Rozhovor s poetkou Juditou KAŠŠOVICOVOU

Povedať, zakričať alebo pošepkať

Rozhovor s poetkou Juditou KAŠŠOVICOVOU

Judita Kaššovicová (nar. 1959) patrí k poetkám, ktoré existujú, no predsa ich treba objaviť. Literatúra má veľa mien, nie je jedna a dokonca aj tá, čo sa tvári ako oficiálna, nie je celkom spoznaná. Objaviť Juditu Kaššovicovú, znamená ísť do minulosti k jej debutu z roku 1993, v prítomnosti oceniť aktuálne textovo-hudobné projekty a v budúcnosti sledovať, ako jej poetika krehkých, náladových lyrických chvíľ ukazuje vlastnú životaschopnosť. Literatúru píšu ľudia, jedno z jej mien znie Judita Kaššovicová.

* O Šamorínskych veršoch si niektorí kritici mysleli, že sú debutové, pritom ide o vašu piatu básnickú knihu. Aká je teda vaša nedávna literárna minulosť?

– Moja literárna minulosť nie je až taká nedávna. Je spätá s Tvorbou T v rokoch 1992 – 1994, kde som najprv publikovala, potom som bola redaktorkou. Prvé básne vyšli predtým v Literárnom týždenníku vedľa prózy Róberta Müllera. Tú stranu vtedy robila Dana Podracká s „odôvodnením“, že bývalé lásky patria spolu. Bolo to veľmi milé, lebo Roba dodnes vnímam ako spolupútnika na časti tejto našej pozemskej cesty.

* Všetky knižky ste doteraz vydali vlastným nákladom, v poézii to je dosť častý jav. V posledných rokoch to už však niekedy nie je len o ignorantstve vydavateľov či o prejave nemohúcnosti autora, naopak, vlastným nákladom sa realizujú vlastné predstavy o vydavateľskom „vyznení“ knihy.

– No a prečo nie. Aj mňa k tomu viedla najmä vlastná predstava o vyznení knihy. Na prvú knihu Adresy stromov som dostala grant MK SR, ale keďže 21 básní vydavateľom nepostačovalo a netradičné vydanie sa nikomu nechcelo hľadať, tak mi pomohli bratia Laučíkovci vybaviť náležitosti a vyšla v bielom s tromi ilustráciami Jána Rašku. Ďalšie tri knihy Z Knihy Rút, Škovránok, Básne Máriovi vyšli ako „kolibríčie“ vydanie, miniknihy v koženke s perokresbami Ingrid Zámečníkovej vlastnoručne knihársky spracované Dušanom Laučíkom. Z nich prvá dostala titul Najkrajšia kniha roka 1997 vo svojej kategórii. A pri tom je najkrajšie to, čo pri ich vydávaní prežívame, je to viac ako len vydať knihu, je to vždy kúsok spoločne prežitej cesty. Tak je to aj pri Šamorínskych veršoch a Roku v Šamoríne. Tam k tomu celému ešte pribudli muzikanti okolo Juraja Turteva a Katka Kovalčíková, ktorá sa pomaznala s grafickou úpravou do chvíle, kým sme sa úplne nestretli v pocite, že takto.

* To spoločne prežité sa očividne odzrkadlilo na spomenutých knihách – no minimálne rovnako v nich je aj autorka, autorská individualita. Je pre vás každá nová kniha posunom alebo ste skôr nemenný autorský typ?

– Kniha je neoddeliteľne spojená s tým, čo a ako prežívam a vidím zvnútorneným pohľadom, „okom vlastnej duše“. A opačne, usilujem sa žiť život, ktorý ma vráti k sebe, ten Komenského „ráj srdce svého“, v ktorom vidíme skutočné svetlo. Zažila som situácie, keď zrádzal ľudský intelekt, lásku nahradila konšpirácia a zo skromnosti sa vykľula dobre maskovaná pýcha. No potom prišlo niečo naozajstné a presne viem, ako mi vtedy zaznelo, že môžem povedať, zakričať alebo pošepkať bez akejkoľvek ozdoby intelektu len to, čo práve cítim. Práve to je tá najväčšia báseň – naplno prežitá chvíľa.

  No a s tým súvisí aj „básnický jazyk“. Mala som blízko k abstraktnému mysleniu a vyjadrovaniu, študovala som matematiku a doteraz považujem matematiku za veľmi prospešnú kráľovnú. Vlastne mi len potvrdila, že si môžem vybudovať za určitých predpokladov akýkoľvek axiomatický systém. Rozhodla som sa pre najčistejšiu cestu – vidieť svetlo. Z toho sa ten systém vytvorí, poskladá. Sprevádza ho vlastná forma, podriaďuje sa mu. A prečo nie, no nie?

  Keď som ako žiačka základnej školy recitovala báseň Maše Haľamovej Pohli sa ľady, bola mi tá báseň nesmierne blízka, mala som od detstva silne zažitú krajinu pod Tatrami. Predstavovala som si, čo Mášenka dala do veršov a celá trieda bola dojatá, aj pani učiteľka Medzihradská. No v školskom kole iná pani učiteľka povedala – tak deti, nezdržujte, poďme, poďme... A bolo po atmosfére. Dlho som rozmýšľala, čo sa stalo, že to už nešlo, kým som pochopila, že to musí byť všetko naozaj.

  Pocit a intuícia vedia odhaliť okamžite všetky zložitosti. Dosiahnete ten istý, alebo aj presnejší výsledok ako v matematike. Ale aj najväčšie objavy v matematike potrebovali intuíciu. Len forma zápisu bola iná. Vlastne všetko pochádza z jedného zdroja a zase sa do neho vráti.

A spomínaný Jan Amos Komenský, nazývaný veľkolepo „učiteľ národov“, bol vlastne svätec, vizionár spojený so svetlom a nenárokujúci si na veľkolepé prívlastky. A ako ten videl: napríklad Európu – zjednotenú, spoločne tvoriacu krásne dielo a pritom zároveň nesmierne miloval svoju vlasť. Mal víziu Paneurópy dávno pred dnes uznávanými iniciátormi Európskej únie a videl ju duchovným spôsobom – to je tá podstatná cesta, ktorá sa deje bez ľudského ega.

 Ešte k Maši Haľamovej – básnickú zbierku Červený mak mi vtedy dávno dal do rúk môj otec. Keď 95-ročný odchádzal z tohto sveta, mal ju na nočnom stolíku. To je sila.

* Vo vašej poézii sa jemne prelína duchovné s privátnym. Ako vnímate vlastnú najvyššiu hodnotu a nakoľko vplýva na samotné písanie?

– Keď nájdeme svetlo, je jedno, ako ho podávame ďalej. Všetko, čo robíme s láskou, je dobré. Mám jeden krásny zážitok z minuloročnej letnej Prahy. Bývali sme s Jurajom Turtevom u nášho kamaráta „Fausta" v Dejviciach. Juraj bol celý deň na workshope alikvótneho spevu a ja som sa prechádzala po meste. Večery sme trávili v pražských krčmičkách. Celkom postačujúce na vychutnanie atmosféry Prahy. Mne však stále niečo chýbalo. Keď som sa pozerala z okna dejvického bytu na pražské nebo, mala som pocit, že niekde v tomto meste mám dávnu priateľku, len si neviem spomenúť na jej meno. Viem, že som bola veľmi, veľmi stíšená, len som nasledovala tento pocit ako na krídlach hodvábneho motýľa. Keď som si sadla k zmrzline v cukrárni vo Vodičkovej ulici, prišla tam asi 70-ročná útla, veľmi krehká pani. Doniesla prečítať cukrárovi svoju novú básničku. Potom si prisadla ku mne a začali sme sa rozprávať, ako keby sme sa poznali vyše sto rokov. Aj duch Prahy sa zjavil. Bola to Emilie Puldová, „česká naivní vlastenecká básnířka", o ktorej si môžete prečítať na internete. Nie je podstatné, ako píše. Prahu som však nezažila nikdy tak silno, ako v jej prítomnosti. A ona vraj trochu rozvírila nudné toky českej poézie.

* Posledné dva tituly zo zamýšľaného šamorínskeho triptychu samozrejme vypovedajú o autorke, ale na ich realizácii sa podieľalo množstvo ľudí. Ako vyzerala takáto spolupráca?

– Obidve vydané knihy zo šamorínskeho triptychu (toto pomenovanie sa mi veľmi páči) majú aj svoj maďarský názov Somorjai versek a Egy év Somorján. A platí niekoľkonásobne, že je to o spoločne prežitom, o približovaní sa v cítení, o načúvaní, o priateľstve a o láske. Či už je to z nášho spoločného súkromného života s Jurajom, alebo ide o kontext tohto prežívania v určitom prostredí (mestečko Šamorín, reálne aj imaginárne). Platí to pre vzťah ku všetkým a všetkých navzájom, s ktorými sme sa pri práci, tvorbe stretli – Elemér Tóth, prekladateľ do maďarčiny, Miloš Železňák, Andor Buják, Tomáš Kytnar pri tvorbe hudby, samotní hudobníci, rovnako ako tí, ktorí vyrábali knihu a CD, tí, ktorí dali prostriedky. Vždy to bolo osobné, niekedy ťažšie, niekedy ľahšie. Ale silné. Naplnený život.

* Vaše posledné knižky si svojím mediálnym vybavením priam pýtajú živé, kontaktné prezentovanie...

– No a pokračujeme... Vybavujeme koncerty – termíny, priestor, peniaze. Pre spoločný zážitok, pre stretnutie, ako sme zažili v chrámoch – českobratskom v Jimramove a husitskom v Litomyšli, ale aj  šamorínskej synagóge. Sú to priestory nabádajúce k stíšeniu, strácajú sa rozdiely medzi ľuďmi, vystupuje do popredia to sväté v nás. V Čechách je publikum veľmi citlivé, kultivované, s hlbokou tradíciou. Priam vzorom spolupatričnosti je mestečko Jimramov, z ktorého histórie nám kňaz českobratskej cirkvi povedal, že panstvo v Jimramove nedovolilo náboženské prenasledovanie po bitke na Bielej hore jednoduchým vyhlásením – u nás je všetko v poriadku a nechalo pod svojou ochranou slobodnú voľbu vierovyznania. Dodnes obe cirkvi žijú v nevšednej zhode a spolupráci. Viac než kdekoľvek inde. Bolo jasné, že múdrosť „vrchnosti" zanechala pevnú tradíciu po stáročia. Recept na nielen náboženské nezhody.

  K tomu ešte dodám, že si myslím: kto miluje seba, miluje aj iných, kto miluje (skutočne) svoju vieru, ctí si aj vieru iných, kto miluje (skutočne) svoj národ, ctí si aj iné národy a kto miluje svoju reč, ctí si aj reč iných národov. Jedni udržujú základnú tradíciu (napr. ľudovú pieseň), iní z nej čerpajú a vytvárajú napr. etnoštýl, tak je to vo všetkom. Chce to pochopenie a toleranciu. Vzniká potom farebný dúhový svet.

* Určite sa stretávate s protirečeniami a absurditou doby, pritom vaša pocitová lyrika znie v inej tónine, v harmónii, v kráse a radosti. Myslíte, že takýmto „jazykom“ sa dohovoríte s dnešným čitateľom/človekom?

– Som len médium. Ten svet tu je a hľadá si svojich.

Jimramov a Litomyšl – chrámy, v ktorých publikum po odznení Šamorínskych veršov povstalo. Bolo tam aj veľa mladých ľudí.

Igorko „Ajdži“ Sabo, ktorý hrá s top spevákmi našej populárnej hudobnej scény, povedal, že to ešte nezažil, ľudia pri počúvaní zatvárali oči a odlietali vysoko-ďaleko.

* Keby bola poézia absolútne mocná, čo by ste s ňou chceli zmeniť, alebo, čo by ste s ňou urobili?

– Poézia mocná je. Len jej treba dať priestor. Výborný bol projekt, keď sa poézia objavila v električkách, alebo na Poštovej ulici a namiesto nezmyselnej, agresívnej reklamy si cestujúci, či chodci chtiac-nechtiac prečítali niečo zdanlivo nevšedné. Pre mňa je toto ten pravý, len hrubosťou, žiaľ, zastretý svet. Poézia podvedome vytŕha z prízemnosti a nemusí jej čitateľ ani rozumieť. Ak jej dovolíme vznášať sa a pôsobiť svojou jemnou energiou, možno nikto nenapadne Mesežnikova. Zjemňovanie sveta nerobí superstar, ani smotánka, ani reality show, ale jemný svet duchovných hodnôt, ktoré v poézii nájdeme dosť často.

* Vychádzate zo zemepisného priestoru, ale každým veršom ho prepisujete do toho srdcového. Šamorín – čím je inšpirujúci?

– Bola som veľmi otvorená novým zážitkom, novému prostrediu, vzťahom. Tak som to navnímala. Mne znie samotné slovo Šamorín (Samária, Santa Maria) duchovne a hudobne. A bol tu aj Dalajláma. To sa nestráca. Pochádzam zo stredného Slovenska, rovnako ma vedel ohúriť ten priestor. „Šamorín“ má každý a kdekoľvek, ak nájde ducha toho miesta a načúva mu.

* Čo vás okrem spomenutých záležitostí dokáže ovplyvniť natoľko, že začnete básniť, povedzme, aj z literatúry či iného umenia?

– Sándor Márai napísal, že v štyridsiatke už človek pozná všetko, stretol sa so všetkým, čo jestvuje na tomto svete. Mal pravdu.

Zvyšok je opakovanie. Už začneme chápať, kam nás Niekto poslal a prečo to bolo tak. Inak na to neviem odpovedať.

* Smiech – pokiaľ viem, každý, kto vás stretol osobne, začal považovať za vašu charakterovú vlastnosť! Aj ja som vás najprv počul, až potom videl... Odkiaľ do vás prichádza tento smiech, ako ho tvoríte, je to smiech „len tak smiech“ alebo smiech „až smiech“?

– Ani si neuvedomujeme, ako často máme právo na bezstarostnosť. Stále niečo riešime. Rada spomaľujem a nechám sa niesť energiou chvíle. Je to úžasné. Aj vy sa budete smiať.

* Ako cítite svoju tvorivú inakosť v kontexte našej poézie a zvlášť v kontexte našej ženskej poézie?

– Každý z nás je iný a zároveň rovnaký, či už ako ľudia, či ako autori a autorky. Len neviem prečo ženskej poézie. To by potom musela byť aj mužská poézia. Chápme sa v jednote. Bude to silnejšie a účinnejšie.

* Prezradíte niečo zo svojej zamýšľanej tvorby?

– Tretí diel šamorínskeho triptychu Krajina ticha Csölösztő – A csend világa Csölösztő je pripravený na vydanie. Po ňom príde čas na prehlbovanie toho ticha v duši a láskavému zdieľaniu opakovania.

Za spoločné chvíle ďakuje Radoslav Matejov

Foto Kiss Gabriel Gibbo