Vyhľadávanie
Rozhovor s moderátorkou projektu Moja naj kniha Alenou Heribanovou
Knihy sú ako kvalitná francúzska reštaurácia
* Odštartovali ste projekt Moja naj kniha a onedlho sa dozvieme stovku nominovaných kníh. Ktoré v nej podľa vás nebudú chýbať?
– Určite čitatelia dajú svoj hlas Paulovi Coelhovi, z našej tvorby súčasným ženským autorkám, možno Táne Keleovej-Vasilkovej, mnohí stavia na overenú klasiku, napríklad na romány Martina Kukučín, Boženy Slančíkovej-Timravy alebo Janka Jesenského. Potešila by som sa, keby ich ľudia nominovali. Nebude chýbať Harry Potter, Pán prsteňov a možno aj Khaled Hosseini, Erich Maria Remarque alebo Ernest Hemingway. Škoda, že tam nebude poézia, mohol by tam byť Milan Rúfus.
* A koho by ste nominovali vy?
– Určite Petra Pišťanka a môjho manžela, jeho Intimitu vlkov alebo niečo podobné.
* Moja naj kniha je pre všetky generácie, čím môže prilákať mladých?
– Minimálne ich pritiahne možnosť vyjadriť svoj názor, hlasovať za svoju naj knihu, prípadne niečo vyhrať. Je dobré vidieť vkus slovenského čitateľa, nie je to konzumná relácia, je to relácia, pri ktorej musia ľudia trošku uvažovať aj o tom, čo čítajú, kedy čo čítali a ako ich to ovplyvnilo a formovalo.
* Mladí si však radšej pustia film ako prečítajú knihu...
– Filmy, ktoré nám za dve hodiny ponúknu veľký životný príbeh, sú ako fast foody. Čítanie kníh je v tomto porovnaní ako dobrá francúzska reštaurácia, kde sú štyri chody vynikajúcich jedál. A v tom je obrovský rozdiel.
* Takže „pochutiť“ si prídu radšej do kníhkupectva ako do kina?
– Keď sa rozprávam s ľuďmi o tom, čo čítajú, aká literatúra ich zaujíma, aké majú zážitky z čítania, tak väčšinou z toho vyplynie, že knihy sa stále čítajú. Knihy sa predávajú, a hoci kedysi neboli výnosný „kšeft“, tak dnes sa na dobrej knihe dá aj zarobiť. Je trocha iná doba, ľudia už vytrávili prvé americké blockbustery a vrátili sa späť k čítaniu, čo dokazujú plné kníhkupectvá.
* Prezradili ste, že vaším srdcovým autorom je Oscar Wilde. Čím si vás získal?
– V istom období ma úžasne motivoval, vtedy som si čítala jeho rozprávky Šťastný princ alebo Slávik a ruža a mala som pocit, že svet je plný bolesti a zároveň krásy. Keď človeka v pubertálnom veku niečo také krásne sentimentálne „rozdeptá“, tak to je vždy dobre. Neskôr som prechádzala na jeho divadelné hry napr. Aké dôležité je mať Filipa a romány, ktoré boli trocha ironické a sarkastické a zasa som mala pocit naplnenia.
* A vyhral Portrét Doriana Graya...
– Áno, Portrét Doriana Graya je kúzelné dielo, pretože v ňom dokázal vymyslieť úžasnú šablónu na zachovanie mladosti, čo spojil so zvláštnym sci-fi momentom, že starne obraz a človek zostáva stále rovnaký. To ma fascinovalo a fascinuje to ľudí od nepamäti – elixíry mladosti, ako zostať stále mladý, čo bude za mňa starnúť – duša, srdce, obraz, čo? Je to trocha sci-fi a zároveň je to úžasne realistické. Oscar Wilde bol nesmierne múdry, ľudia ho dodnes citujú, bol síce zhýralec, ale na druhej strane bol estét, miloval krásu a pre mňa to je úžasný spisovateľ.
* Vraciate sa aj k tvorbe domácich autorov?
– Mám veľmi rada Petra Pišťanka. Keď mám zlú náladu, otvorím Mladého Dônča a okamžite sa nahlas rozosmejem. Peter Pišťanek je rovnako plný sarkazmu, má úžasný humor a keby žil niekde inde, tak je svetoznámy. Predsa len v slovenčine si môže knihu prečítať päť miliónov ľudí, ale keby žil v krajine s desiatkami miliónov obyvateľov, tak by ho určite čítali masy.
* Kto zo súčasných svetových spisovateľov vás naposledy oslovil?
– Paulo Coelho a Khaled Hosseini mi otvorili v literatúre úžasný nový rozmer. Najmä Khaled Hosseini mi umožnil spoznať nielen ľudské osudy moslimských žien a chlapcov, ktoré sú úplne fascinujúce, ale priblížil mi svoju rodnú krajinu, Afganistan 21. storočia, kde v porovnaní s európskymi krajinami obyvatelia prežívajú neuveriteľný stres, útlak a bolesť, pričom ide o krajinu s neuveriteľnou históriou. Vtedy si človek uvedomí, ako tu žijeme, čo vlastne vieme o svete, o vláde násilia, o terore a strašnom strachu.
* O arabskom svete napísala svoj úspešný debut aj polovičná Slovenka Emíre Khidayer.
– Bola hosťom aj mojej televíznej relácie Anjeli strážni, je to skvostná žena a mám ju veľmi rada. Dokázala hovoriť o veciach, ktoré ľudí zasiahnu. Jej kniha je vlastne literatúra faktu, ale vložila do nej veľa pekných postáv, príhod a krásnych momentov, čo z nej robí poviedkovú knihu.
* Spisovateľské skúsenosti máte aj vy sama, plánujete v písaní kníh pokračovať?
– Osobne mám veľký rešpekt pred písaním kníh a napísať román si okrem iných vecí vyžaduje aj veľký talent. Ja som písala knihy, z ktorých bola jedna na objednávku – to bol Babinec, a tá druhá bola vlastne náhoda, lebo ju o mne chcela napísať jedna novinárka, ale pustili sme sa do toho obidve spolu. To však nie sú knihy, ktoré by som považovala za nejaký spisovateľský počin, spisovateľka nie som, ale môj manžel píše pekne. (smiech)
* Čítate aj kritizujete jeho knihy?
– Áno, čítam a som až priveľká kritička. Čítam ich ako posledná z našej rodiny, najprv ich čítajú naše dcéry, a potom ja. Môj manžel vie, že keď bude rešpektovať niektoré moje pripomienky, tak to pomôže.
Lucia Makayová, PR manažérka projektu
Foto: Mayo Hirc/ARINA.
