Vyhľadávanie
Vyštudovaný žurnalista Milan Vároš (1937) pracoval ako redaktor denníka Smena, po Nežnej revolúcii bol šéfredaktorom týždenníka Život a mesačníka Rodina. Dlhodobo sa venuje osudom umeleckých diel, napísal niekoľko kníh z dejín výtvarného umenia: Stratené slovenské poklady 1 a 2 (2006, 2007), Osudy umeleckých diel a ich tvorcov (2011, všetky Matica slovenská). V roku 2010 mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra.
Milan Vároš tento rok vydal reprezentatívnu, obrazovo-textovú publikáciu Velikáni výtvarného umenia s podtitulom Osudy slávnych maliarov a ich obrazov (Príroda), ktorá prináša zaujímavé fakty o živote a diele prevažne zahraničných výtvarných umelcov.
O výtvarnom umení a umelcoch už vyšlo mnoho publikácií. V čom sa tá vaša od ostatných odlišuje?
Usiloval som sa, aby som v tejto knihe povedal o slávnych maliaroch niečo nové, čo čitateľ nevie. Nezameral som sa na hodnotenie ich diel, ale snažil som sa vo veľmi početnej literatúre nájsť to, čo naši čitatelia nepoznajú. Sústredil som sa na ich ľudské osudy, na osudy ich diel – ako to hlása podtitul knihy: Osudy slávnych maliarov a ich obrazov. Podstatným kritériom bolo teda nájsť niečo, čo nie je veľmi známe alebo sa o tom vôbec nevie. Aj názvy kapitol hovoria, že v knihe sú uvedené zaujímavé životné osudy umelcov a ich diel. Knihu som tak koncipoval preto, aby bol o ňu záujem. Pokiaľ viem, je to prvá publikácia, kde je takmer pri každom maliarovi okrem portrétu uverejnený aj jeho podpis. Pozháňať ich bolo dosť namáhavé.
Mali ste nejakú cieľovú skupinu, ktorú ste chceli osloviť?
Chcel som osloviť širokú verejnosť, hádam sa mi to aj podarilo.
Čo zahŕňala príprava na napísanie tohto diela a ako dlho trvala?
Odpoviem trochu zoširoka. Bol som medzi prvými tromi novinármi, ktorých vyhodili z redakcie Smeny na začiatku normalizácie po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy a potom som dvadsať rokov nemohol publikovať. Počas tohto obdobia som mal veľmi veľa času. Ironicky povedané, za tento čas vďačím
Ústrednému výboru Komunistickej strany a konkrétne súdruhovi Biľakovi. Tých dvadsať rokov som využil na získavanie a hľadanie materiálov o zaujímavostiach z výtvarného umenia. Robil som si poznámky a zbieral materiály nielen na túto knihu. Vôbec som si nepredstavoval, že režim padne, ale padol, chvalabohu, a ja som sa – spolu s mnohými inými – vrátil do spoločenského života. Nová publikácia pôvodne mala byť súčasťou knihy Osudy umeleckých diel a ich tvorcov. Výsledný titul však bol rozsiahly, tak som sa po dohode s vydavateľstvom nakoniec rozhodol, že Osudy umeleckých diel a ich tvorcov vydám ako samostatnú knihu. Jej druhá časť vyšla, ale už v inom vydavateľstve, pod názvom Velikáni výtvarného umenia s podtitulom Osudy slávnych maliarov a ich obrazov.
Kniha nie je útla, no predsa: stačí jej rozsah na zachytenie komplexnejšieho obrazu osudov umelcov?
Nestačí. Vyberal som len takých tvorcov, ktorí mali vo svojom súkromnom živote a v tvorbe problémy, ťažkosti, alebo ich život a tvorba boli zaujímavé v niečom inom.
Preto niektorí slávni maliari chýbajú?
Z množstva materiálov som musel vyčleniť niektorých slávnych umelcov. Neviem si predstaviť, čo nové možno napísať o Rembrandtovi a iných geniálnych majstroch.
Ktoré obdobie alebo ktorí umelci sa vám najlepšie spracovávali?
Kniha nie je rozdelená na obdobia. Nezaujímali ma štýly a smery v umení. Nedržal som sa nijakej šablóny, obdobia. A keďže sú to osudy slávnych maliarov, nebol som ničím viazaný. Dovolil som si ich vybrať ja, ale vyberal som ich pre čitateľov. V knihe sú fantastické maľby starých majstrov, neprekonateľné, krásne, viaceré z nich sú u nás prvýkrát publikované. Ja som z ich obrazov len povyberal tie najlepšie. Preto môžem povedať s hrdosťou, že je to fantastická, krásna kniha – zásluhou tých starých majstrov. Ja ako autor som to len dal dohromady a povyberal som čerešničky z vrchu torty. V tom bol môj zámer a mám taký dojem, že sa mi to podarilo. A musím pochváliť aj tlačiareň Neografiu v Martine, je to vynikajúca tlačiareň, fotografie v mojej knihe vyšli veľmi dobre.
Ktorí umelci z knihy sú vám najbližší? Čím vás oslovili?
Tí, ktorí mali veľmi ťažký život, tvorili neraz hladní, keď strácali zrak a postihli ich aj iné rany osudu. Ich diela v galériách a múzeách obdivujú milovníci umenia a milióny jednoduchých ľudí, ich krása bude vždy priťahovať...
Ako ste získavali súhlas od majiteľov na uverejnenie obrazov v knihe?
Sú múzeá, ale je ich veľmi málo, ktoré mi napísali, že bude pre nich česť, keď budú ich obrazy uverejnené v knihe. Ale sú aj také inštitúcie, napríklad Kresťanské múzeum v Ostrihome alebo múzeá vo Vatikáne, ktoré za fotografie pýtajú nekresťanské peniaze. Vymyslel som preto takúto vec. Po páde komunizmu som mal možnosť prísť veľmi výhodne ku krásnym slovenským poštovým známkam, ktoré práve vychádzali. Podarilo sa mi ich nazhromaždiť po merne veľa. Viete, na svete je veľa ľudí, ktorí zbierajú známky. A výmenou za ne som získal veľa obrazov, ktoré som mohol v knihe vydať. Dá sa teda povedať, že mnoho materiálu som získal barterovým obchodom.
V knihe Stratené slovenské poklady 2 na strane 100 je gotický oltár z Ľubice, ktorý sa nachádza v Maďarskej národnej galérii. Pod jeho obrázkom uvádzam, že mi pracovníci Maďarskej národnej galérie odmietli predať jeho fotografiu, a preto mi ho Pavol Pevný namaľoval, za čo som mu zaplatil 4 000 slovenských korún, vydavateľstvo mi túto platbu nepreplatilo. Oltár som v knihe veľmi chcel mať, je to významný slovenský umelecký poklad. Tak som sa vyhol aj právnym problémom.
Za výtvarné diela, ktorých tvorcovia nie sú 70 rokov po smrti, vydavateľstvá zaplatili LITA patričné poplatky; za čias, keď v LITA šéfoval pán docent Fifík, boli tie poplatky drastické.
Pri mnohých umelcoch spomínate ich intímny život. Je to také dôležité pre tvorbu?
Sexuálny život maliarov, samozrejme, nie všetkých, veľmi súvisí s tvorbou, ale nevenujem sa mu nejako zvlášť veľa. Nie je to kniha o milostnom živote veľkých maliarov. Je predovšetkým o ich ľudských osudoch.
V knihe uvádzate dosť citátov...
Citujem historikov umenia a ich fundované výpovede. Ak niekto, oveľa múdrejší, ako som ja, zhodnotil určité obdobie života maliara alebo jeho konkrétny obraz múdrymi slovami, prečo sa o to mám usilovať svojimi vlastnými slovami?
V čom sa táto kniha líši od vašich predchádzajúcich titulov o umení?
Líši sa tým, že sú tu mizivo zastúpené slovenské reálie. Táto kniha nesúvisí so Slovenskom. Uvádzam v nej ale štyri maľby, ktoré vlastní Slovák Ivan Markovič, žijúci vyše štyridsať rokov vo Viedni. Obrazy zo Slovenska sa roztratili aj v Paríži, New Yorku... Moja pripravovaná kniha Osudy umeleckých zbierok bude obsahovať množstvo slovenských reálií, mnohé z nich sú až prekvapivé.
Prezraďte nám niektoré...
Bude to kniha o európskych a svetových zberateľoch umeleckých diel, rozsiahla kapitola sa bude týkať amerických milionárov, ktorí najmä v prvej polovici minulého storočia pokúpili na starom kontinente desiatky malieb starých majstrov a neskôr ich darovali Národnej galérii vo Washingtone a iným galériám a múzeám. Nejedného z nich oklamali chýrni historici umenia Joseph Deveen a Bernard Berenson.
Slávny bol aj zberateľ Dr. Armand Hammer z Los Angeles, so súhlasom J. V. Stalina kúpil viaceré skvosty z Ermitáže. V knihe uverejním svoju korešpondenciu s ním – chcel kúpiť niektoré pamiatky na Slovensku, ale nepodarilo sa mu to, hoci mu pritom pomáhali československí komunistickí funkcionári. Veľká pozornosť bude venovaná starým slovenským zberateľom a osudom ich zbierok – boli vskutku dramatické. Jeden príklad: barón Karol Kuffner, majiteľ cukrovarov na južnom Slovensku a kaštieľa v Sládkovičove, kúpil viaceré diela zo zbierky grófa Jána Pálfiho. Boli v nej európske unikáty. Jeho syn Raoul bol manželom slávnej maliarky Tamary de Lempickej, spolu pred prenasledovaním židov ušli do USA, kde žili z toho, že popredali diela zo zbierky Karola Kuffnera. Posledné obrazy si de Lempická po smrti manžela roku 1962 odniesla do Mexika a predala ich tam...
Ktorá z kníh si vyžiadala najviac vašej námahy?
Sú to dvojzväzkové Stratené slovenské poklady, spolu majú 360 + 560 knižných strán, inými slovami, 545 + 861 rukopisných strán + 734 + 1 478 dokumentárnych ilustrácií, hmotnosť spolu vyše štyroch kíl. Zmapoval som v nich, dovoľte, aby som poznamenal – ako prvý autor – osudy vzácnych slovenských umeleckých artefaktov v zahraničných múzeách a galériách. Vôbec som nečakal taký mimoriadny ohlas. Dostal som za ne viaceré ocenenia, Cenu ministra kultúry SR, hlavnú Cenu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú činnosť v kategórii spoločenská literatúra aj dve hlavné medzinárodné Ceny E. E. Kischa. Ale to hlavné ocenenie mi dali čitatelia. Knihy vyšli vo vysokom náklade 2 500 a 2 800 exemplárov a boli za dva mesiace vypredané, ani jeden exemplár ešte nebol v antikvariáte. Som rád, že koncom tohto roku vyjde reedícia prvého zväzku vo vydavateľstve Príroda.
Osudy zlatých pokladov, Vraky plné pokladov a iné vaše knihy vyšli aj v zahraničí. Ktorá kniha je vaša najobľúbenejšia?
Najmenšia a najtenšia z nich: Záhady Nesmrteľnej milenky (Beethoven, ženy a Slovensko). Viem, že mi to neuveríte, ale takmer som ju poznal naspamäť, veď veľký a nesmrteľný hudobný génius kráčal po slovenskej zemi, tvoril tu a tu azda napísal aj svoj preslávený list Nesmrteľnej milenke. Nič som tak dlho nepísal, usiloval som sa nad každým slovom rozmýšľať... Beethoven a Slovensko – klobúk dole, my Slováci sme na to hrdí a vždy s úctou budeme o týchto faktoch písať.
