Vyhľadávanie
Rozhovor so spisovateľom Richardom Pupalom
Si autorom už štyroch poviedkových kníh za sebou. Hoci v súčasnosti existuje v slovenskej literatúre viacero ľudí, ktorí píšu aj poviedky, len nepatrná časť sa profiluje jednoznačne prostredníctvom tohto žánru. Čím ti vyhovuje? Plánuješ sa venovať aj iným žánrom?
Odpoveď bude stručná: venujem sa poviedkam preto, lebo mám rád poviedky, vždy som chcel písať poviedky a nikdy mi nenapadlo napísať román. A tak to pravdepodobne zostane. Nemám kapacitu, a o čase už nehovoriac, na obsiahlejší text, je to skôr otázka vnútorného nastavenia. Asi by som ani nevedel napísať román, to sa mi už skôr občas podarí napísať trošku rozsiahlejšiu poviedku. Napríklad v najnovšej zbierke je najrozsiahlejší text Kliešť. Bol som až prekvapený, koľko sa mi toho pri ňom nahromadilo a celkom sa mi ho darilo vrstviť. Myslím si, že celkové nastavenie mám zadefinované, a nikdy nepresiahnem rámec poviedky smerom k niečomu dlhšiemu, ako napríklad k románu. A ešte by som chcel dodať – no nie pre to, že sám píšem poviedky –, že na Slovensku vznikajú výborné poviedkové knihy.
Takže pri písaní vieš, kde začať a skončiť.
Áno, keď si sadám k poviedke, vždy viem, kde sa skončí. Uvedomujem si, že keď mám nejaký nápad, ohmatávam ho, premýšľam o ňom. Nezačnem písať poviedky, kým neviem, kam majú smerovať a ako sa majú skončiť; potom už len uvažujem, ako ten nápad čo najlepšie napísať. Netrúfam si totiž začať písať len tak, len s jadierkom nejakého námetu. Pri niektorých textoch si vytvorím schému či kostru. Súvisí to zrejme s tým, že píšem príbehy a zároveň si vážim, keď ich niekto dokáže napísať zručne. Niekedy mi pomôže vytvoriť si odseky, spísať si, čo má kde byť a kam sa to má odvíjať. Nechcem povedať, že som stopercentne pripravený, keď si sadám k písaniu, ale cítim sa istejšie, keď ho mám vopred dobre premyslené.
Tvoje poviedky sa citlivo pohybujú na hranici racionálneho a iracionálneho. Neraz mám pocit, že všetka „duchárčina“ v nich by sa dala vysvetliť celkom vecne na základe rôznych indícií; inokedy sa mi zdá, že v podloží tvojich civilných, „realistických“ príbehov sa vyskytuje čosi zlovestné, nevysvetliteľné. Z čoho u teba vychádza tento pohyb?
Nedávno istý spisovateľ povedal, že píše príbehy, lebo má rád príbehy. Ale ja nepoznám človeka, ktorý by povedal, že nemá rád príbehy. No ak nemá byť odpoveď na túto otázku banálna: mám rád situácie, v ktorých sa niečo trošku vychýli, keď je hrdina vystavený niečomu novému, čo ho na konci zmení. Je to vlastne veľmi jednoduchá metóda: vezmeš si situáciu, preženieš ňou hrdinu a na konci je iný ako na začiatku. Niekto ňou možno pohŕda, sú ňou napísané tony príbehov, ale mne vyhovuje.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej januárovej Knižnej revue!
Foto: Kristína Vlčková
