Vyhľadávanie
Milan Lasica do knihománie prispel knižkou, ktorá obsahuje fejtóny Listy Emilovi a text divadelnej hry Na fašírky mi nesiahaj. Knižka vyšla vo vydavateľstve Forza Music a pripravuje sa aj audioverzia.
Ako sa zrodila knižka Na fašírky mi nesiahaj/Listy Emilovi?
V Štúdiu L + S už dva roky hráme s Milanom Kňažkom hru Na fašírky mi nesiahaj. Je úspešná, tak som si myslel, že by bolo dobré vydať tento text knižne. Hoci ľudia neradi čítajú divadelné hry, radšej na ne chodia do divadla. Ani ja sám nečítam rád divadelné texty, dosť ťažko sa v nich orientujem, po niekoľkých stranách neviem, čo hovorí ktorá postava…
Pri tejto príležitosti vyjadrujem svoju vďaku ženám. Okrem toho, že ženy dokázateľne čítajú oveľa viac ako muži, tak prinútia aj svojich mužov, aby čítali a chodili do divadla. Keby nebolo žien, divadlo a literatúra by prestali existovať. Chcel som, aby si hru ženy prečítali, ak ich zaujme, aby prišli aj do divadla – samozrejme, aj so svojimi mužmi, ktorým je hra určená.
Milan Lasica je už etablovaný fejtonista, od roku 2003 pravidelne prispieva do časopisov a jeho fejtóny vyšli v knižkách Zoči voči, Spoza dverí, Bodka (Fejtóny 2003 – 2006) a 2 Bodka (Fejtóny 2007 – 2009), dokonca za prvú získal cenu Dominika tatarku za rok 2007 a výber z nich vyšiel vlani aj v českom preklade O lidech a lidech.
Ako vznikali najnovšie fejtóny?
Listy Emilovi som písal posledné dva roky každý týždeň pre časopis .týždeň. Sú to vzdychy starca, ktorý sa zamýšľa nad svojím životom, aké to bolo kedysi úžasné a aké je to teraz nanič. Najskôr som napísal jeden list, potom som si pomyslel, že by mohol mať pokračovanie – a vydržal som to rok. Po roku som listy musel skrátiť, pretože v časopise potrebovali miesto na rubriku o správnej výžive.
Odkiaľ ste na ne čerpali inšpirácie?
Nápady na fejtóny zbieram nie celý týždeň – ale celý život. Listy Emilovi – to je bilancia života mojej generácie, vychádzam z príbehov, ktoré som aj sám zažil, alebo ich zažili ľudia v mojom okolí.Píšem len vtedy, keď mám termín, to je môj inšpiračný zdroj. Teraz nepíšem nikam, tak odo mňa nič nečakajte.
Prečo ste si pre fejtóny zvolili formu listov?
Ja som listy nikdy veľmi nepísal, listy skôr písal Julo Satinský. Bolo mi však ľúto, že sa zanedbáva epištolárny žáner. Zopár listov, ktoré sme si písali s Julom, keď on bol cez prázdniny v Levároch a ja na Počúvadle, som zaradil do knihy Bledomodrý svet Júliusa Satinského (2004). Potom niekedy v 80. rokoch som si písal so Stanom Štepkom, tieto listy boli uverejnené v Slovenských pohľadoch. Takisto som si dva roky písal listy s Jiřím Stránským, vyšli v knihe Dopisy bez hranic (2010), okrem listov sú tam aj niektoré naše fejtóny, moje sú v slovenčine, jeho v češtine. Teraz som si nemal s kým písať, tak som si vymyslel Emila, lebo ak píšete niekomu, kto neexistuje, tak môžete napísať čokoľvek.
Aký vzťah máte k denníkom?
Píšem si denník už asi 3 roky, má vyše 200 strán – je neuveriteľné, že som to vydržal. Najskôr som si doň zapisoval každý deň, asi po týždni každý druhý deň, potom raz za týždeň, no a teraz, keď si k nemu občas sadnem, tak mi nič nenapadne. Aj to tam napíšem, presne si to zaznamenám aj s dátumom: Práve mi nič neprichádza na um. Niektorí ľudia dokážu napísať do denníka veľmi diskrétne veci. Ja mám ešte aj pred počítačom ostych. Nepíšem doň nič také, čo by si manželka nemohla prečítať. Doteraz však neprejavila záujem.
Ktorú knižku zo svojej knižnice pokladáte za vzácnu či výnimočnú?
Keď som bol chlapec, zháňal som Winnetoua 2. diel. Neskoršie som chodil po antikvariátoch. Teraz som dostal od mojej ženy knihu od Jozefa Miloslava Hurbana, vyšla ešte v 19. storočí. Mám ešte niekoľko starých spevníkov a biblií a kúpil som si aj ekumenický preklad Biblie. Z Prahy som si doniesol České osobnosti – eseje o osobnostiach 20. storočia, často aj zabudnutých, lebo časy nepriali všetkým rovnako.
