Vyhľadávanie
Pozorujem prírodu detskými očami
Ing. Miroslav Saniga, CSc., sa narodil v roku 1964 v Liptovských Revúcach, v blízkosti Čierneho kameňa, jedného z najkrajších prírodných skvostov Veľkej Fatry. Vyštudoval na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene. Od roku 1993 pracuje na Výskumnej stanici Ústavu ekológie lesa SAV v Starých Horách. Sleduje život vtáčích spoločenstiev, najmä murárika červenokrídleho a tetrova hlucháňa. Publikoval viacero populárno-vedeckých knižných titulov – Poviedky tetušky Jedličky (Banská Bystrica, Vidas 1996), Hlucháne – moja láska (Bratislava, PaRPRESS 1997), Rozjímanie s hlucháňmi (Bratislava, Perfekt 1998),
Rok v prírode s Paľkom (Trnava, Spolok svätého Vojtecha 1998),
Po lesných zátišiach s Paľkom (Trnava, Spolok svätého Vojtecha 2000).
* Tajomstvá prírody odovzdávate najmä deťom, napísali ste už približne 500 rozprávok. Viaceré z nich už vyšli v dvoch knižkách vo vydavateľstve Epos – Rozprávky prababičky prírody (2003) a Rozprávky spod Čierneho kameňa (2004). Prečo ich adresujete najmladšej generácii?
– Keď som bol malým chlapcom, nebolo v kníhkupectvách veľa kníh o prírode, a tak som sa nemal odkiaľ dozvedieť niečo o zvieratách a vtákoch, ktoré som pozoroval pod skalnou hradbou Čierneho kameňa. O tom, aký vzácny operenec je murárik červenokrídly, som sa dočítal až po niekoľkých rokoch v jednom časopise. Keďže vo mne stále žije detská duša, vnímam život v prírode detskými očami. Považoval by som za sebecké, ba až za neodpustiteľný hriech, keby som si nechal zážitky z prírody len pre seba. V mojich rozprávkach si aj dospelí môžu nájsť mnohé vedecké informácie, ktoré by inak museli vyhľadávať v odborných publikáciách. Do rozprávok zahŕňam najnovšie výsledky svojho výskumu zo života vtákov a zvierat.
* Čím sú zaujímavé operence, ktoré v rámci svojej výskumnej práci sledujete?
– Operence ma očarili už v útlom detstve. Najskôr to bol murárik červenokrídly, potom hlucháň, ktorý ma upútal svojou majestátnosťou, plachosťou, tajuplnosťou. Murárik zase svojím podivným, priam nadpozemským výzorom, sfarbením, zvláštnym poletovaním. U obidvoch týchto tvorov obdivujem neobyčajnú húževnatosť.
* Správanie hlucháňov pozorujete v noci...
– Hlucháne žijú v odľahlých zátišiach prírody, takže musím za nimi stúpať aj celé hodiny a prekonať niekoľko stometrový výškový rozdiel. Pri výskume hlucháňa od februára do konca mája mám každodenný „polnočný“ budíček a rovnako je to aj v jeseni od septembra do októbra.
Keď po tridsaťkilometrovej túre pod hviezdami začujem tichučké klepkanie hlucháňa, odrazu zo mňa spadne všetka únava. Mám tieto vtáčie stvorenia nesmierne rád.
* Čím sa usilujete dosiahnuť originalitu v tvorbe?
– Píšem o živote zvierat tak, aby bol blízky aj čitateľovi. Najväčšou odmenou pre mňa je, keď mi deti na besede povedia, že už poznajú murárika a vedia, prečo je hlucháň hluchý.
* Aká je vaša autorská stratégia?
– Mojím skromným prianím je, aby som čo najviac ľudí naučil vnímať život v prírode, spoznať jej zaujímavosti. Chcem kultivovať vzťah ľudí k prírode a jej obyvateľom, aby sa cezeň stávali lepšími, chápavejšími, šťastnejšími, láskavejšími...
* Aké knižky ste čítali v detstve, aké čítate dnes?
– Miloval som Dobšinského rozprávky, okrem toho som v detstve čítal najradšej odbornú literatúru o prírode, ktorej, žiaľ, bolo veľmi málo a väčšina knižiek bola v češtine alebo ruštine. Dnes je to na prvom mieste odborná literatúra, no rád čítam životopisy.
* Okrem poviedok, rozprávok a vedeckých štúdií píšete aj básne, venujete sa fotografovaniu a kresbám. Je to vyjadrenie iného citu, vzťahu k tomu, čo máte rád a obdivujete?
– Murárik a hlucháň sú aj z vizuálnej stránky pre mňa také podmanivé operence, že ich kreslenie mi prináša radosť. Fotkami chcem zase ľuďom sprostredkovať krásu prírody.
Pripravila Eva Pichlerová
