Vyhľadávanie
Spisovateľ a prekladateľ Juraj Šebesta debutoval zbierkou poviedok Triezvenie, do čitateľského povedomia sa však zapísal najmä románom Keď sa pes smeje, ktorý pozitívne zhodnotila aj kritika. Nedávno vydal novú knihu Venussha (Ťažký týždeň). Tá získala ocenenie Bibiany za najkrajšiu aj najlepšiu knihu jesene 2011. Motiváciou na napísanie bola aj dcéra Kamila a jej tínedžerský život.
Juraja Šebestu môžete často vidieť na podujatiach v Letnej čitárni U červeného raka. Nie je to náhoda. Ako riaditeľ mestskej knižnice v Bratislave pomohol pritiahnuť literatúru do centra mesta cyklom podujatí Čítajme slovenskú literatúru. Aj tento rok budú prebiehať počas celej letnej sezóny.
Vyštudovali ste estetiku a divadelnú vedu, literárnej tvorbe ste sa začali venovať až neskôr. Snívali ste už aj počas štúdia o písaní?
Nie, nesníval, ja som už vtedy písal. Začal som ako štrnásťročný – rozprávkami, ponáškami na Dobšinského. Niektoré mali aj dvadsať strán. Dodržiaval som rozprávkový princíp, že všetko sa musí trikrát opakovať… Mama sa ma nenápadne snažila usmerniť, aby som robil niečo užitočnejšie.
Po publikovaní poviedok v časopisoch ste vydali debutovú zbierku Triezvenie. Boli poviedky vaším literárnym rozbehom?
Áno, asi v šestnástich som zmenil štýl. Začal som písať o sebe, o svojich kamošoch. Niektoré, dosť alkoholom podfarbené, juvenílie boli dokonca publikované. Pamätám sa, že v tom čase som bol dosť pod vplyvom Hemingwaya a podľa jeho návodu som písal tri až päť strán denne. Hocičo ako literárny tréning. Jednoducho opis nejakej situácie, atmosféry, len aby som si zlepšoval štýl a učil sa remeslo. Raz som sa na jednej besede, myslím, že s Petrom Jarošom, spýtal, či aj on trénuje písanie. Vyvalil na mňa oči, nerozumel otázke. Dnes sa aj ja na tom smejem. No bolo to veľmi dôležité obdobie, tak medzi šestnástym a osemnástym rokom. Pri tom „trénovaní“ som sa utvrdil v niektorých názoroch, tých sa držím dodnes.
Môžete prezradiť?
Nie je to nič tajné. Predovšetkým práca s jazykom, snaha vyhýbať sa ošúchaným zvratom. Rozprávanie by malo vzbudiť predstavy, pocity. Je to niečo ako kresba vo výtvarnom umení. Dobrý kresliar vie aj jednoduchou linkou vystihnúť veľa. Tomu verím. Tiež v prenos energie – keď sa do rozprávania naozaj vložím, verím, že to cíti aj čitateľ.
V triezvení je prítomný čierny humor, irónia aj istá skepsa z doby. Boli to vaše pocity v minulosti alebo pretrvali dodnes?
Vracajú sa a myslím, že zbierka je svojou atmosférou a vyznením stále aktuálna. Aj rozmýšľam o druhom vydaní, možno na jeseň tohto roku. Uvidíme… Je to triezvenie zo seba samého, z partnerského vzťahu aj zo spoločnosti. Poviedka je úžasný žáner, akýsi zhutnený výsek skutočnosti. Ja tomu hovorím poviedková situácia, ktorá dobre vystihuje charakter alebo nejakú životnú etapu, jav. Ale poviedka môže byť všetko možné. Od úvahy na pár riadkov až po tridsaťstranovú takmer novelu. Určite sa k poviedkam niekedy vrátim, ale momentálne som ešte stále nastavený na románový spôsob rozprávania.
Aj váš román Keď sa pes smeje, ktorý rozpráva príbeh gymnazistu Tomáša, má sociálny podtón.
Asi som taký typ, že chcem zachytiť aj prostredie a čas, v ktorom sa príbeh odohráva. Ale inak, aj do najintímnejších diel, ktoré sa zdanlivo odohrávajú len vo vzťahoch, prenikajú sociálne skutočnosti. Chcel som osloviť tínedžerov aj dospelých, preto sa preplieta viac tém. Téma starnutia, chorôb, rozchodov manželov, delenia majetkov je možno viac pre dospelých, ale veľa problémov pomáha riešiť pätnásťročný chlapec.
V rozhovoroch priznávate, že námetom na knihu bola vaša rodina.
Len čiastočne. Príbeh je zároveň univerzálny, mohol sa podobne odohrať v mnohých rodinách. Keďže ako otec mám rezervy, snažím sa na svojich knihách spolupracovať s vlastnými deťmi, prosto, aby som bol viac s nimi.
Keď sa pes smeje sa dostal do finálovej desiatky literárnej súťaže anasoft litera. ovplyvnil vás tento úspech?
Bolo to príjemné, ale čo je to vlastne úspech? Úspech pre mňa by bol uživiť sa písaním. Robiť len to, čo ma najviac baví.
Čomu sa pri písaní snažíte vyhýbať?
Nejakej prílišnej skepse či nihilizmu. Chcem, aby v mojich knihách bola nádej. V Triezvení, ktoré považujú za skeptické, je to práve humor, čo by mohol byť východiskom. Humor ako terapia, alebo tak nejako. V ostatných dvoch knihách je nádej, verím, dosť zreteľná, aj keď obe majú otvorený koniec…
Nedávno vám vyšiel román venussha (Ťažký týždeň). Zvolili ste jednoduchší, hovorovejší štýl písania a možno ešte o čosi tvrdší humor. Bol to zámer alebo prirodzený autorský vývin?
Je to kniha pre ešte mladších čitateľov. Tomáš je starší od Lucie o tri roky, je ironickejší, má vynikajúcu, vlastne fotografickú pamäť. Inak, mne sa zdá, že v Psovi je humor tvrdší… Napríklad tie zápisy v žiackej knižke alebo stretávka osemdesiatšesťročných spolužiakov z gymnázia, ktorí žartujú o smrti. Ale je to relatívne, v oboch knihách je aj situačná komika. Vo Venusshi sú to skôr paradoxy a charakterové vlastnosti ako zdroj humoru, ale každý čitateľ to asi vníma po svojom.
Aká je lucia, hlavná postava románu? Môžeme v jej vlastnostiach nájsť paralelu s vašou dcérou?
To áno, obe chodia do dramatického krúžku, zaujíma ich divadlo. Obe ho aj hrajú – divadlo na javisku a divadlo v živote, to je tiež téma knihy. Lucia aj jej otec sú veľmi roztržití a zábudliví. To sedí. Inak je to milé, vnímavé dievča, ktoré má práve trinásť, a tak ju okrem rodičov trápia vzťahy s kamarátkami, chlapec, ktorý sa jej páči, a cíti, že aj ona jemu, ale je nesmelý a pasívny a podobne. Najlepšie si rozumie so svojím psom Gismom.
Vo venusshi opäť experimentujete s jazykom.
Tentoraz používam slang, zámerné chyby či nespisovné výrazy, fonetický prepis a podobne. Ide mi o plynulé striedanie rozprávania v 1. a 3. osobe, pričom sa snažím dať aj tej 3. osobe hovorový štýl, aby zmena nebola príliš strmá. Umožňuje to rozšíriť charakteristiku Lucie, ktorá má len trinásť. Do istej miery rozprávať za ňu, respektíve s ňou, najmä v lyrickejších pasážach, opisoch prírody a podobne. V prvej osobe by sa to nedalo.
Ako ovplyvnil jazyk Venusshe fakt, že ide o komiksový román?
Je jednoduchší, práve preto, aby mohol byť dotvorený kresbami, a slangový. Je to dobrá otázka, lebo by sa dalo povedať, že tým slangom a hovorovosťou jazyk ladí s komiksovými kresbami.
To je výstižné, ilustrácie katky slaninkovej naozaj ladia s textom knihy. Museli ste sa aj inak ako autorsky zladiť, alebo išlo jednoducho o dobré umelecké spojenie?
Našli sme sa. Ja som ju oslovil a potom to už išlo takmer samo. Katka je neskutočná „makačka“ a vynikajúca kresliarka. Jej magické pentelkové variácie na tému svetla a tmy sú neuveriteľné, ten zápal, s akým vyfarbuje masu tmy, aby v nej mohlo vyznieť svetlo. Vo veľkom formáte. To je ale voľná tvorba. Jej komiksové ilustrácie sú dobré v tom, že vysoko prekračujú bežný komiks, posúvajú tento žáner ďalej. Ja tomu hovorím umelecký komiks. S dizajnérkou knihy Martinou Rozinajovou sa s týmto žánrom dosť pohrali a text naozaj dotvorili.
Vo Venusshi cítiť silný sociálny rozmer. Nezamestnaný otec, komplikovaná doba, Lucia, ktorá má svoje tajomstvo, pričom tým chce aj pomôcť zadlženým rodičom. Bolo pre vás poukázanie na dnešnú sociálnu realitu nosnou témou knihy?
Bolo to rovnako dôležité ako vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Chcel som zachytiť atmosféru krízy, rozkladu, kontrastov bohatstva a chudoby. Vždy ma zaujíma, ako spoločenské pomery vplývajú na jednotlivca. Okrem toho chápem Luciinho otca – zúfalstvo, s akým si hľadá prácu, pokiaľ možno vo svojom, teda v novinárskom fachu. Mať dnes štyridsaťpäť a byť nezamestnaný…
Román ste venovali „tínedžerom a ich poľutovaniahodným rodičom“ a napriek tomu, že sám ste otcom dvoch detí, dospelých v románe nešetríte kritikou. Akým sa snažíte byť rodičom vy?
Čo najmenej otravným, ale občas som presne opačný (smiech). Myslím, že deti neznášajú, keď ich rodičia stále vychovávajú a usmerňujú, keď nie sú pozitívni. Ani ja som to nemal rád. Obávam sa, že pri všetkej svojej demokratickosti a otvorenosti robím tiež klasické rodičovské chyby.
Ovplyvnili tieto romány váš vzťah s deťmi?
Z mojej strany áno, zdá sa mi, že je to teraz lepšie, hoci nikdy to nebolo nejaké zlé. Môžem len dúfať, že aj mojim deťom sa zdá, že to bolo na niečo dobré.
Aké sú zatiaľ reakcie na knihu Venussha? Odlišujú sa ohlasy mládeže od dospelých čitateľov?
Zatiaľ sú pozitívne od oboch skupín, dokonca aj od kritiky. Uvidíme. Je ešte skoro, ešte stále mám problém nejako jednoznačnejšie určiť čitateľov tejto knihy. My sme si pôvodne mysleli, že je najmä pre jedenásť až pätnásťročných, a potom pre rodičov takýchto puberťákov. Ale fakt je, že knihu číta aj staršia mládež, dospelí, dokonca aj ľudia v pokročilom veku . Moja zásada je, aj keby som písal pre malé deti – nepodceňovať ich. Špeciálne tínedžerov sa neoplatí podceňovať, lebo tí to hneď odhodia. Ich neoblafnete, nezmanipulujete nejakým vyslohovaným blábolom, akože v duchu – veď deti znesú veľa. To je omyl.
Okrem literárnej tvorby ste zostavili a preložili výbery z tvorby dvoch amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta. Čím vás oslovili títo umelci?
Sú to vynikajúci spisovatelia, nielen dramatici. Veľmi všestranní, píšu poéziu, krátke prózy a eseje, filmové scenáre. Ale aj ich situácia je príznačná pre túto dobu: Shepard je známejší ako filmový herec, Mamet ako filmový scenárista a režisér. Živí ich Hollywood, aj keď treba povedať, že vo väčšine prípadov ten lepší, kvalitnejší. Pritom by pokojne mohol niektorý z nich dostať Nobelovu cenu za literatúru.
Už niekoľko rokov ste riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Čo na tejto práci máte rád?
Knihovníkov (smiech). Teda, mal by som povedať, knihovníčky, lebo ženy jasne prevažujú. Knihovníci sú sympatickí, skromní ľudia, jedni z mála, čo sa ešte vedia obetovať pre svoju prácu. Mala to byť pokojná práca, ale začína byť a ešte len bude dosť dobrodružná. Žijeme v období, keď sa zmení nosič literatúry – o nejaký čas budú prevažovať e-knihy, ktoré budeme čítať na e-papieri v čítačkách. Knižný trh či knižná kultúra sa zmení a v rámci toho aj knižnice, dnes ale nikto nevie povedať presnejšie, ako, kedy a nakoľko.
Román keď sa pes smeje ste venovali synovi, venusshu zase dcére. ako námet ste už vaše potomstvo vyčerpali. alebo máte v pláne venovať sa mládeži naďalej?
Chcel by som si niekedy skúsiť aj písanie pre úplne malé deti, fakt pre predškolákov, keď na to nájdem odvahu a inšpiráciu. Ale momentálne pár ďalších vecí, ak sa podarí, bude skôr pre dospelých. Chcem ísť hlbšie do vnútra postáv, do psychológie vzťahov. Viac pochybovať o veciach. Pritom by som si rád zachoval iróniu a humor. Rád by som sa z tohto pohľadu pozrel na obdobie svojho detstva a mladosti, ale nie iba v autobiografickej rovine. Minulý režim ma zaujíma komplexne. Napríklad, ja som mal úžasné, šťastné detstvo, ale moji rodičia sa až tak dobre nemali. Pritom tiež boli šťastní, mali sa radi a tak ďalej, ale nemohli sa slobodne realizovať v práci.
Teda viac politiky, viac spoločenských dobových súvislostí…
Možno väčšia príbehovosť v osudoch ľudí. Zaujímavých príbehov okolo nás je veľa, tak prečo ich nevyužiť. Na druhej strane, niekto by povedal, že v skutočnosti je príbehov len pár a tie sa stále obmieňajú. Spisovatelia však na napísanie knihy potrebujú túto ilúziu, že ich príbeh je originálny. Máme vlastne šťastie, že existuje toľko jazykov a len zlomok sa preloží. Inak by sa prišlo na to, že sa totálne opakujeme. Tiež je úžasné, že mnohí ľudia majú slabú pamäť. To sú tí najlepší čitatelia.
