Vyhľadávanie
ČÍM ŽIJE LITERATÚRA
Dnes na naše anketové otázky o problémoch súčasnej literárnej komunikácie odpovedá spisovateľka, esejistka, publicistka a filozofka Etela FARKAŠOVÁ. Pôsobí ako docentka na Katedre filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave, venuje sa problémom gnozeológie a feminizmu, literárne publikuje od konca 70. rokov. Jej najnovšie prozaické dielo Stalo sa (Aspekt 2005) o vzťahu dcéry k zomierajúcej matke a o vyrovnávaní sa so smrťou bolo nominované do finále literárnej súťaže Anasoft litera 2006.
* Stáva sa podľa vás slovenská literatúra ostrovom samým pre seba, alebo sa jej darí prenikať do každodenného života?
– Ak by „ostrov sám pre seba“ znamenal únik pred vonkajším svetom s jeho problémami a ich absolútne ignorovovanie, nepáčilo by sa mi, že literatúra je takým ostrovom. Na druhej strane, ak by občasný „pobyt na literárnom ostrove“ predstavoval čas na pokojnú a hĺbavú autorskú sebareflexiu, respektíve čas sústredenosti na hľadanie nových výrazových prostriedkov, spôsobov rozprávačstva, nového jazyka, pokladala by som „ostrovné úniky“ pre literatúru za potrebné…
Pokiaľ ide o súčasnú slovenskú literatúru, myslím si, že existujú autori a diela, ktoré reprezentujú oba typy „ostrovnosti“, dokonca si myslím, že v niektorých prípadoch jeden typ môže prechádzať do druhého, hranice medzi nimi nemusia byť pevné. Nemám rada (ani v próze, ani v poézii), ak je literárny text výlučne samoúčelnou hrou s jazykom, ak sa sústreďuje len na seba, ale nemám rada ani prvoplánové vzťahovanie sa k realite, hoci zrejme, pre niektorých čitateľov sú príťažlivé práve takéto texty.
A čo vlastne znamená v súvislosti s literatúrou „prenikať do každodenného života“? Očakávať, že literárny text môže bezprostredne zasahovať do nášho bežného prežívania a priniesť doň zásadnú zmenu, tôbož že môže zmeniť čosi na spoločenskej situácii, by asi bolo ilúziou; dobrý literárny text však má silu osloviť toho, kto je naň pripravený, vyvolať v ňom intelektuálny, emocionálny, estetický zážitok, obohatiť jeho vnútorné (aj každodenné) prežívanie o čosi, čo by inak nespoznal, k čomu by nemal prístup; chvalabohu, viem si nájsť aj v našej literatúre texty, ktoré ku mne takto prenikajú…
* Čo vám v našom slovenskom literárnom živote chýba, ako by sa mohla zlepšiť cesta od tvorby k jej príjemcom?
– Podľa počtu pozvánok, ktoré dostávam, usudzujem, že – prinajmenšom v Bratislave – sa literárny život celkom slušne rozprúdil, na samotné podujatia chodievam však pre nedostatok času len veľmi zriedkavo. (Navyše som čitateľský typ, ktorý sa s knihou stretáva najradšej sám doma a s textami sa rozpráva v tichu alebo pri hudbe, v tempe, ktoré si sám zvolí, s možnosťou vracať sa k jednotlivým pasážam – a niekedy aj prerušiť stretnutie...) Tým nechcem povedať, že mi v slovenskom literárnom živote nič nechýba. Chýba mi všetko to, o čom písali v tejto rubrike autori a autorky predo mnou, je to najmä výraznejšia inštitucionálna podpora pôvodnej tvorby (systém tvorivých štipendií, aký existuje napr. v Rakúsku či Nemecku, podpora, ktorú udeľujú spisovateľom okrem štátnych inštitúcií rôzne nadácie, jednotlivé mestá a pod.) a širšia mediálna propagácia tejto literatúry (aj v pravidelných televíznych okrúhlych stoloch venovaných literatúre, tematickým stretnutiam spisovateľov s kritikmi…). A v našom hlavnom meste mi chýba solídne vyprofilovaná literárna kaviareň s dlhšou (opakovane nenarúšanou) tradíciou, so špecifickou atmosférou, s kvalitnými literárnymi programami; kaviareň, ktorá by bola zároveň čitárňou (prinajmenšom s literárnymi časopismi), kde by bola možnosť stretávať sa s autormi, a možno aj s menšími expozíciami z diel našich súčasných výtvarníkov…
