Rozhovor s knihovníčkou Annou JÓNÁSOVOU

Chvála tlačiarenskej černi

Rozhovor s knihovníčkou Annou JónÁsovou

PhDr. Anna Jónásová, rod. Pobočíková (1945), je dlhoročná odborná pracovníčka Okresnej knižnice v Galante a zároveň všestranná propagátorka literatúry, autorka odborných bibliografií, redaktorka. Zostavila viaceré bibliografie, napríklad regionálnu – Historická knižnica rímskokatolíckeho farského úradu v Abraháme (1998) či príležitostnú bibliografiu Kroky k človeku (k 30. výročiu ZPOZ v okrese Galanta, 1983), personálne bibliografie prekladateľov ruskej literatúry Eleny Kriškovej a Ivana Slimáka (1982), skladateľa Zoltána Kodálya (1982), autorov Jána Navrátila (1985), Jozefa Puškáša (1985), Petra Glocku (1983), Petra Andrušku (1986) a ďalších. Zmapovala históriu tlačiarní najmä v Galante a okolí a svoje poznatky zúročila v monografii Neufeld Samuel a jeho galantská tlačiareň 1890 – 1949 (2005). Jej cieľavedomú organizátorskú, ako aj publikačnú činnosť už roky poznajú nielen v Galante a jej okrese, kde rodáčka z Brvnišťa už desaťročia žije, ale aj inde, pretože najmä v ostatných rokoch prerástla rámec tohto teritória.

* Pamätáš, kedy a kde sa ti dostala do rúk prvá knižka?

– Iste, v 50. rokoch minulého storočia, keď som začala chodiť do školy. Boli to učebnice. Vo viacdetnej rodine, z ktorej pochádzam, nebolo dosť peňazí na základné potreby, nieto ešte na knihy. Kupovali sa kalendáre, mama mala predplatenú Slovenku a v dedine fungovala knižnica, kam som občas zablúdila. Všetky knihy v rodine boli spoločné, preto si pamätám na tú, ktorá bola len moja – Denník Anny Frankovej, prvé slovenské vydanie. Neviem, prečo mi rodičia darovali na narodeniny práve tento smutný príbeh, ale viem, že ma hlboko poznačil.

* Absolvovala si katedru knihovedy a vedeckých informácií FFUK v Bratislave (1967) a zostala si verná špecializácii, ktorú si vyštudovala. Aká bola tvoja profesionálna cesta?

– Na SVŠ v Považskej Bystrici sme mali vynikajúcich pedagógov. Už vtedy som písala a bola som redaktorkou školského časopisu. Odvážila som sa prispievať aj do ,,skutočných“ novín, kde mi prvé článočky uverejnili už ako šiestačke na základnej škole. Študijný odbor knihovníctvo mi priblížila nezabudnuteľná triedna učiteľka Ľudmila Fraňová. Po skončení štúdia som krátko pracovala v Okresnej knižnici Nové Zámky a po vydaji som sa ,,upísala“ knihovníctvu v Galante.

* Zostavila si mnoho bibliografií, ktorú z nich si najviac ceníš a ktorá zaujala čitateľov?

– Ako prvú som zostavila odporúčajúcu personálnu bibliografiu k 100. výročiu narodenia J. Verneho ešte v novozámockej knižnici. Najmä regionálne bibliografie vznikli v Galante, kde som sa tejto práci venovala na pol úväzku, lebo som bola aj metodičkou, aj vedúcou odboru služieb. Dnešní bibliografi si ani nevedia predstaviť, že od prvého bibliografického záznamu, cez utriedenie materiálu, zostavenie registrov, prepísanie na blany, rozmnoženie, poskladanie kópií až po distribúciu si robil bibliograf všetko sám. Mnohé regionálne bibliografie vyplývali z plánu práce knižnice, no viaceré témy som si našla sama. Vždy ma totiž lákali „biele miesta“, nespracované témy, s ktorými som sa chcela popasovať. Ak nebola nová téma, tak aspoň nový prístup, nové hľadisko. Napríklad v personálnej bibliografii o Zoltánovi Kodályovi s názvom Hudba patrí všetkým som sa sústredila na vzťah Kodálya ku Galante, kde prežil detstvo, a na to, ako ho Slovensko reflektovalo. O desať rokov som túto bibliografiu doplnila, lebo o jej maďarský preklad prejavila záujem Župná knižnica K. Kisfaludyho v Györi, kde roku 1992 aj vyšla. Personálne bibliografie (A. Baláž, J. Puškáš, L. Ballek, P. Koyš, I. Slimák, E. Krišková) sprevádzali výročné čitateľské konferencie. Neskôr (už ako dôchodkyňa) som spolupracovala na personálnej bibliografii Vojtecha Mihálika. Prispela som do nej štúdiou o jeho juvenilnom „katolíckom“ období, ktoré literárna historiografia obchádzala. Pokúsila som sa aj o teoretické zhrnutie svojej knihovníckej s bibliografickej skúsenosti. Moje práce Voľný prístup v ľudových knižniciach a Bibliografia a tvorivosť odmenila porota v súbehoch a následne vyšli v Knižničnom zborníku 1976 a v Bibliografickom zborníku 2004.

* Začala si zbierať materiál na monografiu o významnom galantskom tlačiarovi S. Neufeldovi, ktorá vzbudila mimoriadny záujem v odborných kruhoch i širšej verejnosti. Čím ťa zaujala práve táto téma?

– Do tejto témy som sa pustila až ako dôchodkyňa, hoci prvé informácie som získala pri zostavovaní bibliografie o novinách a časopisoch vychádzajúcich v meste a okrese Galanta. Natrafila som na Prvú galantskú tlačiareň, a tým aj na meno tlačiara. V dejinách slovenského kníhtlačiarstva, čo bol môj obľúbený predmet, nebolo dostatočne zmapované obdobie konca 19. a začiatkom 20. storočia. Boli to zlaté časy drobných tlačiarní, ktoré prevádzkovali najmä židovskí tlačiari. Takýto tlačiar účinkoval aj v Galante a ja som postrehla, že na pozadí jeho pôsobenia môžem ukázať aj kus galantskej kultúrnej histórie. Sústredila som sa na galantského Samuela Neufelda a šalianskeho Dávida Kollmana. Zamýšľala som totiž spracovať trilógiu o dejinách knižnej kultúry v Galante – slovník autorov, dejiny tlačiarní a históriu literárnej komunikácie (knižníc a kníhkupectiev). Dávam si dosť smelé plány a som rada, ak sa mi podarí popri práci a rodine niečo z toho uskutočniť. K tejto historickej téme som nadobudla zvláštny vzťah – našla som v Neufeldovi totiž mnohé spoločné črty so mnou, istý druh spriaznenosti a posadnutosti prácou na literárnom poli.

Aj keď sa tlačiarenské podnikanie často chápe ako remeslo, hľadala v ňom širší kultúrno-spoločenský rozmer, ako prispelo k rozvoju vzdelanosti v poľnohospodárskom mestečku, akým Galanta v tých časoch bola. Odkryla sa mi osobnosť nevšedných rozmerov, človek, ktorý v regióne a v meste nebol docenený, jeho prácu sme dovtedy nepoznali. Do publikácie som zaradila aj kapitolku o regionálnych aspektoch tlačiarenského účinkovania Petra Bornemiszu (Šintava, koniec 16. stor.), aby sme videli, že v tomto priestore neboli kniha, tlačiareň a vzdelanie cudzími prvkami. Zároveň som chcela, aby sme tieto tradície spoznali. Prirodzene, že veľkú časť knihy tvorí bibliografia produkcie tlačiarne, ktorá pomáha zorientovať sa v žánroch, témach a formách tlačiarenskej činnosti v chronologických súvislostiach. K práci o tlačiarovi Davidovi Kollmanovi, rodákovi z Galanty, ktorý pôsobil v Šali, mám už sústredený materiál. Jeho význam však nedosahuje Neufeldove parametre, a preto aj štúdia o ňom bude skromnejšia.

* Zostala si naďalej verná historickým témam a svoje skúsenosti si využila aj ako spoluautorka knihy k 750. výročiu mesta Galanty.

– Spolupracovala som aj na publikácii vydanej vlani k 770. výročiu prvej písomnej zmienky o Galante. Tento zborník prehlbuje poznanie pohnutej histórie Galanty. V súčasnosti sa sústreďujem na historickú prácu o vzdelaných, literárne činných ženách od najstarších čias po rok 1848, kompletizujem podklady. Zameriavam sa na uhorské ženy, ktoré žili alebo nejako ovplyvňovali život na dnešnom území Slovenska, aj keď sa to pri rozptýlenosti rodových majetkov v Uhorsku, pri národnostne zmiešaných rodinách a viacnásobných sobášoch len veľmi ťažko špecifikuje. Opäť ma oslovilo prázdne miesto v literárnych dejinách i v dejinách pedagogiky. Veď si len pozrime Pedagogickú encyklopédiu na Slovensku I., II. (kde som spracovala heslo Galanta), koľko je tam o vzdelávaní dievčat a žien. Nič, ani jedno heslo. Vznikli nejaké práce o píšucich ženách? Ak, tak len o autorkách 19. storočia a období Živeny. No o období do Timravy, Vansovej, Šoltésovej nič nenájdeme. Iba ak zmienky o Anne Czoborovej a Zuzane Leškovej. O mnohých vzdelaných ženách – autorkách denníkov, listov, závetov, predslovov, mecénkach, tlačiarkach, zberateľkách – nevieme vôbec nič. Čo vieme o Alžbete Révayovej, ktorej pohnutý život ma oprávňuje nazvať ju „turčianskou Penelopou“, koľko vieme o tom, ako sa územia dnešného Slovenska dotýka tvorba viacerých po maďarsky či nemecky píšucich žien? Na začiatku som sa orientovala na vzdelané ženy rodu Esterházy de Galanta, no záber sa mi postupne rozširoval. Moje pochôdzky po národných a akademických knižniciach a archívoch nemali nikdy len jeden cieľ – popri Neufeldovi som získala solídny prehľad o rôznych dokumentoch a skrytých informáciách k problematike svetovej, maďarskej a slovenskej ženskej literatúry. Mám prelúskané katalógy významných knižníc, Rizner, Čaplovič, Petrik, Szinnyei a ďalšie pramene a bohatý základ výpiskov a kópií čaká na spracovanie. Ešte nedávno som chcela tento materiál odovzdať Norme Leight Rudinskej, ktorá pracovala na tej istej téme. Po prečítaní rozhovoru s ňou (Romboid 2000) som vážne zapochybovala o mojej odbornej oprávnenosti a schopnosti spracovať takú náročnú a neznámu tému. Pani Rudinska ma však presvedčila, aby som tému spracovala, pretože po jej odchode do USA sa pretrhla kontinuita výskumu a navyše má aj jazykové problémy. Väčšina prameňov k téme je totiž v maďarčine, latinčine a gotickej nemčine. Povzbudila ma napríklad aj docentka Etela Farkašová. Ak sa pokúsim svoj zámer dokončiť, bude to asi najväčšia skúška mojej autorskej odvahy. Nakoniec som si povedala, že pri najhoršom vznikne úvod do problematiky, v ktorej môžu ďalší pokračovať. Neskromne si myslím, že prínosom môže byť aj rozsiahla bibliografia použitej a preštudovanej literatúry k téme, ktorú ešte v takomto objeme a zábere na Slovensku nik nespracoval.

* Nevenuješ sa len písaniu odborných textov, čo prezradíš o vlastnej umeleckej tvorbe?

– Umelecká tvorba je vari prisilný pojem pre moje pokusy. Písanie básní a poviedok je pre mňa spôsob cibrenia štylistiky, úspornosti a presnosti pomenovania faktov. Často som reagovala na literárne súťaže a dokonca som akýmsi zázrakom raz obstála v Bagalovej Poviedke (Také malé znásilnenie, 2000) aj v predvianočnej súťaži Českého veľvyslanectva v Bratislave (Očko, 2005). V básňach reflektujem osobné zážitky, skúsenosti, prírodu, prostredie. V 80. rokoch som sa venovala amatérskym autorom v okrese Galanta. Osem rokov sústredenej práce s nimi malo význam – povzbudzovali sme ich, debatovali sme o literatúre, už vtedy sme organizovali Tvorivú dielňu, na ktorej sa zúčastňovali básnici a spisovatelia, ktorí boli aj členmi súťažnej poroty. Každý ročník zakončil zborník najúspešnejších prác.

* Čo ukrýva tvoja knižnica?

– Hoci v posledných rokoch si oči kazím najmä čítaním starých archívnych a odborných historických textov, nájdem si čas aj na beletriu. Kvôli historickej literatúre často ,,okupujem“ bratislavské knižnice, cestujem za určitým titulom napríklad do historickej knižnice v Levoči, do Slovenskej národnej knižnice v Martine či do Budapešti. Aj doma máme dosť bohatú knižnicu s odbornými knihami, encyklopédiami a slovníkmi. Hrdá som na tie knihy, ktoré som si kúpila ešte ako vysokoškoláčka, napr. Fischerove Problémy mladej generácie (1964) v preklade Bžochocov, Frommovo Umenie milovať (1966) a aj Totem a tabu (1966) od Freuda. Mám celého Johanidesa a Rúfusa aj s venovaniami... Opatrujem si aj Pasternakovu poéziu Vlastnosti vášne, kde je uverejnený aj jeho povestný list Chruščovovi (po udelení Nobelovej ceny za literatúru). V súčasnosti čítam úžasné Dějiny čtení Alberta Manguela (2007), nevychádzam z údivu, ako sa ešte dá nazerať na proces čítania. Kniha sa kultivovane sústreďuje na odhaľovanie procesu čítania v najširších historických súvislostiach. S uznaním som dočítala ,,historickú lahôdku“ Valérie Fukári o šľachtickom rode Zayovcov, ktorá vyšla v maďarčine vo vydavateľstve Kalligram (2008).

* Roku 2005 si založila občianske združenie Galanta literárna, čo je jeho cieľom?

– Občianske združenie som založila s priateľkami, pretože sme chceli podchytiť amatérskych autorov v meste aj okrese a rozvíjať literárne aktivity. Upozorňujeme autorov na súťaže, pomáhame im pri publikovaní prác. Vlani sme vydali poetický Pozdrav Galante k 770. výročiu mesta. Vlani sa nám podarilo uskutočniť 2. ročník literárnych podujatí Ženský hlas, na ktorých sme sa stretli s autorkami M. Zimkovou, E. Farkašovou, O. Feldekovou, D. Kapitáňovou, K. Brychtovou a G. Rottmayerovou. Spolupracujeme s Galantskou knižnicou, Mestským kultúrnym strediskom a Úniou žien Slovenska. Tento rok si chceme pripomenúť neznámu autorku Máriu Teréziu Artner (narodenú r. 1772 v Šintave) a predstaviť autorky z okolia Galanty formou autorského čítania.

* Aké sú tvoje osobné plány?

– Naďalej sa chcem venovať práci v občianskom združení Galanta literárna, rada by som dokončila monografiu o šalianskom kníhtlačiarovi Kollmanovi a svoje sily zameriam predovšetkým na najdôležitejší projekt – knihu o vzdelaných ženách, ktorú som pracovne nazvala Od vzdelania k tvorbe. Možno nepoviem nič nové, ale ako autorka mám vždy, kým sa pustím do písania odbornej práce, pocit neukončenia výskumu, potrebu začať ďalšiu čiastkovú tému, overiť fakty v ďalších prameňoch, dokázať zatiaľ nedokázané, no tušené... Keby som podľahla pokušeniu pátrať a pátrať, nikdy by som nespracovala doterajšie poznatky. Preto treba urobiť čiaru a pustiť sa do práce.

Lýdia Čelková