Vyhľadávanie
O stave detskej knihy v minulosti a súčasnosti, o ilustrátoroch, kritike a vydávaní kvalitnej literatúry pre deti sme sa porozprávali s Čechoslovákom Jurajom Horváthom.
Aký bol zámer pri zakladaní vydavateľstva Baobab?
Na túto otázku som už odpovedal mnohokrát. Zišli sa dvaja ľudia, ktorých zaujímala kniha. Mali sme už skúsenosť zo spoločnej práce – robili sme spolu prílohu Babylonu. Všimli sme si, že nás obklopuje množstvo ľudí, ktorí robia veci „do šuplíka“. V tom čase málokto vydával vyslovene detské knihy a vydavateľstvá sa nehrnuli do spolupráce s neoverenými autormi. Ja sám som dovtedy robil ilustrovanú knihu pre dospelých. Na začiatku to boli však jedna-dve knihy ročne, čiže hovoríme skôr o koníčku. Ale som typ, čo už od začiatku vidí veci vo veľkom.
Bol v pozadí aj hnev na vtedajšie fungovanie knižného trhu?
Síce neboli vydavateľstvá zamerané iba na detskú knihu, no existovali tie, ktoré vydávali veľmi kvalitnú literatúru pre dospelých. Ich knihy boli výborné, či už po strane obsahovej, ale na tie časy aj tej dizajnovej. Samozrejme, Albatros zdedil po revolúcii trhový monopol. No u nich bol človek zmierený s tým, že sa tam skoro nič nedeje. Objavovali sa však unikátne malé vydavateľstvá. Vo všeobecnosti prežívala skôr statická kniha pre deti, ktorá žiadnym spôsobom nevykračovala z radu. Je to škoda, lebo v 70. rokoch sa našli aj v spomínanom Albatrose knihy, ktoré stáli za to.
Našou predstavou na začiatku bolo založenie „družstva“, v ktorom sa budeme spolupodieľať na vydávaní kníh – autori toho budú súčasťou – či už ako článok výroby, ale aj finančne. Samozrejme, bola to úplná utópia. Vždy musí byť jeden, ktorý tú káru potiahne.
Ako ľudia prijali vznik vydavateľstva Baobab?
Mali sme vlastne šťastie, pretože knihy, ktoré sme vydávali, zaplnili dieru na trhu. Okamžite boli reflektované odbornou verejnosťou a boli prijaté s nadšením. Vtedy bol problém skôr so samotnou produkciou a distribúciou kníh. Dnes je to už oveľa ľahšie.
My sme okrem toho prišli aj s novými spôsobmi podpory predaja kníh. To vtedy nebolo vôbec obvyklé. Koncerty, plagáty, záložky… Ale na začiatku bol ten život určite dôležitejší ako predaj.
Nemali ste v začiatkoch stretnutia s rodičmi, ktorí nerozumeli tomu, prečo by mali takéto knihy kupovať svojim deťom?
Ale veď my sme nevydávali nič extrémne! Nešlo o nič, čo by malo veľmi experimentálnu podobu. Boli to jednoducho ilustrované texty. Nestretli sme sa tým pádom ani so žiadnou negatívnou reakciou rodičov.
A čo slovenská detská kniha po revolúcii?
Je viacero dôvodov, prečo sa vtedy rozpadla kvalita detskej knihy. Vo vydavateľstvách sa stratila pozícia výtvarného redaktora, ktorú sa snažili sčasti nahrádzať grafici. Niekedy nie je kniha dôsledne editovaná ani po stránke literárnej. Zmenila sa štruktúra. Druhá vec je elektronizácia. Veľa funkcií zrazu musel zastávať jeden človek. Inak to proste nešlo. Škoda len, že dnes by už bolo možné tieto povolania zaplatiť, no vo vydavateľstvách to už nikomu ani nenapadne. A hlavne, nemali by sa už od koho učiť. Napríklad u nás vo vydavateľstve sme mali šťastie – bolo to jednoduché, – pretože Tereza (Horváthová) sa priučila redakčnej práci od svojej mamy.
Vytratila sa kontinuita. Otázkou je, či sa dalo nejako zabrániť tomu, aby sa to celé rozpadlo. Dnes je to, žiaľ, všeobecne tak, že mnoho vydavateľstiev vydáva knihy slabej kvality – chlebovky – aby sa udržali nad vodou. Ale na kvalitnú redakčnú prácu sa zabúda v každom prípade. V 90. rokoch som veľmi nesledoval detské knihy na Slovensku. Neboli jednoducho predmetom môjho záujmu. Samozrejme by som si všimol, ak by na mňa vyskočilo niečo zaujímavé. No nič nevyskočilo.
A dnes? Máš nejaké pozitívne príklady?
Myslím, že sa lámu ľady. Zlepšil sa ten stred – pozitívny mainstream – čo je dobré. Pozitívne vnímam napríklad, že Slovart na Slovensku oslovuje kvalitných autorov a dizajnérov. To sa v Čechách ešte stále veľmi nedeje. Dávajú priestor aj mladším. Veľmi sa mi páčila vydavateľská práca Erika Grocha. Zaujala ma úprava jeho kníh, ktorá bola jemná, nenápadná – pripomínali mi knihy francúzskych vydavateľstiev – často jednoduché, nepotrebujú čitateľa atakovať.
Skvelé bolo, že si ľudia začali zakladať vlastné vydavateľstvá, spolky. Pochopili, že nemôžu čakať, kým im niekto ponúkne prácu. Zaujímavé je Slniečkovo, ktoré vydáva preklady kvalitných zahraničných detských kníh. To je veľmi záslužná práca. Vďaka tomu sa aj slovenskí autori dostanú bližšie k najvyššej kvalite – i keď v zahraničí ide už o klasické tituly – a môžu sa inšpirovať.
Je ťažké pre Baobab hľadať autorov, ktorí by tvorili detské knihy – či už spisovateľov alebo ilustrátorov?
Keďže učím na škole, viem si ilustrátorov „vychovávať“. Vidím, ktorí študenti sa snažia so sebou niečo robiť. Ale je pravda, že autorov si treba pritiahnuť. S textami je to však väčší problém. Málokedy sa stáva, že si povieme, že máme toľko skvelých textov, až ich nedokážeme tento rok vydať. A dôležité je, aby bol autor ochotný na texte aj ďalej pracovať. Redakčné zásahy autori často nie sú schopní prijať. So spisovateľmi sme to skúšali všelijako, napríklad sme sa snažili nahovoriť autora, ktorý píše dobre pre dospelých, no taký sa k tomu väčšinou nedokope. Nájsť niekoho je veľmi ťažké. Tereza sa však venuje každému textu, ktorý k nám príde. Osobne nemám v láske knihy, ktoré sa objavujú na knižných pultoch v poslednom čase a prekypujú často hlúpym a dvojzmyselným humorom.
Ďalšou stranou mince je vnímanie knihy ako didaktického nástroja. V knižniciach a na školách sa všetci pýtajú iba to, ako sa dá s knihou pracovať z pedagogického hľadiska. Nevravím, že to nie je dôležité. Ale nemusí byť všetko iba edukatívne, svoje miesto majú aj vyslovene poetické tituly. Je však pravda, že francúzsky trh je plný práve týchto ľahkých poetických kníh. Kniha ako pedagogický nástroj je tak trochu pozostatkom 19. storočia. Od tých čias sa to vtĺka do hláv mladým študentom už na pedagogických školách ako mantra. Ale aj tieto ľady sa už pohli.
Baobab vydáva veľa picturebookových titulov – to je oblasť, ktorá na Slovensku akosi nefunguje. Rodičia nie sú naučení s týmito knihami pracovať. A taktiež sa stretávame s názormi, že ľudia nie sú ochotní platiť za knihy, kde nie je veľa textu. Stretávate sa v Česku s týmto problémom?
Stretávame sa aj s takýmito názormi. Ale stáva sa aj, že nás ľudia milo prekvapia a kúpia knihu, o ktorej predajnosti sme pochybovali. Bolo to tak napríklad pri vydaní knihy od Blexbolexa Album lidí. Bola prijatá veľmi dobre, i keď neobsahuje takmer žiaden text. Pýtali sa nás na to aj vydavatelia z Poľska, ktorí si pred vydaním tejto knihy vytvorili prieskum trhu, z ktorého vyplynulo, že podobný titul u nich nemá šancu preraziť. Ale, pravdaže sú knihy, ktoré zmiznú hneď a iné na pulte ležia dlho. Hľadať v tom logiku alebo pravidlo je veľmi ťažké. Knihy nekupujú deti, ale rodičia, a tí majú často predstavu, ako by mal titul vyzerať. Nechcú sa dať prekvapiť. A nie sú ochotní si ani všimnúť, že to tie deti trebárs veľmi baví. Stalo sa mi to napríklad pri našej knihe Námořník a Pekka – nenápadný kúsok, ktorý ale deti ohromne baví. Nie je divoko vtipný, skôr tak nenápadne. Overil som si to aj pri náhodných deťoch, ktoré tá kniha absolútne chytila.
Mám rád, keď knihy rozprávajú súčasným jazykom. Nemyslím teraz len slangové výrazy a mobily na každej druhej strane. Najlepšie je, ak je ten jazyk prirodzený.
Vnímam podobný problém aj v našej literatúre, akoby bola „bezčasová“.
Najviac zreteľné je to v knihách pre staršieho detského čitateľa. V Čechách je spisovateľov, ktorí by podobnú literatúru písali, veľmi málo. A na Slovensku to asi nebude iné. Samozrejme, odkazy pre násťročných nájdeme aj v beletrii pre dospelé publikum, príkladom je Kto chytá v žite. Ale kedy u nás vzniklo niečo podobné?
Prejdime na oblasť ilustrácie – ako ty, aj ako pedagóg v Ateliéri ilustrácie a grafiky, vnímaš súčasnú slovenskú ilustrátorskú scénu?
Nerád by som túto tému škatuľkoval… Hm, najmä slovenské ilustrátorky v sebe majú istú „ľúbivosť“. Preto sa mnohým podarilo vplávať aj do Albatrosu. Je tam občas až taký rozbujnený dekorativizmus. Ale sú aj autori, ktorí sú vynikajúci. Napríklad Daniela Olejníková, ktorá mala trochu dekoratívne začiatky, sa dnes dokáže veľmi priblížiť textu, a zároveň urobiť samotnú ilustráciu zaujímavou aj pre deti a dospelých. Už len tou kompozíciou, tým, že sa knihami zaoberala, či už stavbou, ale aj dizajnom, je cítiť, že jej ilustrácia nie je len obrázok. No u mnohých iných vidíme, že ilustrácia stále zostáva iba „pekným obrázkom“. Čo mi príde trochu škoda vzhľadom na to, čo tá kniha vlastne umožňuje – spoluprácu s grafickým dizajnérom, ale aj autorom textu. Hoci uznávam aj knihy, kde autor vstupuje len ilustráciou. Ale všeobecne by tieto elementy mali fungovať spoločne.
Ak by som mal byť ku slovenskej ilustrácii kritický, tak vidíme na jednej strane tendenciu mať až takú expresívnu formu – viď Klepoch alebo Maťátko – kde ilustrácia občas až vyskakuje z knihy, nedokáže sa s ňou úplne prepojiť. A to teraz kritizujem kamarátov. Do knihy sa dívaš zblízka, nemusí ťa úplne zničiť. Pátral som po tom, kde sa berie taká tá deformovanosť a expresivita – a napokon som ju našiel v grafikách Kolomana Sokola – akoby to tým autorom úplne počarovalo. Druhá strana je, že sa ilustrácie často až tak Fullovsky obmaľovávajú a dekorujú. Ale z toho vystúpilo už mnoho autorov. Okrem Daniely som si všimol, že sú tu ľudia, ktorí cítia linku knihy. Napríklad Veronika Holecová-Klímová. Už to nie je iba solitérny obrázok.
Prekvapuje ma to u Ľuboslava Paľa, kde sa v knihe Tuláčik a Klára pozerám na dobrú anglickú ilustrátorskú školu – kvalitnú lavírovanú perokresbu. A potom je to už zrazu akoby strašne nasilu. Niektorí si myslia, že my chceme robiť najmä artbooky. Mne však prekáža, keď to výtvarníčenie začína prebíjať všetko ostatné.
Nie som fanúšikom maniery. A tobôž nie v dnešnej dobe Instagramu, kde sa nám maniery opäť mohutne vracajú. A v ilustrácii už vôbec nevidím dôvod tvoriť ju tak, aby som niekomu ukázal, ako ju tvorím, ako to je nakreslené, aký som ilustrátor a niekde zabúdam na to, čo tým vlastne chcem povedať. A deti to už vôbec nezaujíma.
Ako vnímaš BIB?
Veľmi nie. Kedysi som tam chodieval. Ale dnes mi už akosi nerobí veľké množstvo ilustrácií pokope dobre. Človek sa potrebuje sústrediť. No pamätám si, že vďaka BIBu som odhalil, že Japonci majú aj polohu až takej „art brut“ ilustrácie. Medzi manierami odrazu vyskočili jasné farby a humor.
Ale k BIBu samotnému – ako na teba napríklad pôsobia také výberové knihy o ilustrácii typu 1000 a 1...? Veď ilustráciu musíš vidieť v celej knihe. O čom to je, keď ju vytrhneš a dáš do masy hrôzostrašných vecí?
Je to asi pre širokú verejnosť, ktorá si rada prezerá pekné obrázky...
Ale čo im to potom dá? Veď v tom nevidia žiadnu súvislosť. A výber podľa krajín je tiež otázny. Čo im bráni otvoriť sa inému spôsobu výberu?
Funguje v Česku kritika detskej knihy?
Hm… Pár ľudí píše… Väčšinou je to skôr výber alebo svojský filter vecí. Aj na našej škole roky voláme po tom, aby sa detskej knihe začal venovať niekto z adeptov kurátorského štúdia. A za tie roky sa nám to podarilo iba raz, a to išlo o týpka, ktorý sám knihy vydával a potreboval sa iba dovzdelať. Napríklad Ryška píše zaujímavé knihy z tejto oblasti, ale on berie ilustráciu len na oporu istej problematiky doby. Na texty detskej literatúry ešte kritiku nájdeš, no čo sa týka ilustrácie, tak sa to obmedzí na vety typu „je pôvabná...“, „je nápaditá...“. Už paradoxne komiks je na tom lepšie, aj keď sa veľmi nevydáva. Má väčšiu erudíciu a ľudí, ktorí sa mu aj kriticky venujú. Ale myslím si, že aj celostná kritika detskej knihy sa časom objaví. Veci sa dávajú do pohybu. No zatiaľ sa čitatelia musia spoľahnúť na dobrého človeka v knižnici alebo kníhkupectve. Hovorí sa, že dobré veci sa posilnia až priamo na knižnom trhu. Vidíme však, že aj v čítaných médiách je na knižnú recenziu málo priestoru. Je až vtipné, že naša kniha Panáček, pecka, švestka, poleno a zase panáček, ktorá nedávno vyšla v Holandsku, mala u nich po vydaní hneď tri rozsiahle recenzie, v Česku táto kniha vyhrala všetky prestížne ceny, ale hlbšie o nej nepísal nikto.
Kristína Kubáňová
