Literatúra svet nemení, ale pomáha prežiť

Vďaka podpore svojich čitateľov si sa stal jedným z najaktívnejších dobrovoľníkov v Ukrajine. Nakúpil si viac ako 200 džípov pre ukrajinskú armádu, tridsaťkrát vycestoval na front, aby si doručil humanitárnu pomoc, a vlastným príkladom si dokázal, že literatúra môže konkrétne pomáhať ľuďom. Ako si sa k nákupom terénnych áut dostal?

K začiatku sa viaže taká religiózna príhoda. Na Zakarpatí je na Veľkú noc zvyk svätiť v kostoloch  košíky s jedlom, v ktorých nesmie chýbať domáca klobása údená na ovocnom dreve. Môj veľmi dobrý priateľ hneď na začiatku vojny dobrovoľne narukoval do armády a v apríli 2022 už bol na Donbase, v Slavjansku. Rozhodol som sa klobásu poslať za ním, aby mal počas sviatkov pocit domova. Zavolal som mu a hovorím, mám pre teba a tvoju jednotku sto kíl klobás, kam ich mám poslať? Pochválil ma za výbornú myšlienku, ktorá má však jeden háčik. Sedí práve v zablatenom zákope dvadsať kilometrov od najbližšej civilizácie a žiaden kuriér tam darčeky cez polia nenosí. Klobása je fajn, ale väčšmi by sa im hodil džíp, ktorým by vedeli prejsť náročným terénom. Tak som si povedal, v poriadku, vybavím džíp a pošlem tú klobásu v ňom. Večer som na facebooku založil zbierku a na moje prekvapenie som mal ráno vyzbierané peniaze hneď na dva džípy. Tak sa to začalo a doteraz som vyzbieral takmer milión eur, za ktoré som nakúpil viac ako dvesto terénnych áut a s priateľmi ich odviezol priamo na front. A je tu aj jedna slovenská zaujímavosť. Autá nakupujeme v Anglicku a k našim hraniciam nám ich vozia Rómovia z Michaloviec, ktorí v Anglicku dlhodobo pracujú.

Tie vysoké sumy vyzbierané na jednom profile sú skutočne iba vďaka čitateľskej základni?

90 percent prispievateľov sú Ukrajinci, moji čitatelia a ľudia z literárnych kruhov. Karbid ma urobil známym, predalo sa ho viac ako 30-tisíc výtlačkov, vzniklo divadelné predstavenie, je preložený do vyše desiatich jazykov... Využívam svoje postavenie spisovateľa, aby som pomohol svojej krajine, pretože na zbierky je potrebné veľké publikum. Na svojom profile mám takmer 40-tisíc fanúšikov. V Ukrajine existuje obrovské množstvo zbierok, ktoré sa napĺňajú pomaly. Aby bolo jasné – Ukrajinci vedú svoj existenčný zápas a ja nie som žiadna výnimka, všetci pomáhajú armáde: vstupné z čítačiek a koncertov ide na pomoc armáde, výtvarníci predávajú obrazy, ale nie je to len o umelcoch. V autoservisoch pre armádu opravujú bezplatne, moja známa vyrobila špeciálnu edíciu kvalitného vína, ktoré nazvala Na deň víťazstva – ľudia si ho otvoria, až keď porazíme okupantov – a celý výnos z predaja ide armáde. Lebo armáda nie je niečo cudzie a vzdialené, sú to naše rodiny a priatelia.

Bývaš v Užhorode na našich hraniciach a fiktívne mesto vo svojom románe Karbid situuješ na maďarskú hranicu. Vychádzal si z reality?

V románe príde učiteľ histórie na nápad vykopať tunel do Európy. Vyrastal som na hranici, kde sa pašovali cigarety, benzín a všeličo iné, takže som mal čo pozorovať. Viaceré postavy majú svoje reálne predobrazy. Ten text je aj o Slovensku. Motto pochádza z vyhlásenia slovenskej polície. Tá o reálnom tuneli vedela. Pašovanie kontrabandu je ako sex. Vždy na to potrebujete dvoch. Spája sa tu fikcia a realizmus, pretože takýto tunel skutočne existoval. Bola to obrovská stavba pod slovenskou hranicou, jeden z najväčších infraštruktúrnych objektov na Zakarpatí!

Karbid je smutnou pašeráckou groteskou, za ktorou sa skrýva veľa irónie a skepsy...

Hrdina učí dejiny. Ukrajinská spoločnosť sa sústreďuje na historické témy, všetky naše diskusie sa točia okolo nich. Pred desiatimi rokmi sa mi zdalo, že sme priveľmi upätí k minulosti na úkor súčasnosti a budúcnosti. Karbid je kritický voči Ukrajine a najmä z pravicovej scény bolo počuť nesúhlasné reakcie; vytýkali mi, že nie som patriot a že sa snažím spochybňovať ukrajinské dejiny. No môj román je postavený na irónii a humore, ktorý je terapeutický, takmer v medicínskom zmysle. Chcel som ukázať svet, mikrosvet, v ktorom žijeme, aby sa ľudia mohli zasmiať, tým známym smiechom cez slzy, a potom si povedali, že takto ďalej nemôžeme žiť.

Ako je to teraz s čítaním v Ukrajine?

Mali sme kolaps knižného trhu, ktorý trval od začiatku vojny približne do júla. Veľa ľudí z krajiny odišlo, knižnice a kníhkupectvá zostali zničené alebo zatvorené, ale hlavným dôvodom bolo, že tlačiarne sa nachádzajú v Charkive, ktorý bol pod silným ostreľovaním. Mysleli sme si, že to bude pre vydavateľov koniec. Na jeseň sa to začalo zlepšovať a v septembri 2022 sa uskutočnil v Černivciach literárny festival. Prišlo ohromné množstvo ľudí – mohli sme ho robiť na štadióne a bol by plný. Bol to zlom a odvtedy sledujeme, že vychádza oveľa viac titulov a predávajú sa oveľa lepšie ako pred vojnou. Súvisí to s tým, že ľudia, ktorí predtým hovorili rusky, sa chcú zlepšovať v ukrajinčine. Je to istým spôsobom protest proti Putinovi. Literatúra je prirodzený spôsob, ako veci reflektovať. To, čo robí teraz Rusko, je genocída. Čo nevie uchmatnúť, to sa snaží zničiť, rozvrátiť, z prostredia urobí divočinu a z ľudí zvieratá. Preto ľudia na protest kupujú knihy. Počas minulej zimy, bez tepla, vody a elektriny, sa na sociálnych sieťach objavovali fotografie kníh pri sviečkach.

Čo sa teraz píše v Ukrajine?

Vzniká veľa literatúry, a to od renomovaných spisovateľov i ľudí, ktorí sú na fronte. Poézia zažíva svoje najlepšie časy, pretože báseň je prirodzený spôsob spracovania emócií, človek svoju úzkosť a strach dá na papier a uľaví sa mu. Píšu ju prozaici, ktorí sa doteraz poézii nevenovali, ale aj veľa laikov, ktorí sa vrátili k písaniu poézie zo svojich pubertálnych školských čias. Ľudia týmto spôsobom vyjadrujú svoje emócie a delia sa o svoje myšlienky. Literatúra – aj keď často ide o grafomániu – im pomáha prežiť tieto ťažké časy.

Čo sa týka veľkého románu, príde po vojne, pretože ten si vyžaduje odstup. Verím, že taký čas príde čoskoro, ale na to má vplyv množstvo faktorov: nielen to, ako sa našim vojakom darí na fronte, ale i politická situácia v Európe a v USA. Som presvedčený, že sa čoskoro vrátim do čias, keď budem môcť žiť každodenný jednoduchý život, keď sa ráno zobudím a nebudem hľadať správy, či nezbombardovali nejaké mesto, či sú moji blízki v poriadku, či už okupanti vytiahli jadrové zbrane... O tom by som raz chcel napísať knihu. Bola by veľmi rozsiahla a nič zvláštne by sa v nej nestalo; bola by o obyčajnom živote, rannom vstávaní, práci, domove, o drobných detailoch, ktoré sú také vzácne.

Keby si písal Karbid dnes, zmenil by si na ňom niečo?

Áno, zmenil by som ho. Najmä záver, pretože román ústi do tragického finále. Teraz by som napísal knihu s hepyendom. Chápem, že kniha so smutným koncom je lepšia, diela s takýmto koncom sa okamžite stávajú hodnotnejšími, nie je to žiadna popkultúra, ale i tak by som koniec zmenil, aby som dal čitateľom nádej. Pre nás Ukrajincov je dnes nádej najcennejšou valutou.

Zmenilo sa tvoje chápanie literatúry po februári 2022?

Áno, prestal som byť romantikom a idealistom. Kedysi som veril, že slová a literatúra môžu zmeniť svet. Teraz viem, že to nie je pravda. Ale zistil som aj to, že literatúra môže pomôcť takmer na lekárskej, psychoterapeutickej úrovni. Niektorým ľuďom kniha pomáha uniknúť pred bolestnou každodennou realitou a iným, naopak, umožňuje uvedomiť si, že strata blízkeho človeka (vojaka, ktorý padol na fronte) nebola zbytočná, že na ňu nikto nikdy nezabudne. Opísal som niekoľko ľudí, ktorí sa dobrovoľne prihlásili na front a počas tohto roka zahynuli, a ich matky a manželky mi za to so slzami v očiach ďakovali. Literatúra môže predĺžiť spomienku na človeka, a tým aj jeho život.

Počas vojny sa darí najmä reportážam a poézii. Aj ty si pôvodne básnik, venuješ sa teraz poézii?

Nie, nepíšem. Respektíve, venujem sa jej, ale nezapisujem si to; básne si skladám len v hlave. Poézia je najjednoduchší spôsob, ako emocionálne reagovať na udalosti, je to prirodzené antidepresívum. Spôsob, ako uvoľniť svoje emócie, vložiť ich do slov a zbaviť sa záťaže. Osemdesiat percent svojho času som dobrovoľníkom pre ukrajinskú armádu, ten zvyšok sa snažím písať. No sú to väčšinou eseje a články pre zahraničné médiá.

Doma ti práve vychádza ďalšia kniha.

Ide o knihu esejí hraničiacich s poviedkami s názvom Vojna z tylu. Snažil som sa v nej zachytiť, ako vyzerá život v krajine počas vojny, ale nie v bezprostrednej vojnovej zóne. Každodenný život v strašnom období, jednoduché detaily, ktoré neukazujú správy a nezachytávajú kamery. Je o obyčajných ľuďoch pod náletmi a každodennou hrozbou smrti.

A o čom budeš písať po víťazstve?

Rozhodne nie o vojne. Myslím, že to nebude ani o súčasnosti – budem sa snažiť uniknúť od premýšľania o našej dobe. Možno napíšem dobrodružný historický román zasadený do 19. storočia, keď si ľudia ešte mohli slobodne vybrať svoju identitu, keď všetko národné bolo ešte v hmle. Takže hrdinom bude postava Michaila Čajkovského, ktorý trikrát za život zmenil náboženstvo a vládu, ktorej slúžil. Osmanom je známy ako Sadiq Paša a pod vládou sultána sa snažil obnoviť kozácke vojsko. Bude to román o zvedovi na Balkáne v čase, keď sa impériá pripravovali na rozhodujúcu bitku.

Andrij Ľubka (1987)

Vyrastal v zakarpatskom Vynohradive, žije v Užhorode. Vyštudoval ukrajinský jazyk a literatúru na univerzite v Užhorode a balkánske štúdiá vo Varšave. Prekladá z poľštiny, srbčiny, chorvátčiny a angličtiny. Po niekoľkých zbierkach poézie vydal knihu esejí Spať so ženami, zbierku poviedok Killer a román Karbid (2015), za ktorý bol nominovaný na stredoeurópsku cenu Angelus. Neskôr mu vyšli zbierky poviedok Izba smútku a texty inšpirované Balkánom Saudade.