby devalvovalo. Predchádzajúce generácie uvádzali svoje deti do spoločenstva prostredníctvom rozprávania. Spolu s tradíciou vytvárali v nich kontinuitu života. Dnes sme toto podhubie stratili: kontext i možnosť potvrdenia slov. Ich obsah sa vyprázdnil. Rozprávame a používame slová bez spoločného dorozumenia. Médiá tento proces urýchľujú.
Pociťujem to aj pri práci s verejnosťou. Ako dôležité preto vnímam hľadanie stratených zdrojov porozumenia. Zásadný je pritom samotný priestor vzniku slova – ticho. V ňom je ešte možné pochopiť znaky a odkazy. Takéto pochopenie oslobodzuje od vlastníctva pravdy, od stotožnenia výroku s pravdou, od spojenia videného s realitou. Vzniká možnosť odstupu a porozumenie príbehu života, do ktorého sme vstúpili. Príbeh a jeho porozumenie sú i líniou literatúry. Napriek smrti veľkých príbehov, tam, kde sa žije autenticky, stále vznikajú príbehy ľudí. S nimi sa formuje aj myslenie, reflexia i presahy – od seba k iným.
Knihu Presahy tvoria úvahy o súčasnosti. Oproti predchádzajúcim dielam v nej cítiť azda ešte väčšiu snahu dopátrať sa pravdy o človeku, poukázať na čosi prirodzené a zabudnuté v nás…
Presahy sú etapou môjho literárneho hľadania. Nič v krajine nikoho naznačuje kontext. Generačný príbeh na malom priestore. Rozprávanie o období pred a po roku 1989 a o tom, ako sme tým poznačení. Druhá kniha posúva reč na hranice bezčasia. Bezčasie vnímam ako možnosť porozumieť tomu, čo nás prekračuje, myslieť poza. To predpokladá vieru, pričom nemyslím náboženskú, ale skôr vieru v zmysluplnosť bytia. Stratili sme ju, ak sme upriamení iba na úspech a zisk. Viera a myslenie poza však pramenia v nás. V samotnej dôvere v usporiadanosť slov a jazyka. Rozprávaním veríme v dorozumenie.
V Presahoch sa ho pokúšam hľadať a spolu s tým i stratenú dôveru a spoločnú skúsenosť. V napätí medzi vedomím vyššie spomínanej devalvácie slova a vierou v dorozumenie. Hľadám pretrvávajúce, napriek nedokonalosti a konečnosti. Nezávislé na politickej, náboženskej či ideologickej interpretácii. Hľadám zdroje príbehu života, života človeka a jeho zmyslu, reči a jej kontextov. Toho, do čoho vstupujeme a čo nás presahuje. A zároveň zostáva v nás.
Milujem trnavský dialekt, tak mi nedá neopýtať sa… Vaše knihy sú vážne a filozofické, nerozmýšľali ste, ako by zneli v írečitej trnavčine?
„Trnafčina“ je tvrdá ako život a zem. „Slovo sa zabárá prámo do srdca. Bolí a hladí.“ Je tak filozofiou sama o sebe. Tvrdosť povrchu však naznačuje čosi živé vo vnútri. „Trnafské“ srdce.
