Rozhovor s Jánom Jankovičom

...ako v montérkach

Ján Jankovič (1943), literárny vedec, prekladateľ, publicista a editor vlani zorganizoval Májovú žatvu Jána Jankoviča v Záhrebe, na ktorej prezentoval svoje preklady a knihy svojho vydavateľstva. Náhoda chcela, že aj tohoročný máj sa niesol v znamení žatvy - žatvy cien. Najskôr vycestoval do Belehradu, aby si prevzal Cenu srbského PEN klubu a Spolku prekladateľov krásnej literatúry, o pár dní mu v Záhrebe  odovzdali prestížnu Cenu INY.

* Nie sú tieto zahraničné ocenenia dodatočnými gratuláciami k tvojim minuloročným šesťdesiatinám?

 – Úprimne povedané, Cenu PEN klubu som nečakal, lebo srbskej literatúre som sa v ostatných rokoch venoval menej. Pravda, ak nerátam to, že prvý knižný preklad zo srbčiny mi vyšiel už roku 1967, že zhruba tridsať rokov som bol jediný, kto na Slovensku propagoval srbskú drámu. Na konte mám zo desať knižných prekladov zo srbskej literatúry - zväčša síce vyšli v minulom storočí, ale boli to významní autori a významné diela - niektoré by pokojne mohli vyjsť znova.

* Čím je pre teba cenná Cena INY?

– Cena INY je síce formálne za rok 2003, ale nemá nič spoločné s mojím jubileom. V prípade tejto ceny patrím medzi mladíkov, lebo väčšina ostatných laureátov (o dámach sa dátumy neuvádzali), mala dobre nad šesťdesiat. Teší ma, že som jedným z najmladších laureátov, ale súčasne ma to desí, lebo táto cena za dáva za celoživotné dielo.

* Súčasťou Ceny INY je aj dvojjazyčná dvestostranová publikácia o laureátovi, v tvojom prípade je aj o slovensko-chorvátskych literárnych vzťahoch. Do publikácie si poskytol rozhovor, z ktorého zacitujem:

,,Každý z doterajších laureátov je skutočnou osobnosťou. Mám však pocit, že mi chýba noblesa ostatných laureátov, budem sa medzi nimi cítiť ako v montérkach. Ale nemienim sa hanbiť za to, že roky som bol robotníkom prekladu, vedy a popularizácie slovensko-chorvátskych vzťahov. Hoci som známy a oceňovaný aj na Slovensku, predsa len sa mi vidí, že aj mojom prípade platí: doma je ťažko byť prorokom. Na druhej strane, je celkom legitímne, ak najvyššie pocty dostávam práve v Chorvátsku, krajine, ktorej kultúru a najmä literatúru už štyridsať rokov popularizujem a propagujem. Mená doterajších laureátov sú mi známe, poznám ich prácu a vysoko si ich vážim. Vystúpenia niektorých som sledoval na literárnych a vedeckých podujatiach v Záhrebe (Charles Béné, István Lőkös), dobre poznám prácu českého laureáta Dušana Karpatského, bez toho, aby sme sa dohodli, alebo jeden druhého kopírovali, prekladali sme tých istých chorvátskych autorov.

    Osobitý vzťah mám k laureátom za rok 1995 Ivovi Sanaderovi a Ante Stamaćovi, ktorí cenu dostali za antológiu U ovom strašnom času. Stamaća poznám ako básnika i kritika, aj ako predsedu Chorvátskeho spolku spisovateľov s ktorým môj Spolok slovenských spisovateľov podpísal niekoľko dohôd. Stamaćovu poéziu som prekladal v dnes už pradávnom 1969 roku a zaradil som ju aj do svojej antológie Južné slnko (2003). Do antológie U ovom strašnom času (V tejto strašnej chvíli, 1995) som preložil jeho verše i jeho úvod, ktorý napísal spolu s Ivom Sanaderom.

...Napokon sa priznám k tomu, že v ostatných rokoch som veľmi pozorne sledoval najmä zahraničných laureátov a porovnával ich prácu so svojou. Samozrejme, v kútiku duše som všetkým závidel, lebo túto zlú vlastnosť mám ako každý pravý Slovák. Preto som teraz trojnásobne šťastný: po prvé preto, lebo vďaka porote a Ine mám o jednu zlú vlastnosť menej, po druhé preto, lebo cez moju osobu sa dostáva uznanie aj Slovensku a po tretie preto, lebo publicita okolo udelenia tejto ceny prospeje aj tradične dobrým slovensko-chorvátskym vzťahom.“

-r-