Vyhľadávanie
Iva Kučerová, spisovateľka a redaktorka, prispieva do lifestylových magazínov, vydala už štyri knihy. Loviť alebo nebyť (2009) sa dočkala až troch dotlačí, Nevidím, nepočujem, milujem (2009), Muži, manželstvá a iné problémy (2010) inšpirovaná skutočnými udalosťami v jej okolí, Šiesta noc (2011) je pomyselným ukončením autorkinej „vzťahovej tetralógie“.
Knihy Ivy Kučerovej sú príbehmi zo života a súčasnej Bratislavy, naplnené ženským svetom, zamerané na vzťahy, okorenené iróniou a nadhľadom, občas provokatívne, no vždy písané priamo a na rovinu.
Ste rodená Bratislavčanka, je pre vás hlavné mesto inšpiratívne?
Bratislavu mám veľmi rada, staré uličky, zákutia v parkoch, dunajské nábrežie, a tiež letné korzo – len tak sedieť na terase, pozorovať ľudí a vychutnávať si dobré víno patrí k môjmu obľúbenému „prázdninovému“ programu aj k zdrojom inšpirácie. Stačí zájsť do mesta a človek si hneď vypočuje zaujímavý rozhovor, stane sa svedkom netradičnej situácie alebo vzťahovej scény, vždy je tu čo sledovať, nad čím rozmýšľať, čím sa dať osloviť. Potom si to už len stačí zapamätať a doma pretaviť do konkrétneho príbehu.
Ako by ste charakterizovali vaše postavy? Sú čistou fabuláciou alebo charaktermi odpozorovanými zo života?
Päťdesiat na päťdesiat. Väčšinou majú postavy základ v reálnej osobe, ale neskôr konajú aj hovoria samostatne. Moje postavy nie sú dokonalé, sú z mäsa a kostí, aj keď iba na papieri. Majú svoje chyby, sny, trápenia, zážitky, zvyky, veci, ktoré neznášajú, aj ktoré im robia radosť. Sú to obyčajné ženy, aj keď možno nie v úplne obyčajnom prostredí. Reklamná agentúra či módny časopis je však len atraktívna kulisa, kde sa odohráva presne to isté, čo aj v našich životoch.
S akou najzaujímavejšou reakciou na svoje knihy ste sa dosiaľ stretli?
Pobavila ma pobúrená reakcia hneď pri prvej knihe. Román Loviť alebo nebyť je vraj amorálny a je hanbou, že sa niečo také vtĺka do hláv dnešným ženám. Vysvitlo, že autorka výroku si knihu vlastne neprečítala a súdila len podľa obalu. Pravdupovediac, asi by bola sklamaná, keby si ju prečítala, keďže mojím cieľom naozaj nie je propagácia „lovu na manžela“. Skôr naopak, oveľa amorálnejší je podľa mňa tlak vyvíjaný na ženy, ktoré sú slobodné – a často šťastné. Ešte stále totiž panuje názor, že byť v tridsiatke sama je buď hanba, alebo rovno životná katastrofa. A Bratislava nie je výnimkou.
Podľa obálky zaváňa kontroverziou skôr druhá kniha – Nevidím, nepočujem, milujem. ako uvádza anotácia, zaostrené je v nej na slovenský šoubiznis, v ktorom muži nie sú až takí hrdinovia, ženy nevinné a láska je najťažšia zo všetkého.
Lákavý svet hviezd a hviezdičiek priťahuje tých, ktorí túžia zažiť povestných pätnásť minút slávy na vlastnej koži a napĺňať stránky bulváru, ale v mojej druhej knihe zohráva tento svet len úlohu akéhosi lakmusového papierika, ktorý ukazuje pravé charaktery, skutočné priateľstvá a fakt, že ani sláva nie je dôkazom, že človek dosiahol to, čo naozaj chcel. Ľudia totiž často prahnú po niečom, čo vlastne vôbec nechcú a ani ich to neurobí šťastnými. A rovnako je to s mužmi. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že pán Dokonalý je najlepší, akého môžeme mať – a vravia nám to aj všetci okolo nás – pravda môže byť niekde úplne inde…
V knihe Muži, manželstvá a iné problémy opisujete tzv. syndróm šialenej nevesty. vašu nevestu netrápi len výber svadobných šiat či svadobného menu, ale aj pochybnosti, či si zvolila do života toho správneho partnera… často sa tu teda skloňuje slovo „voľba“. čo podľa vás v súčasnosti ovplyvňuje rozhodnutia žien resp. čím sú ženské rozhodnutia charakteristické?
S jemnou iróniou sa dá povedať, že my ženy chceme všetko a o nič nechceme prísť. A opäť to súvisí s dnešnými, takmer až nekonečnými možnosťami. Chceme niekoho, s kým môžeme precestovať svet, debatovať o budhizme, tancovať tango, niekoho, kto vie fantasticky variť, rozumie opere, nemá finančné problémy, ani problémy s matkou či „bývalkami“, kto nás bude bezbreho milovať, a zároveň bude tolerantný a veľkorysý, koho budú naši rodičia zbožňovať a kolegyne závidieť, kto bude šarmantný, stále usmiaty a samozrejme verný, pracovitý, nekonfliktný a chápavý, schopný postarať sa o všetko – od originálneho večerného programu až po rodinu s tromi deťmi, muža, ktorý je inteligentný a manuálne zručný, takže mu nerobí problém mať v jednej ruke Wall Street Journal a v druhej vŕtačku či skrutkovač. Akurát zabúdame, že taký muž neexistuje. Stále po ňom túžime a sme nešťastné, že ho nevieme nájsť.
Bude motív mužsko-ženských vzťahov dominovať aj vo vašej ďalšej tvorbe?
Posledná kniha Šiesta noc je v podstate zhrnutím zaujímavých momentov týkajúcich sa tejto témy. Ide o zbierku textov, ktorých obsahom sú ženské tajné túžby, ale i naivné očakávania, niekedy nereálne predstavy o mužoch, inokedy až príliš reálne skúsenosti s tými nesprávnymi, omyly v manželstve aj myšlienkové pochody pred rozchodom, a občas hľadanie odpovede na otázku Čo vlastne hľadám a potrebujem vo vzťahu? A hoci je táto téma nevyčerpateľná, nosným motívom ďalšej knihy bude vzťah ženy k sebe samej, k svoju životu a možnostiam, ktoré jej dnešný svet ponúka.
Súčasný spôsob života tlačí ľudí do prehnaného individualizmu, čo napokon vedie k samote, ba až osamelosti. ako vnímate tento fenomén?
Súvisí to práve s možnosťami, ktoré v súčasnosti ľudia majú, ale nevnímam to ako trend. Vždy boli aj budú ľudia, ktorí sú citliví na svoj osobný priestor a len veľmi ťažko si zvykajú na nejaké „my“, a rovnako je to aj s tou druhou skupinou, ktorá vníma partnera ako svoju neoddeliteľnú, ba možno až dôležitejšiu polovičku. Dnes však problémy často vznikajú ešte na začiatku – pri výbere partnera. Toľko možností, toľko správnych kritérií, toľko návodov, ako na to – a napriek tomu sa, aspoň v Bratislavskom kraji, každé druhé manželstvo končí rozvodom. A práve toto je podľa môjho názoru oblasť, v ktorej sa môžeme zamýšľať nad súčasným fenoménom. Sme takí rozmaznaní, že nám nikto nie je dosť dobrý? Alebo si vyberáme a vyberáme, až nás čas či biologické hodiny dotlačia k nesprávnemu rozhodnutiu? Je možné, že sa dáme ovplyvniť okolím, médiami, všeobecnými vzorcami toho, ako má vyzerať správny partner, že prestávame počúvať svoj vnútorný hlas, alebo je dnes už jednoducho naivné očakávať, že nejaké „v dobrom aj zlom oddnes až naveky“ bude platiť celé desaťročia, keď žijeme v tzv. rýchlej informačnej dobe, keď už často neplatí ani to, čo bolo povedané včera?
Nemecký filozof Arthur Schopenhauer povedal, že ľudia mu svojimi ľúbostnými vzťahmi pripomínajú dikobrazy v chladnú zimnú noc. Pritúlia sa k sebe čo najbližšie, aby nezamrzli, ale keď sú už tak blízko, že by si mohli poskytnúť potrebné teplo, dopichajú sa navzájom pichliačmi. aby predišli ďalšej bolesti a podráždeniu z prílišnej blízkosti, rozpŕchnu sa. ale potom je im zase zima… Dá sa vôbec prerušiť tento zdanlivo nekonečný cyklus?
Aj keď ľudskými vzťahmi žijeme stále, nikdy na ne nenájdeme zaručený manuál používania. Pretože každý človek je iný a inak ich prežíva. Sú ľudia, ktorí po jednom sklamaní v láske už nedokážu nikdy dôverovať, iní sa vyliečia časom, alebo novou láskou, ďalší sa bránia sklamaniu preventívne, a nepustia si nikoho k telu, a iní naopak, aby neboli tými, ktorým ublížia, chcú ublížiť prví. Nemyslím si, že tu pomôže nejaký konkrétny tip, skôr sa mi zdá, že by ľudia mali viac veriť svojim inštinktom. Tie môžu byť spoľahlivejšie ako tá najlepšie mienená rada.
Základy modernej západnej kultúry spočívajú na dvoch protichodných svetonázoroch – gréckom a hebrejskom – a to, s ktorým názorom sa väčšmi stotožňujeme, do veľkej miery určuje, ako chápeme život. Grécky prístup k životu je mestský, sofistikovaný a bádateľský a vždy necháva veľa priestoru na pochybnosti a úvahy. Súčasťou hebrejského kréda je kmeňová príslušnosť, patriarchát, viera, morálka, poslušnosť a úcta. ktorý prístup charakterizuje vašu osobnosť?
Nazvala by som to asi životný pluralizmus. Niekedy odvážne úvahy či kritické názory, inokedy rešpekt k tradíciám či určitým morálnym konsenzom, jeden deň vážnosť, obavy o budúcnosť, inokedy neodbytný pocit, že treba žiť tu a teraz – raz je to Neznesiteľná ľahkosť bytia, a o chvíľu ťažká Sophiina voľba. Nevydržala by som vo svete, v ktorom je život stále rovnaký.
Spisovatelia väčšinou dúfajú, že každá nová kniha sa bude čitateľom páčiť rovnako, ak nie ešte viac, ako sa páčila tá posledná.
Samozrejme, ktorý autor by niečo také nechcel? Sú dokonca aj takí, ktorí zo strachu, že neprekonajú svoje predchádzajúce úspešné dielo, už nič ďalšie napísať nedokážu. Najlepšie je však na niečo také nemyslieť. Autor predsa nie je stroj, vyvíja sa a každá kniha je výstupom iného životného obdobia, preto nemôže byť rovnaká ako tá pred ňou. Ideálne by bolo každou novou knihou nesklamať existujúce publikum a popritom ešte osloviť nové, ale netreba sa zväzovať priveľkými očakávaniami. Písanie by nemalo byť poznamenané autorským kŕčom, ale naopak, malo by byť z knihy cítiť, že autora bavilo písať ju.
Máte obľúbeného autora/autorku, resp. nejaký spisovateľský vzor?
Vzor určite nie. Už sa mi síce pri čítaní knihy stalo, že som si pomyslela: Prečo som niečo takéto nenapísala ja? Naposledy to bolo pri poviedke Alice Nellis – Chceš čaj? Mám rada aj Báru Nesvadbovú, zaujíma ma, ako sa na mnohé veci pozerá ona, a hoci nie vždy súhlasím, aspoň sa pobavím. Ale páčia sa mi aj muži, rôzni – od Londona a Dreisera, cez Moraviu, Baricca až po Viewegha. Čo sa však písania vo všeobecnosti týka, nie som zástancom nejakých vzorov, dokonca ani pravidiel a zaručene správnych postupov. Každý človek je jedinečný a mal by si hľadať vlastnú cestu, vlastný spôsob výpovede – témy sa môžu a aj budú opakovať, najmä čo sa kníh o mužsko-ženských vzťahoch týka, všetci sa totiž v živote stretávame viac-menej s podobnými zážitkami, skúsenosťami, problémami či typmi mužov aj žien, ale vždy sa to dá poňať po svojom. Autor by sa preto svojej jedinečnosti určite nemal vzdať – je to predsa to jediné, čo ho naozaj odlišuje od ostatných.
