Vyhľadávanie
Mariusz Szczygieł (1966) je uznávaný poľský reportér. Nedávno navštívil Bratislavu, pretože mu u nás vyšla kniha reportáží o Čechoch Urob si raj (Absynt, 2019), voľné pokračovanie Gottlandu, ktorý sa stal bestsellerom u našich severných aj západných susedov.
Vo svojej knihe Urob si raj ste napísali, že Poliaci majú radi Čechov, pretože majú úplne iné chyby. Aké chyby majú Poliaci a aké Česi?
Ja by som chcel, aby na tie chyby prišli samotní čitatelia. Veľa Poliakov si myslí, že Čechov idealizujem. Preto som to tak napísal.
Samozrejme, viem, že neexistuje človek alebo národ, ktorý je bez chyby. Z mladosti si pamätám na jeden citát Oscara Wildea, že „nikto nemá rád ľudí, ktorí majú také chyby ako oni sami“, a z toho som odvodil svoju vetu. Viete, odpoveď na túto otázku záleží od toho, kto chyby hodnotí.
Myslím si, že vo svojich reportážach nikdy nehodnotím. Hodnotenie zostáva na druhých. Verím v inteligenciu čitateľa. A viete, čo si myslím? Práve to zaujalo v Česku. Keď tam vydali Gottland, tak mi veľa Čechov hovorilo: „To ste opísali inak ako Česi.“ „A ako by to opísali Česi?“ „No, Česi by – nejaký príbeh – okamžite hodnotili. Hneď by povedali, čo je správne a čo nie a bola by v tom nejaká kritická irónia. Vy dávate tri bodky, Čech dáva bodku. Tam, kde vy dáte otáznik, Čech dá výkričník.“ Takže v tom spočíva odlišnosť. Nerád hovorím, aké sú tie zlé vlastnosti, pretože niekto ďalší dospeje k úplne inému záveru ako ja.
Urob si raj je voľným pokračovaním Gottlandu...
Áno, Gottland je o 20. storočí. V ňom som chcel rozprávať o Česku prostredníctvom konkrétnych životov a Urob si raj je skôr o životnej filozofii Čechov. Keď ten raj vôbec neexistuje a nie je nám daný zhora, tak si ho musíme urobiť.
Inak sa nedá...
Samozrejme, inak sa nedá. Keď je spoločnosť veriaca, tak má nádej, že ten raj tam po smrti bude. No ja, ako spoznávam Čechov, zisťujem, že sú neveriaci. Väčšina z nich povie, že verí v niečo, ale že to nie je Boh. Keď sa ma pýtajú, v čom sa líšia Poliaci a Česi, tak vždy hovorím, že sme väčšinou veriaci a máme veľa energie. Česi sú voči životu ľahostajní. Správajú sa tak trochu ospalo.
Samozrejme, zovšeobecňujem, ale myslím si, že vzťah Čechov k životu je vzťahom človeka, ktorý chce z toho života vysať všetko. Jednoducho urobí všetko pre to, aby bol život pohodlný a aby mal komfort a zaistil si blahobyt.
A my... Čech, ak sedí pri pive, tak mu to stačí. My Poliaci sme takí nespokojní. Ja hovorím, že Česi majú iba jeden život a my vlastníme dva. Máme život na zemi a ten, ktorý sa bude odohrávať po smrti. Poliaci majú metafyzickú perspektívu a metafyzický nadhľad. Česi ho nemajú. Majú iba ten jeden život a musia ho maximálne využiť. Tým sa líšime. Preto sa snažia vo svojich filmoch, literatúre a fotografii ukázať pozemský život ako nádherný, rozprávkový.
My Poliaci závidíme Čechom ich filmy, ktoré sú vlastne o každodennosti. Máme radi pátos a veľké témy asi preto, že pozemský život pre nás nie je dôležitý, keďže máme ešte ten posmrtný.
V Urob si raj ste sa veľa venovali téme kresťanstva. Fascinuje vás?
Fascinovalo ma to v období života, keď viera zo mňa vytiekla ako z prasknutej nádoby. Bol som veriaci a celú svoju mladosť som sa Boha bál. Keď som však o vieru z ničoho nič prišiel, hovoril som si, čo bude. Koho sa môžem spýtať, s kým sa o tom môžem poradiť?
Potom mi došlo, že píšem o Čechoch a tí sú hlavne neveriaci. Tak som sa ich spýtal. No a to bola prvá reportáž, ktorú som napísal hneď po Gottlande. Pýtal som sa, ako sa im žije bez Boha. Lenže oni to nepochopili, pretože pre nich je to samozrejmá vec. Pozerali na mňa, akoby som sa Švédov pýtal, ako sa im žije ako blondínom. No, žijeme, tak a čo.
Jednoducho nad tým nerozmýšľajú...
Presne tak! Musel som ich prinútiť, aby sa zamysleli. Tak vznikla základná reportáž Ako sa vám žije bez Boha? Keď vyšla v poľskej tlači, mala veľký ohlas. Stalo sa to v takom zvláštnom období, na jeseň v roku 2006. U nás sa nikto nezaujímal o ateistov, hlavne o poľských. Akoby vôbec neexistovali. Moja mama mi vtedy povedala: „Prosím ťa, nemôžeš verejne hovoriť, že si neveriaci. Znemožníš ma ako matku, zahanbíš ma. Ako som ťa to vychovala?!“ Pre moju mamku je byť neveriacim to isté ako byť pedofilom.
Následne som do kapitoly pridával ďalšie veci. Čím si Česi Boha nahradia alebo čo im napĺňa duchovný život. Urob si raj je kniha o smiechu a radosti, ktorá je založená na smútku. Hovorievam, že česká radosť je radosť v smútku. My Poliaci sme tiež smutní, ale u nás to vyústi do pátosu. Halina Pawlowská mi povedala, že ona sa smeje, pretože neznáša pocit príkoria.
Vzhľadom na to, že historicky máme k Čechom blízko, zaujímate sa aj o Slovensko?
Pretože sme si takí podobní, o Slovákov sa zaujímam menej. Česi sú odlišní. Vždy chcem spoznať človeka, ktorý nie je ako ja, a na to ho musím pochopiť. Reportáž je nástroj na pochopenie ľudí. Ja som len médium a reportáž je môj nástroj. Cudzích musíme pochopiť. Nateraz som s Čechmi skončil. Napíšem už iba svojho osobného sprievodcu Prahou, lebo mnoho ľudí sa ma pýta, ktoré neturistické miesta v nej majú navštíviť. Tak som sa rozhodol, že o tom napíšem v knižke o Prahe a na ňu budem ľudí odkazovať. (smiech)
Čechom sa vaše knihy páčia, ale zhodujú sa na tom, že sú depresívne. Prečo to tak je?
Česi hlavne očakávajú, že ich pobavím a budem vtipný. Opísal som príbehy, ktoré väčšinou poznajú. Nie však všetky. Mám zmysel pre humor, ale díval som sa na to ako Poliak. Tie tragické prvky v tom jednoducho vidím. No a možno preto mala tá kniha v Česku taký úspech. Možno aj preto, lebo získali iný pohľad. Píšu, že sa im páči, lebo veci nehodnotím. Nechávam to na čitateľa. Cítia, že ich mám rád a nesúdim. To sa im páči.
Vaša kniha je primárne určená poľským čechofilom. Môžu si z nej niečo odniesť aj bežní Poliaci?
Veľa Poliakov mi hovorí, že Urob si raj nečítajú ako knihu o Čechoch. Pýtam sa ich: „Tak potom o kom?“ „Veď o Poliakoch.“ „Ale tam nie je nič o Poliakoch.“ A oni mi hovoria: „No áno, ale pri čítaní človek rozmýšľa, ako by sme sa zachovali my.“ Teší ma to.
