Rozhovor s básnikom, prekladateľom a vydavateľom Milanom RICHTEROM

Ďakujem, hoci to možno aj bolelo

Rozhovor s básnikom, prekladateľom a vydavateľom Milanom RICHTEROM

Básnické dielo Milana Richtera (25. 7. 1948) je obsiahnuté v zbierkach: Večerné zrkadlá (1973), Korbáče (1975), Peľ (1976), Bezpečné miesto (1987), Korene vo vzduchu (1992), Spoza zamatových opôn (1997), Anjel s čiernym perím (2000), Vo mne zbúraný chrám (2002), v týchto dňoch vychádzajú Tajomstvá dokorán.  Rozsiahla je bibliografia jeho prekladovej tvorby.

* Veď pod rőntgenom básne / musí byť viditeľná / aj bolesť smrti.  Smrť veľmi prudko dýcha už z vašich raných básní a tento motív vás v celej básnickej tvorbe neopúšťa. Pokým ho v mladšom veku neraz trýznivo sprevádzajú erotické a ľúbostné závraty, neskôr vo vašich básňach akoby smrť osamela, stáva sa nechceným tvorcom i pričastým spoločníkom. Denným snom, či nočnou morou?

– Smrť v mojich básňach je rovnako prítomná, ako bola a je v mojom živote. Súvisí to iste s tým, že mi otec zomrel, keď som mal necelých sedem rokov, a v mojom detstve sa často hovorilo o tetách, strýkoch a bratancoch, ktorých Nemci splynovali. Okrem toho si myslím (je to skôr taká podvedomá nádej), že ak sa mi v básni podarí vtiahnuť smrť do dialógu so životom, alebo ju presnejšie určiť, „vyhmatať“, bude ľudskejšia a poodhalí mi čosi zo svojho veľkého metafyzického tajomstva.

* Báseň ti nevezme ani žobrák, / aj keby vyprosil, že je dobrá. / Mafia poézie ťa má na zozname, / jej šéf  ťa zapíja, nevydáš / ani verš, nepreložíš steblo / sťaté na lúkach sveta... /  Aj toto píšeš do šuplíka, /  kde v smrtnom pachu sa ti zmieta, / myká jak srdce bez kyslíka / všetko, čím doteraz si žil. Aj týmto ste žili-nežili, je to priamo z vlastného života?

– Nie je tajomstvom (iba sa dnes na to už „rado“ zabúda), že medzi treťou zbierkou Peľ a štvrtou knihou Bezpečné miesto (teda v najkrutejších rokoch normalizácie) som nesmel desať rokov vydať žiadnu zbierku básní a každé uverejnenie veršov či prekladov som si musel doslova vybojovať. Za neoficiálnym zákazom stála „mafia poézie“ na čele s Vojtechom Mihálikom, ktorému som „tienil“ na básnickú liaheň. Na jeho a iných „zoznamoch“ boli viacerí moji rovesníci. V tých rokoch (najmä od roku 1979 do roku 1989) som písal väčšinu básní do šuplíka, hoci niektoré evidentne neboli šuplíkové a dali sa napriek drobným narážkam na politickú situáciu publikovať. (Báseň, z ktorej citujete, Never, ale ži!, sa určite koncom 70. rokov u nás uverejniť nedala.) Neskôr, keď sa o mňa začala zaujímať štátna bezpečnosť, dostal som strach a na istý čas som „šuplíkové“ básne ukryl u priateľov. Je však pravda, že rok a pol pred „zamatovou revolúciou“ som tie verše ponúkal literárnym časopisom a Ján Štrasser jednu z nich (Pokým nám svieti červená) koncom roku 1988 uverejnil v Slovenských pohľadoch, za čo mal problémy a mne hrozilo vylúčenie zo Zväzu slovenských spisovateľov, kam ma po 12 rokoch prijali na jeseň 1987. Pokiaľ viem, pričinením Rudolfa Chmela k vylúčeniu nedošlo. Vo vydavateľstve tak dlho „váhali“ s vydaním knihy, do ktorej som zaradil aj žurnalisticky priamočiare účtovanie s dobou, až prišiel prevrat a redaktor odmietol knihu redigovať, vraj v básňach útočím na prvý slovenský štát. Vyšla v roku 1992 pod názvom Korene vo vzduchu v mojom práve vznikajúcom vydavateľstve Fénix, ktorého činnosť som musel vzápätí ukončiť, lebo som odchádzal do diplomatických služieb.

* V tej sekunde / medzi červenou a zelenou, / medzi zelenou a červenou / sme na tom všetci rovnako. / Okamih rozhodnutia: / šliapnuť na brzdu, alebo na plyn. Iste máte za sebou veľa situácii, keď ste si museli vybrať, či už v živote, či v literatúre. Ako ste najčastejšie volili a viete už, či to bolo správne?

– V literatúre nebolo tých situácií veľa. Keď sa naťahovalo vydanie môjho debutu (trvalo to asi 3 roky), s o to väčšou vervou som sa venoval prekladu, pustil som sa aj do objemných románov. Neskôr, keď sa mi po troch zbierkach publikačné možnosti zúžili len na knižné vydania prekladovej prózy, som ako autor v „slobodnom povolaní“ živil svoju rodinu prakticky iba prekladaním románov. Aj to bolo rozhodnutie zoči-voči naskakujúcej červenej. V živote som si musel vybrať medzi „brzdou“ a „plynovým pedálom“ viac ráz. Väčšinou som sa rozhodol správne, napr. keď mi profesorka nemčiny na strednej škole prikázala, že mám ísť študovať jazyky. Alebo keď som sa koncom leta 1981 nazlostil a dal výpoveď v Nakladateľstve Pravda – mal som tých obmedzení a obmedzených riaditeľov po krk. V októbri 1992 som sa musel do troch dní rozhodnúť, či vstúpim do diplomatických služieb a vycestujem do Nórska, aby som tam od januára 1993 viedol slovenskú ambasádu. Nemal som v tejto oblasti žiadne skúsenosti, ale riskol som to. Dodnes to neľutujem, bola to výborná škola. Podarilo sa mi tiež „šliapnuť na brzdu“ a neprijať ponuku na vstup do komunistickej strany – radšej som šiel robiť postgraduálne štúdium editorstva a neskôr doktorát.

*  Vždy niekto stál a stojí opodiaľ, / modlí sa, heiluje, mlčí, prikyvuje, / keď vedú iných na smrť, / keď odvádzajú iných zo života. Vaša rodina zažila krušné nacistické časy, koncentračné tábory, neslobodu, útlak... A zrejme vždy stál niekto opodiaľ. Rozprávanie a spomínanie, zážitky príbuzných vám prešli priamo do krvi básnickej pamäti, odkiaľ ich vyberáte pre seba, no i svoje deti, ďalšie generácie. Plynie z takejto skúsenosti akýsi večný strach (či možno nekaždodenná odvaha), že sa všeličo ešte môže vrátiť?

– Svoje básne o židovskom osude a holokauste chápem ako výsledok génmi prenášaného skúsenostného vyrovnania sa s nežičlivosťou osudu, okolia, s tupou mocou väčšiny. To vyrovnanie tuším nikdy nebolo hrdinské, ale vo väčšine veľmi hlboké, bytostné, rodové. Ponorené v strachu a úzkosti. V roku 1979 som napísal dialógovú báseň Korene vo vzduchu, Ján Zambor ju zaradil do antológie Voľný verš v slovenskej poézii a odvtedy ju preložili do takmer 30 jazykov. Áno, ten, kto má „korene sú vo vzduchu, v osvienčimskom vzduchu“, sa bude do konca života báť, že podobná genocída by sa mohla zopakovať. Možno by jej obeťou neboli židia, ale nejaká iná etnická či náboženská skupina, rasa, ľudia so zdravotným postihom či inou sexuálnou orientáciou...

* Medzi ohňom a ľadom, / na polceste medzi Thorom a Bohom, / medzi ságami a cestičkou vinúcou sa ku Gejzíru a Zlatému vodopádu... // Kaskáda toho jazyka sa vracia živá / ako tisícročný spev veľrýb. Ako jemne, no hlasno dýchajúce ozveny sa vo vašich básňach ukazujú miesta, ktoré ste navštívili, cudzí básnici, s ktorými ste pobudli – či už v reáli, na konkrétnom mieste, alebo v tichu vašej prekladateľskej pracovne.

– Áno, cestovanie po svete, stretanie vzácnych ľudí, priateľstvá – to pre mňa v ostatných 20 rokoch znamenalo veľa. Mnohé miesta, ktoré som navštívil, ožívajú nanovo v mojich veršoch, sú dokumentom aj básnickým cestopisom, sú reflexiou toho nového, čo nám vojde do života a zmení náš pohľad na krajinu, na jej domorodé či prisťahované etnikum. Bez cestovania (a bez znalosti jazykov) by som nikdy nespoznal takých úžasných básnikov, akými boli a sú (naozaj iba „vzorka“) A. Lundkvist, A. Ginsberg, E. Jandl, J. Amichai, T. Tranströmer, P. Tafdrupová, V. Braun, K. Ødegård, T. Rübner, A. Koltzová, Adonis... Zhovárať sa s nimi ako kolega (hoci väčšinou mladší), ktorý tiež už všeličo vydal vo svete, stať sa tomu či tej priateľom, to je veru dobrá masť na dosekanú a doničenú sebadôveru.

* Vidiečan s vtáčím orchestrom pod pazuchou, / vravím si, keď ho vlak vezie ku klavíru / a vikinským hrobom. Tomas, zbohom! / Uvidíme sa v iných tvárach, ako keď // sa stromy stretnú v inom lese, s príťažou / kruhov. Tomasa Tranströmera ste zažili ešte ako zdravého, aj ako čiastočne ochrnutého, ktorý však výborne hrá ľavou rukou na klavíri. Myslím, že práve jeho zobrané básne ste vydali ako prvý zväzok vo svojom novom vydavateľstve MilaniuM. K tomu sa viaže moja otázka: Patríte k najlepším i najvyťaženejším prekladateľom, na konte máte mnohé úspešné preklady a ocenenia za ne; ako si vyberáte autora na preklad, či on (jeho dielo) si vyberá vás?

– Keď som v roku 2001 založil vydavateľstvo MilaniuM (názov sa zrodil v redakcii Knižnej revue), mal som už čosi ako edičný plán a na prvých miestach boli vybrané básne E. Frieda, T. Rübnera a Tomasove zobrané básne, ktoré neskôr dostali názov Medzi allegrom a lamentom (za preklad sa mi ušla Cena Zory Jesenskej). Väčšinu zo svojich 67 knižných a divadelných prekladov som si vybral sám, iba celkom na začiatku mi dali šancu preložiť nejaké detektívky, ale aj román S. Undsetovej. Aj neskôr tu i tam vzácnu knihu, napr. Lásku v Nemecku od R. Hochhutha, Gaarderovo skvelé Vita brevis či zápisky D. Hammarskjölda Smerovníky životom, na ktoré ma upozornila Hana Ponická. Ak by si ma mal vybrať básnik či jeho dielo, určite sa tak stalo v prípade Goetheho Prafausta, Rilkeho Duinských elégií, Andersenových rozprávok či aforizmov a denníkov F. Kafku. Vo svojom vydavateľstve MilaniuM som za sedem či osem rokov vydal aj veľa kníh slovenských autorov: 8 zväzkov súborného diela M. Rúfusa, vybrané básne J. Zambora, V. Prokešovej A. Ondrejkovej (edícia Uprostred prúdu), gnostické meditácie I. Čičmanca, úžasný debut (aforizmy) K. Rybovej či nový román J. Špačka.

* V hotelovej hale vraví spoza rozviatych fúzov / Knut v rozviatom plášti: Poď, divadlo, / tá veľká biela loď, čaká. // A ako pred štartom vesmírnej lode / spúšťa sa countdown, motory poézie naskakujú / a Knut otvára svoj starodávny parazól.

Divadlo, festival... ako ten, ktorý situujete kamsi do severného Nórska. Vy sám ste skvelý organizačný talent, každoročne pripravujete Festival Jána Smreka, na ktorý pozývate významných spisovateľov z celého sveta. Ale aj sám sa zúčastňujete na medzinárodných festivaloch a workshopoch, z ktorých vznikne nejedna pekná kniha; vaše básne sú preložené do mnohých jazykov, no aby sme neostali len pri nich, ste autorom dvoch hier o F. Kafkovi, boli už inscenované aj preložené. Nie je to priveľa aktivít na jeden (krátky) ľudský život, považujete niečo z toho za prioritné?

– Bol som a dosiaľ som zrejme veľmi aktívny človek. Keď som trocha nazrel do sveta básnických kongresov a festivalov (na prvom „mojom“ v izraelskej Haife v lete 1992 mi hneď udelili čestný doktorát) a keď som o pár rokov nato sám zorganizoval svetový kongres v Bratislave, pochopil som, že pre slovenskú literatúru nie je nič lepšie, než pozývať k nám dobrých básnikov a prozaikov, predstavovať ich nášmu publiku a zároveň dať svojim domácim kolegom príležitosť „oťukať sa“, nadviazať užitočné kontakty so zahraničnými autormi. A pravdaže, podať prostredníctvom veľkých básnikov, ako napr. T. Tranströmera, R. Kunzeho, G. Ajgiho, či F. Mayröckerovej, správu do sveta, že aj na Slovensku máme dobrú literatúru. Preto som roku 2000 založil Medzinárodný literárny festival Jána Smreka, na ktorého siedmich ročníkoch sa dosiaľ predstavilo v siedmich západoslovenských mestách asi 80 zahraničných a 40 slovenských autorov a prekladateľov. Sám som sa zúčastnil na desiatkach festivalov, kongresov a čítačkách vo svete. Z nich je pre mňa nezabudnuteľný Bjørnsonov festival v stredonórskom Molde či megafestival v nikaragujskej Granade, ale osobitne rád spomínam aj na Stružské večery v Macedónsku či na workshop v Luxemburgu, počas ktorého štyria frankofónni básnici, dve prekladateľky zo slovenčiny a ja sme vytvorili francúzske verzie mojich básní (kniha Ponad plece básne). A práve táto kniha spolu s vybranými básňami v španielčine (Mlčanie stromov v Hyde Parku, Barcelona 2007) ma trocha posunula do pozornosti európskych (i latinskoamerických) intelektuálov. Prioritné je pre mňa v ostatnom čase sústrediť sa viac na vlastnú tvorbu, či už básnickú alebo dramatickú. Ba chcel by som skúsiť aj román... Témy by boli, takže prečo to neskúsiť?

*  Vo mne zbúraný chrám / by sotva obnažil, čím bez neho som žil, / ruiny múrov mlčia tam, kde sadá prach aj s plačom... // Vo svete, ktorý nežičí / tomu, kto nekričí a neničí, / potichu staviam tento chrám a matne tuším načo. Pesimizmus, skepsa, no hlboko vnútri predsa len nádej, azda aj láska. Poznanie. Čo stavia váš chrám – srdce, pamäť, blízka ľudská skúsenosť, bezprostredné zážitky? Pretrvá? A zostane pevný? 

– Už ste to vlastne povedali – vytváram si pomyselný chrám v sebe zo všetkého, čo som zažil, zakúsil, napísal, zo sumáru lásky, ktorej sa mi dostalo, aj tej, ktorú som rozdal a rozdávam. (Závisť, nenávisť, zlosť, úklady odhadzujem ako nepotrebnú hlušinu.) Ten chrám bude mať namiesto veže niečo, čo sa aj z diaľky bude dať interpretovať ako „ďakujem“. Nie som veriaci, no mám isté predstavy, čo ma bude čakať, až prejdem tunelom, z ktorého niet návratu. Bude tam čosi, čo ma prepustí bez jediného tónu, alebo čo zaševelí niečo na spôsob „ďakujem“. A keby to nebodaj bolo schopné vysloviť jeden môj verš, vedel by som, že som chrám nestaval nadarmo.

   Niet totiž väčšieho zadosťučinenia a radosti, ako keď počujete či vyslovíte: „Ďakujem.“

Viera Prokešová

Foto L. Sjögren