Rozhovor s francúzskym spisovateľom Philippom Bessonom

Náš svet je nestály.

Rozhovor s francúzskym spisovateľom Philippom Bessonom

Philippe Besson (1967) po prvých spisovateľských úspechoch zanechal kariéru právnika a naplno sa venuje písaniu. Jeho diela sa dočkali viacerých filmových adaptácií. Priaznivý ohlas aj ocenenie mu priniesol už prvý román En l´absence des hommes (V neprítomnosti ľudí, 2001), román Son frère (Jeho brat, 2001) sa stal námetom na film, ktorý roku 2003 na Berlínskom filmovom festivale získal Strieborného medveďa. Román L´Arrière-saison (Neskorá jeseň, 2002) získal Grand-Prix RTL-Lire a Un garçon d´Italie (2003, v čes. preklade Florenťan,2005) sa zas teší oceneniam Prix Goncourt a Médicis. V románe Les jours fragiles (Krehké dni, 2004) oživuje postavu Arthura Rimbauda, jeho filmového pretlmočenia sa ujal francúzsky režisér François Dupeyron. Autor si dokonca zahral vo filme režiséra Michaela Hanekeho Caché (Ukrytý, 2007) rolu spisovateľa, ktorého pozvali na literárnu besedu o Rimbaudovi. Philippe Besson vydá každý rok jeden až dva romány, z najnovších sú to Un homme accidentel (Náhodný muž, 2008), Huit (Osem, 2008) a La Trahison de Thomas Spencer (Zrada Thomasa Spencera, 2009). Vo svojich dielach vykresľuje medziľudské vzťahy a do detailov analyzuje ľudské pocity. Zameriava sa predovšetkým na stratu milovaných osôb, smrť a samotu. Jeho ženské postavy sú často silné a odvážne, kým muži slabí a krehkí. Rád provokuje a nastoľuje zložitejšie, takmer neriešiteľné problémy, pretože verí, že literatúra by mala na svet hľadieť kritickým okom.

Hrdina románu Florenťan, 29-ročný Luca Salieri, zomrel za nejasných okolností, jeho mŕtvolu našli v rieke Arno. Luca síce zomrel fyzicky, ale jeho vedomie tu zostáva. S iróniou a nadhľadom prežíva svoj pohreb. Inak jeho tragickú smrť vnímajú jeho blízki, priateľka Anna a milenec Leo. Z ich spomienok sa postupne skladá tajomná Lucova postava.

* Váš román Florenťan vyšiel aj v českom preklade, ako vznikol nápad na netypický milostný trojuholník?

– Mal som chuť rozprávať príbeh povrazolezca, ktorý balansuje medzi dvoma životmi, dvoma bytosťami a dvoma realitami. Mal som chuť rozprávať o dvojzmyselnosti a nejednoznačnosti, o tom, že je možné mať rád dvoch ľudí naraz, naozajstne. A na to som potreboval dve úplne rôzne osoby: takto som vytvoril tridsaťročného malomeštiaka a dvadsaťročného prostitúta.

* Mŕtvy Luca akoby pokračoval v živote po smrti, a to dokonca v našom svete... Čo pre vás znamená smrť? Nie je koncom?

– Chcel som, aby smrť bola živšia ako živí, veselšia ako tí, čo sú zlomení zármutkom, zdevastovaní stratou. Nebožtík sa mi zdal v bobrej pozícií na to, aby porozprával, čo sa mu prihodilo, a aby priniesol odpoveď na hádanku, ktorú som pred čitateľa postavil: vražda, nehoda, alebo samovražda? Je to spôsob, akým sa hrám so smrťou, ako si z nej uťahujem, ako z nej odbúravam strach. Ale v skutočnosti som skôr kartezián a ateista; verím, že po smrti nie je nič. Iba hŕbka zhnitých kostí v rakve.

* Vaše postavy sú úplne fiktívne?

– Prevažne fiktívne. Napriek tomu sa mi často stáva, že sa inšpirujem ľuďmi, čo stretnem v „skutočnom živote“. Spisovatelia sú zlodeji, ukradnú to, o čo zavadia, toho, kto prejde v ich blízkosti. A pokiaľ ide o túto knihu, začrel som do vlastných spomienok. Na vlastnej koži som spoznal podobnú skúsenosť. Kedysi som bol totiž milencom. Ale to bolo veľmi, veľmi dávno.

* Na konci knihy ste naznačili, že naše životy sú náhoda (tak ako smrť Luca). Stále si to myslíte?

– Verím, že všetko môže závisieť od malého detailu, okamihu, mikroskopickej a neočakávanej udalosti. Priťahuje ma myšlienka náhlej zmeny spôsobenej miniatúrnou prekážkou. Zdá sa mi, že sme často hračkou okolností, náhod, vecí, ktoré nás prekračujú, ktoré nekontrolujeme.

* Námety vašich románov sú dosť odlišné. Kde hľadáte inšpiráciu?

– Asi najčastejším zdrojom inšpirácie je miesto. Téma Florenťana sa zrodila, keď som vo Florencii stál na Ponte Santa Trinita, pozoroval rieku Arno pod sebou a uvažoval, čo by sa stalo, keby v nej našli mŕtvolu. Potom som sa ocitol v záhradách Boboli, sadol som si na terasu kaviarne Loggia a začal som písať príbeh utopeného mladíka. Bolo to také jednoduché a zároveň náhodné.

* Niekoľko vašich románov sfilmovali, zdá sa, že poznáte recept na úspech.

– Neviem, prečo sa scenáristi toľko zaujímajú o moje romány. Možno preto, že rozprávam príbehy. A moje rozprávanie je asi dosť vizuálne. Napokon, nikdy nevieme, prečo kniha naozaj pritiahne pozornosť, prečo sa zmocní čitateľa. Neexistuje žiadny recept. Úspech je záhadou. Je to ohromujúce a desivé zároveň.

* Ako ste začali písať? Čo vás motivovalo?

– K písaniu som sa dostal cez listy. Rád ich píšem a napísal som ich už mnoho. Ešte aj dnes. Ony ma zoznámili so slovami, vnútili mi disciplínu. Ak som prešiel od listov (v ktorých som vyjadroval svoju intímnu pravdu) k románom, bolo to pre túžbu klamať, vymýšľať si príbehy s bláznivou, detinskou nádejou, že im ľudia uveria.

* Vraj písanie pre vás predstavuje zamestnanie. Mnohých spisovateľov v minulosti len horko-ťažko táto aktivita uživila. Je možné dnes z písania žiť?

– Áno, ak má spisovateľ množstvo čitateľov, dokáže z písania prežiť. Pretože úspech a len úspech mu dovoľuje v písaní pokračovať, uskutočňovať ho slobodne, bez obmedzení. Navyše mám šťastie, že moje knihy preložili aspoň do dvadsiatich jazykov. A už aspoň rok píšem aj scenáre. Napísal som film pre humoristku a herečku Muriel Robin (Umrieť z lásky) a pre scenáristku Jeanne Moreau (Nešťastná náhoda). Toto všetko dovoľuje žiť z písania. Uvedomujem si však, že je to veľmi labilná situácia, všetko sa môže zajtra skončiť. Avšak to platí asi pre všetkých. Náš svet je nestály.

* Je správne vyjadrovať sa o písaní ako o zamestnaní – nie je lepšie hovoriť o poslaní?

– Ide o zamestnanie v tom zmysle, že písanie si vyžaduje disciplínu, úsilie a čas. Nepovažujem ho za poslanie, pretože sa necítim byť viazaný nijakou úlohou! Napriek tomu sa stalo mojou súčasťou. Písanie ma najlepšie definuje. Byť spisovateľom nie je len to, čo robím, ale možno najmä to, čím som.

Katarína Laučíková