Vyhľadávanie
Predchádzajúca zbierka Životopis každodenností vyšla v roku 2005. Prečo sa k poézii vraciaš až teraz?
Vybral som si iné disciplíny, reku, zrekreujem sa pri kultúrnej a kultúrno-politickej publicistike a aforizmoch… Ale poéziu som celkom nezanedbal, iba ak tú pre dospelých. Veď vyšla kniha veršov Kratochvíle a dokončený je manuskript Spoveď záškoláka.
Ľúbostnú poéziu si písal aj predtým, no v tvojej tvorbe nikdy nebola ťažisková. čo teraz rozhodlo v jej prospech?
Ja som v tom nevinne. Pani vydavateľke Fazekašovej som poslal pestrý ponukový list. Okrem ukážok z rukopisu ĽúbOstnato obsahoval zámer pripraviť antológiu poézie nonsensu od Morgensterna a Ringelnatza cez Jatzeka a dvojicu Vodňanský – Skoumal až po pesničkára Plíhala. Ponúkal som i preklady básní Hermanna Jandla, brata slávnejšieho Ernsta. Ba aj fejtóny, ktoré píšem pre olomoucké Listy. A pani vydavateľka si vybrala ľúbostnú poéziu! Prečo práve tú, netuším. Neostáva iné než dúfať, že ju jej vydavateľský jemnocit nesklame.
V novej zbierke stvárňuješ intímny vzťah muža a ženy často ako malé drámy…
Už názov otvára priestor medzi dvoma pólmi. Medzi „ľúbostne“ a „ostnato“. Isté napätie by v básni malo byť, tobôž, ak ide o vzťah muža a ženy, o dva odlišné jazyky, potenciálnu zrážku dosť odlišných svetov, náhodné i osudové stretnutia, dramatické odchody i nie vždy najšťastnejšie návraty.
Šťastných chvíľ, keď zavládne súlad, harmónia, je v zbierke pomenej.
Nič nie je iba čierne alebo biele, a tak som sa usiloval obe krajnosti vybalansovať a vytvoriť medzipriestor, kde je miesto pre city i ratio v malom životnom príbehu alebo epizóde. A jedno aj druhé zaznamenať ako fotografiu, momentku a zároveň ako expresívny lyrický obraz, ktorý by mohol existovať aj bez onoho epického základu. Zdá sa, že temnejších tónov je v knižke predsa len viac. Možno som bol zbytočne ostražitý v obave, že ma téma zvedie a ovládne a ja napíšem samé „růžovobrýlé chlácholy“, povedané s Miroslavom Horníčkom.
Inšpiroval ťa niekto z autorov ľúbostnej poézie?
Netuším. Básnikov, ktorí na mňa mali či majú nepriamy vplyv, je plejáda. Dnes, keď je z manuskriptu zbierka, by som si za jej motto zvolil myšlienku z knihy Otrok od I. B. Singera: „Človek chodí v postroji, každá túžba je vláknom povrazu, ktorý je jeho jarmom.“ Samotnému vzťahu – a pri písaní o ňom to platí rovnako – môže odstup a nadhľad len prospieť. Láska je totiž priveľmi krásna a vznešená záležitosť, než aby sme ju mohli prenechať len zamilovaným.
Píšeš o láske, a pritom často volíš výrazové prostriedky, ktoré tému odľahčia. Zdá sa, že v tvojom prípade ide už o vedomý pracovný postup…
Nazdávam sa, že aj o vznešenej téme možno hovoriť s humorom, so sebaironickou či ironickou hyperbolou. Myslím, že človeka takýto uhol pohľadu k onej téme približuje. Aj preto som vždy uprednostňoval civilné gesto a stránil sa veľkých slov a čo i len náznakov patetickosti.
Neber to ako otázku na telo, ale treba za temnejšími tónmi v knihe hľadať niečo z tvojej autobiografie?
Určité stopy by sa v mojom živote dali nájsť, povedzme v osude mojich permanentne sa rozvádzajúcich rodičov. Inak však platí, že akákoľvek podobnosť s reálnymi postavami alebo so skutkami je čisto náhodná a treba ju pokladať za rýdzu fabuláciu, pri ktorej sa kombinujú spomienky šarapatiace vo vedomí a v podvedomí, ba zavše aj vtieravé a nutkavé predstavy.
Dobre, ale prečo až teraz?
Ľúbostné verše v samostatnej knihe som nikdy nepublikoval, a už vôbec nie v susedstve takých pôvabných kresieb. Ani vo vydavateľstve vedenom s takým fortieľom a s toľkou dôslednosťou. Preto až teraz, na staré kolená, skrz-naskrz prelezené červotočom artrózy.
Keď sme už pri tých kolenách, pri čítaní knihy som mala skôr pocit, že sa ti zapaľujú lýtka. Zmyselnosti, erotiky je v nej dosť…
Ten pocit asi vyvolalo zopár starších básní, ktoré sa mi podarilo nezašantročiť. Nuž som ich oprášil a prerobil. Stále však ide len o časť celku. Hoci netvrdím, že zanedbateľnú.
Zbierku ilustroval Ľubo Guman, s ktorým si spolupracoval aj na Kratochvíľach. stal sa tvojím dvorným ilustrátorom?
On sa stal najmä mojím priateľom. My totiž chemicky reagujeme jeden na druhého tak dobre, že by nemalo zmysel nespolupracovať vo verejnom záujme poézie a výtvarného umenia. Dokonca by to od nás bolo ľahkomyseľné a možno i nezodpovedné. Preto aj Spoveď záškoláka bude naším spoločným dielom. Vlastne nerobíme nič iné než to, čo sme si sľúbili, keď sme sa tuším v roku 2006 stretli na knižnom veľtrhu vo Frankfurte. Potom sme sa dlhý čas nevideli, no hneď pri druhom, neplánovanom a zdanlivo náhodnom stretnutí sme nadviazali na minulý rozhovor.
Takto vyzerali aj vaše vystúpenia v bratislavskej Mestskej knižnici. každé bolo iné a vy ste pôsobili ako zohraná, improvizujúca dvojica, ktorá vie deti vtiahnuť do diania a strhnúť.
Napriek tomu je všetko viac-menej pripravené či aspoň premyslené. Ja vždy nachystám „Fahrplan“ a potom ním ilustrátora trápim. Predtým sa tak stalo v Slovenskom inštitúte v Prahe. Napísal som scenár, podľa ktorého sme hrali to, čo som na pódiu práve vyťukával do mechanického písacieho stroja Consul a nahlas komentoval. Hra vznikala priamo na javisku. Úklady spočívali v tom, že nik z nás sa svoj text nestihol naučiť, keďže aj bez neho sme mali dosť iných domácich úloh. Navyše, stretli sme sa krátko pred vystúpením, a tak sme scenár postupne a potupne opúšťali a nahrádzali ho bujaro improvizovanými replikami, čo nám, zdá sa, zostalo.
Čiže tvoj výtvarník by sa mohol živiť aj hovoreným slovom?
On určite, horšie je to s mojím kreslením. Nenakreslím ani len svojho prechladnutého jazvečíka, ktorý kýcha a každým kýchnutím sa zväčší – džemujúci, džezujúci džentlmen džezzväčšík, tým kýchaním opitý ako čík, čo ľúbi hudbu, miluje celý tón a tvári sa blažene, no hotový Ellingtón! Vravel som si, že takéhoto tvorčeka aj poľahky nakreslím, stačí sa držať dlhočizných liniek, neopúšťať ich a občas odbočiť. Ale kdeže!
Apropo, hudba. na tvojich čítačkách jej býva dosť. hrajú na nich chýrni muzikanti, z cédečiek znie blues i džez a premietajú sa fotografie a obrázky…
Teší ma, keď sa ľudia od kumštu dajú dokopy a vytvoria podujatie, v ktorom je dosť krásy a energie pre všetkých poslucháčov a divákov, nech už je ich skúsenosť s umením a jeho recepciou akákoľvek. Okrem toho oceňujem, keď umelec vo svojom fachu smeruje k všestrannosti a neustrnie v jedinom žánri.
Tá viacžánrovosť je pre teba asi príležitosťou rozvinúť hravosť, hovoriť o vážnych veciach života a pritom vyvolať smiech či aspoň pousmiatie…
Áno. Hravosť je kľúčové slovo. Jeden príklad: hudobníčka a speváčka Zuzana Navarová zomrela ako 45-ročná. Rok pred jej smrťou som s ňou robil titulný rozhovor pre týždenník Mosty. Bola plná žitej poézie a detsky nespútanej hravosti, spomínala na púšťanie šarkanov a knižky o Winnetouovi. Oceňujem, ak je humor prítomný aj v poézii. Nie samoúčelne a exhibične, ale ako názor. Ako postoj. Lebo humor a poézia nám síce neveľmi pomôžu pochopiť tajuplný beh života, našich mikrokozmov a univerza, ale žije sa s nimi radostnejšie a plnšie.
V recenziách a článkoch si nekompromisný a vynášaš kategorické súdy. Neruší ťa táto poloha pri písaní literatúry?
Mňa ruší fakt, že sa u nás temer nediskutuje, a to ani vtedy, keď ide o životne dôležité témy. A keď sa práve „diskutuje“, znamená to, že sa ziape na oponentov. S väčšinou ľudí sa tu dá rozprávať iba ak o počasí, aj to za predpokladu, že je dobré. Keby nám v žilách kolovalo viac modrej krvi, mohli by sme alibisticky tvrdiť, že sme obeťou „aristokratického nihilizmu, hrdinstva ľahostajnosti“, ako napísal Joseph Roth o ruskej šľachte po VOSR. Ale takto?!
A literatúra a s ňou súvisiace činnosti?
Každý by mal robiť, čo vie a na čo má predpoklady. Nech chlieb pečie pekár a auto reparuje automechanik. To, že kráľ valčíkov Johann Strauss nevedel tancovať, je len príbuzná kategória. Preto, ak sa niekto živí slovom – spisovateľ, vydavateľ, moderátor či učiteľ, očakávam, že bude vedieť po slovensky. No môže ma poraziť, keď čítam, že „Jirous sledoval dianie na javisku z centrálnej pozície balkóna“. Alebo keď v novinách objavím text pod fotografiou: „Podnikateľ XY počas jeho zadržania do väzby“. Nehovoriac o pozvánke na vernisáž, na ktorej je, že „realizácia výstavy sa uskutoční…“ Pýtam sa sám seba, prečo tí jazykoví liliputáni nepečú chlieb? Alebo neopravujú autá?
A ako si odpovedáš?
Že tomu nechápu, prečo by to mali robiť. Aj preto si svoje podujatia moderujem zväčša sám. Sčasti to súvisí s čítačkami, ktoré som zvykol organizovať, pozývajúc na ne literárnych kolegov z Rakúska. Keďže som ich texty prekladal a čosi o nich vedel, vyplynulo z logiky veci, že som tie večery aj moderoval. Neskôr sa pridal zištný dôvod – bolo potrebné naskrbliť peniaze.
Uvedenie knižky predpokladá jej prezentácie. obťažujú ťa alebo sú spestrením spisovateľskej práce?
Isteže je oveľa komótnejšie vysedávať na svojej spisovateľskej zadnici a aj za cenu dekubitov písať do sebaosprostenia, lenže neprezentovaná kniha je mŕtva kniha. Autor by mal vždy mať dosť guráže na to, aby predstúpil pred obecenstvo a vlastné literárnosti znovu a znovu podpisoval plným menom.
