Hovoriť v súvislosti s umením o peniazoch je u nás tabu
Rozhovor s prozaikom, publicistom a prekladateľom MICHALOM HVORECKÝM
Pokúša sa neustále zdokonaľovať ako autor i ako človek, ktorý sa na svet pozerá cez prizmu irónie. Píše, lebo chce a baví ho to a tvrdí, že aj spisovatelia si za svoju prácu zaslúžia odmenu. Svojimi knihami balansujúcimi na hrane vysokého a nízkeho umenia získal nebývalú popularitu medzi čitateľmi. Zabáva sa na absurdných názoroch, ako sa predáva, a jedným dychom dodáva, že sám je konzumentom kultúry. Doteraz vydanými zbierkami poviedok Silný pocit čistoty (L. C. A. 1998, 2002) a Lovci & zberači (L. C. A. 2001) úspešne vyvrátil vžitý mýtus podceňovania mladých čitateľov. Začiatkom mája uviedol na trh svoj prvý román Posledný hit (Ikar 2003) a ohlasy naň sú znova buď veľmi pozitívne, alebo veľmi negatívne.
* Bol si dramaturgom hudobného festivalu, publikuješ články o hudbe, literatúre a kultúre. Preložil si román Jacka Womacka Ambient, cestuješ po svete, no najmä sám píšeš. Ako to stíhaš? Nie si už niekedy z tohto všetkého unavený?
– Toto všetko pre mňa nie sú jednotlivé rozmanité činnosti, ale široký súbor vzájomne prepojených aktivít. S pribúdajúcim vekom si však človek volí priority. Momentálne som sa zameral takmer výhradne na písanie, no len ním sa na našom malom knižnom trhu živiť nedá. Veľa času a energie venujem aj kultúrnej publicistike, ktorú píšem pravidelne – recenzie, fejtóny, reportáže. Pre mňa je podstatné neustále čítať knihy iných autorov, byť v kontakte s písaným slovom. Keď človek vstúpi do literárneho diania, je často v zajatí termínov a uzávierok. Našťastie som v tomto smere opatrný. S vydavateľstvom som podpísal zmluvu len na jednu knihu. Zaviazať sa k napísaniu viacerých knižiek za niekoľko rokov sa mi videlo príliš zaväzujúce a riskantné. Stále sa považujem za autora, ktorý sa učí a pokúša sa zlepšovať – či sa mi to darí, to musia posúdiť iní. Nemienim tvoriť v strojovom rytme, keď autor odovzdáva rukopisy, lebo musí. Píšem preto, lebo chcem a baví ma to. Prekladanie bolo pre mňa len krátkym odskočením. Tento projekt vznikol v dnes už neexistujúcom vydavateľstve Archa, ktoré ma oslovilo, aby som preložil román svojho obľúbeného autora Jacka Womacka. Archa medzičasom skrachovala a knižku som nakoniec vydal vo svojom vydavateľstve Techno.sk.
* V Lovcoch & zberačoch sa v jednej z próz objavila v súvislosti s tvojimi knihami často pretriasaná veta: „Zo všetkých supertajných stratégií prežila len jediná: komerčný úspech za každú cenu.“ Veľa ľudí sa na tvoju adresu vyjadruje, že ako autor si si osvojil túto stratégiu.
– Tento citát je paródiou na Lyotarda, čo málokto postrehol. Je v tom veľká miera sebairónie, ktorá mi je blízka. Veľa ľudí sa ma dnes pýta na môj vzťah k veľkému vydavateľstvu, sú zvedaví, aký veľký bol môj honorár a náklad. Celkom zabúdajú, aký miniatúrny je tunajší trh. To, že sa kniha predáva, je asi pre každého autora to najpozitívnejšie. Najlepšou reklamou je vždy šuškanda medzi ľuďmi, čo je dobré a čo si treba kúpiť. Ak je nejaká kniha mizerná, nepredá ju ani bombastická a drahá reklamná kampaň. U nás je veľkým tabu hovoriť v súvislosti s umením o peniazoch. V tunajšej kultúre je to dlhá tradícia, pozostatok komunizmu, ktorý v ľuďoch vzbudil mylný dojem, že umenie je pre všetkých a zadarmo. Tento názor, žiaľ, často pretrváva dodnes. Žiaden autor v minulosti nebol nútený zamýšľať sa nad tým, koľko výtlačkov jeho knihy sa predá. Aj dnes sa mnohí oháňajú pseudointelektuálnym snobizmom, že im stačí predať sto výtlačkov, hlavne, že je to takzvané vysoké umenie – a pritom vlastne pohŕdajú svojimi čitateľmi. S takýmto prístupom nesúhlasím. Keby sa mi také dačo prihodilo, minimálne by som sa vážne zamýšľal nad tým, čo som v knihe urobil zle, keby sa nepredávala. Už dva roky žijem ako spisovateľ v slobodnom povolaní a za to, čo píšem, očakávam aj nejakú odmenu. Takýto proces je úplne prirodzený a funguje všade na svete. Spisovateľstvo je regulárne povolanie a autor s každou novou knihou vstupuje do nemilosrdného trhového prostredia. To však vôbec neznamená obmedzenia v kvalite a týka sa to rovnocenne autora detektívok aj lyrického básnika.
* Ako si vysvetľuješ fakt, že tvoje knihy sa predávajú aj čítajú naozaj lepšie ako knihy iných slovenských autorov?
– Lovci & zberači sa skutočne dobre predávali. Ukázalo sa, že dovtedy u nás pretrvával vžitý mýtus podceňovania mladých čitateľov. Ak niekto pripustil, že mladí niečo čítajú, tak to musí byť jedine brak. Naše médiá predtým mylne vzbudzovali dojem, že dnešní mladí ľudia len hrajú počítačové hry, chodia na techno párty, sú prosto priam novodobými analfabetmi a z hľadiska literatúry tvoria beznádejnú cieľovú skupinu bez serióznejšieho záujmu o knižky. A zrazu sa ukázalo, že keď sa objaví literatúra hovoriaca ich jazykom o ich svete, tak ju prijímajú rovnako ochotne, ako ktorákoľvek predchádzajúca generácia prijímala svojich spisovateľov. Najviac ma rozveselilo, keď niektorí kritici označili Lovcov & zberačov za takzvanú komerčnú zbierku poviedok, vopred presne vykalkulovanú na úspešnú predajnosť. Kniha je pritom husto prepchatá citátmi z Deleuza, Guatarriho, Derridu, ako aj mnohých autorov odborných kníh o marketingu a reklame. Veľmi ma zaujalo, keď nedávno Egon Bondy na verejnej diskusii s čitateľmi povedal, že úspech mojich kníh zrejme spočíva v tom, že hovoria o veciach často ťažkých a zložitých tak, že to čitateľ pri čítaní napínavého alebo zábavného príbehu ani nepostrehne. To sa mi zdalo veľmi presné, o niečo také sa naozaj usilujem. Skutočne ma zabáva hrať sa s vážnosťou i gýčom, balansovať na hranici nízkeho a vysokého umenia. Mnohé citáty z marketingovej oblasti som si povymýšľal, ale pôsobili dojmom, že to povedal nejaký expert. V tomto prípade ide skutočne o hravý posun veľkých tém do iného kontextu, ktorý je prijateľnejší pre širšie publikum.
* Na jednej strane vystupuješ v pozícii výrobcu tovaru, knihy, ako autor využívaš rôzne reklamné triky na upútanie zákazníkovej pozornosti. V bežnom živote si sám zákazníkom. Ako vnímaš túto zdanlivú opozíciu?
– Aj vo vkusových otázkach som absolútne tolerantný človek. Vyhovuje mi život v dnešku v tomto priestore, hoci si uvedomujem všadeprítomnú dvojtvárnosť nášho sveta. S týmito paradoxmi som sa naučil žiť a som s nimi vyrovnaný. Svoje súkromie si prísne strážim, v živote za prioritu považujem sebakultiváciu, čiže neprestajné vzdelávanie. Mám rád umenie v jeho neuveriteľne rozmanitých podobách. Nepohrdnem však ani návštevou fitnesu, rád chodím na koncerty, do filharmónie aj do techno klubov. Som konzumentom kultúry a vyberám si, čo sa mi páči.
* Tvoje knihy by mali začať vychádzať aj v češtine. V Poľsku ti vlani vyšiel poviedkový výber. Čo očakávaš od týchto projektov? Smeruje tvoja próza skôr ku kozmopolitnému charakteru?
– Veľmi ma teší, že prostredníctvom prekladov mám možnosť konfrontovať sa s dianím v zahraničí. Potešilo by ma, keby moja tvorba bola vnímaná ako kozmopolitná. Vôbec nepopieram, že pochádzam z Bratislavy, zo Slovenska, a určite sa to v mojich textoch silno odzrkadľuje. Rád by som svojím písaním prosto oslovil ľudí, pre ktorých je prioritou estetický pôžitok z čítania, literatúra bez ideológie a hlásiaca sa skôr k populárnej kultúre. Z českého vydanie mojej druhej knihy mám radosť. Edícia Odeon pre mňa v minulosti predstavovala a po obnovení roku 2000 opäť predstavuje najkvalitnejšiu edíciu súčasnej svetovej literatúry s autormi, ako Chuck Palahniuk, Haruki Murakami alebo Michel Faber. Spolupracovať s týmto vydavateľstvom je pre mňa pocta a zároveň výzva. Naši autori v Čechách nevychádzajú a českí čitatelia, žiaľ, už o mladých slovenských autoroch nevedia takmer nič. Kniha Lovci & zberači je už preložená do češtiny a vyjde v októbri, takže sa nechám prekvapiť, ako to dopadne. Pokiaľ ide o poľský výber z mojich poviedok, nedávno som tam vycestoval na týždňové čítačkové turné. Mal som veľmi dobré ohlasy a bol som v príjemnom šoku, že na akcie chodilo veľa ľudí. V Poľsku je obrovský literárny trh, napriek tomu som realista a nemám v zahraničí prehnané očakávania. Veď len v Nemecku vychádza ročne osemdesiattisíc kníh. Prísť na zahraničný trh s úplne neznámym menom je nesmierne ťažké. No za pokus to určite stojí.
* Poďme k tvojej najnovšej knihe Posledný hit. Akým reklamným sloganom by si ju uviedol?
– Použil by som vetu, ktorú hovorí hlavný hrdina, dídžej a producent Alfred Raff: ,,Keby som týmto deckám mohol poslať odkaz, poradil by som im, aby zalistovali v slovníku a našli si slovo ,irónia`.“
* Sú pre teba reakcie kritiky a čitateľov na nový román Posledný hit v niečom prekvapujúce?
– Dosiaľ mám skúsenosť, že recenzie na moje knihy sú buď veľmi pozitívne, alebo veľmi negatívne. To je podľa mňa dobré, lebo to znamená, že vyvolávajú náležitú reakciu, silnú spätnú väzbu. Druhá pozitívna vec spätá s touto knižkou je, že sa zatiaľ vynikajúco predáva. Rozhodujúci je pre mňa názor a postoj čitateľov. Vážim si, keď si niekto kúpi a prečíta moju knižku. Vždy som veľmi zvedavý na reakcie. Nie som však typ tvorcu, ktorý má po prečítaní zdrvujúcej kritiky samovražedné myšlienky. Mimoriadne dôležitý je pre mňa aj názor ľudí, s ktorými som úzko spolupracoval v záverečnej fáze príprav samotného rukopisu knihy. Mám na mysli Egona Bondyho, Jozefa Kelemena, Ondreja Herca a Juraja Malíčka, ktorých literárne názory si vážim. Ich prvé pozitívne stanoviská boli pre mňa dôležité, podnetné a povzbudzujúce. Každý rukopis zakaždým dlho cizelujem do definitívnej podoby, kým je pripravený na publikovanie. Román som chcel vydať až vtedy, keď som mal pocit, že je o triedu lepší ako predošlá knižka. Výsledok však musia posúdiť iní. Pre mňa znamenal Posledný hit výrazný skúsenostný posun vpred. Je to premyslenejší, ucelenejší a výrazne štylisticky prepracovanejší text ako čokoľvek, čo som dosiaľ napísal.
* Zdá sa, že aj hlavná postava románu je trocha iná ako predchádzajúci mužskí hrdinovia tvojich poviedkových zbierok. Možno hovoriť aj o istej miere tvojho stotožnenia sa s postavou?
– Našťastie nie, lebo Alfred Raff má dosť smutný a bezútešný život. Jeho charakter bol pre mňa pri písaní podstatný. Do Alfreda som sa pokúsil integrovať vlastnosti či názory, ktoré som v danej situácii považoval za kľúčové pre seba a ktoré snáď predstavujú aj myslenie časti príslušníkov mojej generácie. Pokúsil som sa estetickými prostriedkami vyjadriť správanie a myslenie hrdinu, ktorý by stelesňoval komplexné pocity mladého človeka žijúceho v tomto kultúrnom priestore. Je to rozporuplný jedinec, ktorého už vrcholne unavujú večné spory politka verzus umenie, komercia verzus underground, vysoká verzus populárna kultúra a tak ďalej. Veľakrát som text prepisoval. Základný princíp Alfredovho života je, že niečím iným žije a niečo iné si myslí. Je permanentným pokrytcom a ešte sa na tom aj zabáva. Mnohí mladí ľudia pracujú v celkom inej oblasti, než chceli, rozhodli sa živiť v oblastiach, ktoré prinášajú peniaze, ale vnútorne ich neuspokojujú, alebo sa im dokonca bridia. U hrdinu tohto románu je to ešte vyostrenejšie – nielenže žije dvojtvárnosťou, ale postupne úplne prestáva rozumieť svojim myšlienkam a pocitom. Kvôli radikálnemu cynizmu, ktorý pramení z mediálnej slávy, sa niekedy správa ako obmedzenec, hoci je veľmi inteligentný a mimoriadne vnímavý.
* V Poslednom hite sa refrénovito opakuje viacvýznamová veta: „Na faktoch dnes nikomu nezáleží?“ Na čom záleží tebe?
– V rámci literatúry mi záleží na vyvolaní estetického pôžitku, lebo som vášnivý čitateľ. Keď ma kniha zabaví, udrží v napätí, núti, aby som nespal a dočítal ju do konca, tak k nej mám hlbokú úctu. Literatúra je moja najmilšia hra. No nevyhýbam sa ani vážnejším motívom, ale blízke sú mi hyperbola, preháňanie až na hranicu absurdnosti, a humor. Dúfam, že to nevyznie ako klišé, ale snažím sa o „výpoveď“. Ťažko presne definovať všetky pocity, ale písanie je pre mňa zážitok, v ktorom nechýba ani zábava, ani smútok, ani škála najrozmanitejších pocitov medzi týmito krajnosťami.
* Na aké otázky sa ti najťažšie hľadajú odpovede?
– Najťažšia je vždy otázka týkajúca sa toho, aká kniha bude nasledovať. Aj ďalšiu knižku by som chcel urobiť lepšiu ako je táto. Súčasná slovenská literatúra je zahltená poviedkami. Romány zúfalo chýbajú, hoci celosvetovo sú najúspešnejšie. Priznám sa, poviedky ako žáner ma už unavujú. Dúfam, že to nezakríknem, ale môj autorský program na najbližšie roky je písať romány, nie poviedky. Chcem aj naďalej písať príbehy, vymýšľať fikcie a možno aj trocha provokovať reakcie. Keď sa u nás v súvislosti s knihou objaví slovo peniaze, novinári majú ihneď o čom písať. No zatiaľ sa zdá, že viac ako o samej knihe Posledný hit sa bude hovoriť o okolnostiach, ktoré s ňou súvisia. Pri Lovcoch & zberačoch to bolo naopak. Dnes si už nikto neoveruje fakty...
Pripravil Marek Kopča
Foto Jena Šimková
