Hovorí bulharský básnik a dramatik Sašo Serafimov

Ak pustíš z balkóna báseň...

Hovorí bulharský básnik a dramatik Sašo Serafimov

Sašo Serafimov sa narodil 30. augusta 1953 v Dobriči. Absolvoval Inštitút pre vzdelávanie kultúrno-osvetových pracovníkov so špecializáciou na divadelnú tvorbu vo Varne (1980). V rokoch 1982 – 1988 bol dramaturgom Štátneho bábkového divadla Dory Gabeovej v Dobriči, kde v súčasnosti pracuje ako sekretár Knižnice Jordana Jovkova. Prvé básne uverejňoval v literárnych almanachoch Prostori, Chorizont, neskôr v časopisoch Plamak, Septemvri, Puls, Literaturen front a inde. Roku 1990 vydal zbierku Duma svobodna (Slobodné slovo), o štyri roky neskôr Dariteliat na saništa (Darca snov). Ďalšia zbierka básní Vrata na chorizonta (Dvere horizontu) mu zasa vyšla o štyri roky (1998). Nateraz jeho posledná zbierka básní s názvom Sinijat pogled na dervoto (Modrý pohľad na strom) má vročenie  2004.

Slovenskí čitatelia mali možnosť zoznámiť sa s pomerne obsiahlym výberom z prvých troch básnických zbierok Sašu Serafimova v preklade Kataríny Sedlákovej v treťom čísle Dotykov z roku 2000. Saša Serafimov je autorom bábkovej hry Šivač na prikazki (Krajčír rozprávok). Uviedli ju v bábkovom divadle v Dobriči. Hru do slovenčiny preložila K. Sedláková, vyšla v časopise Javisko č. 3 v roku 2001 a v scénickej podobe ju uviedol detský divadelný súbor Kamarát v Martine roku 2003.

Pri príležitosti prezentácie poézie Sašu Serafimova v Bulharskom kultúrnom inštitúte sme ho požiadali o krátky rozhovor.

* Čím je pre vás poézia?

– Poézia je náboženstvo. Na rozdiel od ostatných náboženstiev poézia nebojuje o prvenstvo. Pod jej strechou svorne nažívajú duše kresťanov, moslimov, budhistov a ďalších. Vôbec si tu neprekážajú, keďže používajú jediný univerzálny jazyk – jazyk svetla. Ale kto teraz číta poéziu, koho zaujímajú svety, ktoré poézia utvára? Poéziu takmer nikto nečíta. Ak pustíš z balkóna báseň, chodci na ňu budú pozerať, ako keby z neba spadli. Len pri sviatočných príležitostiach, ako sú aj Dni bulharskej kultúry, si človek spestrí každodennosť novou myšlienkou alebo slovom, zabudnutou melódiou, rozochvením citov v kine a divadle.

* Boli ste už niekedy predtým na Slovensku?

- Som tu prvý raz.

* Ako na vás zapôsobila Bratislava?

– Bratislava je krásne mesto v preddvorí nafintenej Európy. Nemá tie ťažké architektonické línie nemeckých miest, ktoré akoby ťa chceli rozmliaždiť. Ani tu nedomŕzajú talianske architektonické drapérie. Je to mesto čisté a svetlé, s pokojom a jasnosťou. S radosťou som sa prechádzal po peších zónach Starého Mesta. Nevidím rozdiel medzi Slovákom a mnou, ani vo vzhľade, ani v zmýšľaní. Ale u vás sú ulice oveľa čistejšie ako u nás.

Tešil som sa do Bratislavy, na čítanie mojej poézie. Aj keď v kútiku duše hlodala určitá obava. Bol som však milo prekvapený, koľko ľudí si našlo cestu do siene Bulharského kultúrneho inštitútu.

* Aké sú vaše tvorivé plány?

– Nikdy si nerobím plány, pokiaľ ide o písanie. Básne sa rodia bez plánu. Občas sú veľmi zlé roky. Nijaká úroda. Ak človek aj chce písať, nejde to. Poézia sa nehľadá, ona nachádza teba. No keď ťa nájde, tvoj život sa stáva lepším a jasnejším. Keď jej niet, žije sa dosť príšerne. Nič sa ti nedarí. Raz za tri-štyri roky sa zmôžem na knižočku veršov. Pociťujem radosť, keď píšem, a nezáleží na tom, aké sú verše, či smutné alebo veselé.

Pravdaže ostatnú prácu – v knižnici a pri vydávaní novín Antimovski chan si plánujem. Sú to prvé noviny o kultúre mesta Dobrič a jeho okolia. Z niečoho predsa človek musí žiť.

                                                                                                                                                                                                            Rozprával sa Emil Kudlička