Rozhovor s poetkou a prekladateľkou Janou KANTOROVOU-BÁLIKOVOU

Lyrická galéria

Rozhovor s poetkou a prekladateľkou Janou KANTOROVOU-BÁLIKOVOU

Jana Kantorová-Báliková, poetka, prekladateľka, redaktorka. Vydala niekoľko básnických zbierok, naposledy výber Pondelok v galérii, roky sa úspešne venuje prekladu poézie i prózy z angličtiny; za svoje preklady bola už dvakrát odmenená Cenou Jána Hollého (O. Wilde Balada o žalári v Readingu, Slovenský spisovateľ 1981, R. Burns Mať niekde jaskyňu, Slovenský spisovateľ 1999) a dvakrát prémiou Ceny Jána Hollého (P. B. Shelley Filozofia lásky, Slov. spisovateľ 1995, B. Kennelly Tritisíc strieborných, OZ Studňa 2003), ako aj prémiou Ceny Zory Jesenskej (S. Creechová Chuť malinového bozku, Mladé letá 2002). Pracuje v slobodnom povolaní.

* Rozhovor s vami asi celkom neoriginálne začneme novinami Nové slovo, kde ste nielenže živo prispievali, pripomeňme najmä mladým čitateľom dielňu Vojtecha Mihálika, no po skončení školy ste v ňom aj pracovali. Ako z dnešného hľadiska vidíte svoje básnické začiatky, dali vám niečo, vzali? Cítili ste sa súčasťou toho kolektívu, najmä mladých autorov? Obohatilo vás niečím toto obdobie? Zostalo vám niečo z neho?

– Na novoslovovské obdobie sa teraz pozerám asi tak, ako na zvyšný prežitý život. Každé obdobie nám niečo dáva a niečo berie. Pri spätnom pohľade cítim, že mi zobralo ilúzie. Keď sme sa v tom období ako mladí autori stretali, všetci mi pripadali ako jedna veľká rodina. Na stretnutiach sme si navzájom čítali básne, diskutovali o nich, po oficiálnej časti sme prežívali pekné spoločné večery vo vinárni. Ibaže niektorí sa veľmi usilovali písať spoločensky angažované básne, hoci to tak naozaj necítili. Aj ja sama sa na mnohé svoje verše dnes pozerám s odstupom. No čo som napísala, za tým som si stála a nehanbím sa za to ani dnes, hoci tieto básne som do svojho nedávneho výberu nezaradila. Chýba im akási nadčasová platnosť. Ale vrátim sa k tým strateným ilúziám. Niektorí autori po revolúcií akosi rýchlo obrátili kabát a začali sa od Nového slova dištancovať. Istá autorka sa dokonca vyjadrila, že sme nechápali, o čo ide, a ideologicky nás zneužili. Pritom Vojtech Mihálik nikoho angažované básne písať nenútil. Ako príklad môžem uviesť Annu Ondrejkovú, skutočne výbornú autorku, ktorá bola tiež súčasťou nášho kolektívu, a pritom sú jej básne výsostne osobnou výpoveďou, bez akéhokoľvek úsilia o angažovanosť. Myslím, že by sme mali byť Vojtechovi Mihálikovi vďační za to, čo nás naučil, a zamyslieť sa každý sám nad sebou. Bol to dobrý učiteľ, pretože to bol veľký básnik. Škoda, že sa vytratil z učebníc a mladá generácia ho vlastne nepozná. Keby sa vydali jeho ľúbostné básne, určite by oslovili aj dnešných mladých ľudí.

* Okolo 70. rokov bolo pre mladých básnikov veľmi príťažlivé a módne vybrať si na VŠ štúdium smer slovenčina- estetika. Vy ste sa však rozhodli pre angličtinu a pedagogickú psychológiu...

– Pokiaľ ide o angličtinu, pred mojím podaním prihlášky na vysokú školu strávila naša rodina pol roka v Bagdade s otcom, ktorý na tamojšej univerzite prednášal geológiu. Takže som musela pozbierať všetky školské znalosti angličtiny a usilovať sa dorozumieť s ľuďmi, ktorí ju ovládali. Pri dorozumievaní sa s ostatnými som používala zopár arabských slovíčok a ruky. Takže som si uvedomila dôležitosť angličtiny, preto voľba padla na ňu. No spomínať na Bagdad bolí. Ktovie, čo je s ľuďmi, s ktorými som sa stretala. Čo všetko spustošila tá nezmyselná vojna a terajšie rovnako nezmyselné nepokoje. Vtedy to bolo krásne, rozprávkové mesto. Ale vráťme sa k mojej druhej voľbe, ktorou bola pedagogická psychológia. Ľudská psychika ma vždy zaujímala, a bez hanby priznávam, že ma priťahovali najmä jej tajomnejšie stránky. Keď som na prijímačkách povedala, že ma zaujímajú parapsychologické javy, komisia sa rozosmiala. Už som sa v duchu videla v zozname neprijatých, ale našťastie som sa na školu dostala. No i keď sme sa o tajomných stránkach duše veľa nenaučili, spoznala som množstvo iných zaujímavých vecí a pri tomto študijnom odbore sa kládol veľký dôraz aj na všeobecný rozhľad. Čo je pre mňa teraz, najmä pri prekladaní odbornej literatúry, neoceniteľné. A pri prekladaní poézie i prózy je dôležité psychologické stotožnenie s autorom, v čom mi, myslím, toto štúdium veľmi pomohlo. 

* Vaším prekladateľským debutom bolo prebásnenie poézie W. Blakea Záhrada lásky (Tatran 1976). Po ňom s ročným odstupom nasledovali vydania Browninga, Browningovej, Poea. Sama ste mali najväčší záujem o klasiku alebo vás niekto na ňu nasmeroval, alebo oboje? Priznám sa, že tým, ako jej cez súčasný estetický kánon dokážete dávať modernú formu a súčasne jemne zachovávate to dávne v nej, je mi váš prístup nesmierne blízky a vidí sa mi, že sa v nej väčšmi nachádzate ako v modernej poézii.

– K tej klasike som sa vlastne dostala cez viazaný verš. Svoje prvé básne som, ako to bolo vtedy moderné, písala voľným veršom. Vojtech Mihálik ma však presviedčal, že človek má právo písať voľným veršom, až keď zvládne viazaný verš. Tak som doma otvorila poetiku a moja prvá báseň napísaná viazaným veršom bol sonet. Písanie sonetov sa mi zapáčilo, nasledovali ďalšie a skúšala som aj iné básnické útvary. To bolo počas štúdia na vysokej škole, a mala som to šťastie, že nám anglickú literatúru prednášala vynikajúca pedagogička a prekladateľka PhDr. Eva Šimečková (ktorá neskôr musela za bývalého režimu zo školy odísť). Jej prednášky boli nesmierne zaujímavé a priblížila nám aj štruktúru anglických veršov. Takže som si spojila svoje už získané poznatky z poetiky s tým, čo nás naučila, a preložila som viacero básní, medzi inými aj báseň Williama Blakea. Ukázala som ich Vojtechovi Mihálikovi, a Blakeova báseň sa mu páčila. Navrhol mi, aby som z neho urobila výber pre vydavateľstvo Tatran. Pri Blakeovi, ako aj pri Browningovi a Browningovej som sa držala jeho pripomienok, ktoré sa týkali hlavne slovenčiny. Bol purista, dnes niekedy aj vybočím z toho, čo ma naučil, ale myslím, že vďaka nemu poznám mieru toho, čo je ešte únosné.

* Roku 1976 ste aj debutovali zbierkou Smäd, hneď nato nasledovalo roku 1977 Opojenie. Blízkosťou času vzniku, ale i sémanticky (pokiaľ ide o názvy) akoby tieto zbierky niečo spájalo; iste to predovšetkým bola klasická básnická forma, ktorú ste používali, ale išlo aj o niečo viac? Korešpondujú básne týchto zbierok tak ako ich názvy?

– Nie všetky básne boli písané klasickou básnickou formou, ale bola ich väčšina. A dnes obe zbierky vnímam vlastne ako jednoliaty celok, v ktorom bola romantika mladosti i hodne naivity. Boli však básnickým cvičením, bez ktorého by som sa asi ťažko bola dala na prekladanie klasiky. Neskoršie zbierky už boli o inom. Pribudli mi manželské i materské skúsenosti, a tie boli vlastne vo všetkých mojich ďalších zbierkach. Rovnako ako návrat k voľnému veršu. A kritika ma zaradila do tzv. sídliskovej poézie. Napokon, na sídlisku v Petržalke žijem od roku 1982, takže symboly, ktoré som používala na vyjadrenie určitých myšlienok, boli do značnej miery sídliskové. Od roku 1988 som zbierku nenapísala, len tak zo desať básní. Akosi som nadobudla pocit, že o všetkom sa už lepšie vyjadrili iní básnici a literatúre viac poslúžim prekladmi. A prostredníctvom iných básnikov môže človek prevravieť aj o témach, o ktorých by sa sám neodvážil písať.

* Viac rokov ste pôsobili ako vydavateľská redaktorka, cez vaše ruky teda prechádzali básnické rukopisy mnohých autorov, renomovaných, začínajúcich i tých celkom neznámych. Prezraďte, ak môžete, čo ste tým záujemcom o poéziu radili, odporúčali, čo by mohlo mať zmysel aj dnes,  zas pre iných? Čo považujete pri písaní za najdôležitejšie? Na čo by nemali zabudnúť?

– Každý dobrý autor je svojský. Takže som im často vyznačovala básne, ktorými vybočili zo sivého priemeru, a nabádala som ich, nech idú tým smerom. A aby sa na život pozerali ľudským pohľadom, ktorý je im daný, a nie odkiaľsi z vyvýšeného básnického piedestálu. Nikoho som nepresviedčala, aby písal viazaným veršom, no napokon, na dobrom voľnom verši vidno, že autor prešiel touto skúsenosťou. V Slovenskom spisovateli vyšli aj zbierky niekdajších autorov z Nového slova, viaceré obstáli aj v kritériách času. A čo sa týka iných, ktorí neboli z našej „liahne“, najväčším zážitkom boli pre mňa zbierky Erika Grocha, ktoré sú mimoriadne svojské a správne „uletené“. Tie dve, čo som mala možnosť redigovať, boli azda mojou najväčšou redaktorskou radosťou.

* V jednom zo starších rozhovorov ste prirovnali prekladanie sonetov k trpaslíčkom, ktorým hľadáte dušičku. Teraz však prevažne prekladáte prózu, tú vnímate ako? Ako praktizujete starú zásadu, aby bol preklad aj verný, aj pekný? Predpokladám, že ako poetka ste na estetickú funkciu textu nezanevreli ani pri prekladoch, ktoré nie sú celkom zo sveta beletrie...

– Už šestnásť rokov som na voľnej nohe, takže prekladám prózu i odbornú literatúru, a občas sa mi pre radosť vyskytne aj príležitosť preložiť nejakú poéziu. Takých príležitostí je však málo, poézia sa z nášho života, bohužiaľ, akosi vytráca. V próze by mala byť každá veta trpaslíčkom s dušičkou. No niekedy ju tam zabudne dať aj autor. A to nehovorím len o autoroch tzv. brakov, ale aj o autoroch, ktorí sa u nás považujú za vznešenejších. Ak však taký autor, resp. autorka, vychrlí 3 – 4 knihy za rok, poznať to na kvalite. Takže preklad takýchto kníh nemôže byť vždy ani verný, treba upravovať. Verný a pekný môže byť len preklad ozaj dobre napísaných kníh. Najväčšiu radosť mi robia knihy pre deti. Napríklad nedávno som pre vydavateľstvo Mladé letá preložila knihu Gwyneth Reesovej O čom snívajú víly. Autorka bola pôvodným povolaním psychiatrička a vie veľmi citlivo narábať so zážitkami, ktoré zraňujú často nepripravenú detskú dušu, a myslím si, že prečítanie takejto knihy pomôže deťom väčšmi ako návšteva psychiatričky, či, nedajbože, užívanie liekov. Detské knihy majú často veľmi blízko k poézií. Pokiaľ ide o odbornú literatúru, robila som už preklady z oblasti medicíny, psychológie, astronómie, no najmä preklady historických encyklopédií. Momentálne prekladám knihu o 100 najväčších svetových tyranoch. Myslím, že je užitočné túto problematiku poznať a dívať sa okolo seba s otvorenými očami. Azda by sme niekedy určitú podobnosť našli. V škole mi dejepis akosi neprirástol k srdcu, no zmenilo sa to, keď som prekladala knihu Alison Weirovej Deti Henricha VIII. V tom školskom dejepise akoby bol každý panovník len strojom vydávajúcim zákony, patenty a tak ďalej, ale akosi nás nepriviedli k pochopeniu, prečo to tak bolo. Henrich VIII. a jeho deti ako skutoční ľudia, to bolo čosi celkom iné. A takou je aj spomínaná kniha o tyranoch. Netreba tam upravovať nejaké bezduché výmysly, vety sú vecné a majú dušu. Len treba dávať veľký pozor, aby človek každú z nich dôkladne pochopil, no a, samozrejme, treba dbať aj o jazykovú čistotu (i keď nie o purizmus). Bohužiaľ encyklopedické knihy z anglofónnych oblastí bývajú často nedôsledné. Píše sa v nich, napríklad, že Lenin dal popraviť cára Alexandra s celou rodinou. Čo na tom, že cár bol Mikuláš? Taký detail!

* V minulom roku vyšiel v pražskom vydavateľstve BB/art výber z vašej poézie pod názvom Pondelok v galérii. Zostavili ste si ho sama; ako ste básne vyberali, pocitovo, či trochu s redaktorskou skúsenosťou? Čo vás dnes najväčšmi charakterizuje ako poetku?

– Som veľmi vďačná vydavateľstvu BB/art, že mi umožnilo oddeliť zrno od pliev a vydať to, čo zo svojej tvorby považujem za najlepšie. Uskutočnilo sa to vďaka môjmu dobrému českému priateľovi, básnikovi a výbornému prekladateľovi  Zdeňkovi Hronovi, s ktorým sme už roky v písomnom a teraz už vďaka internetu i mailovom kontakte, hoci sme sa v živote nestretli. Umožnil mi vydať v Prahe môj výber v slovenčine. Vyberala som pocitovo i s redaktorským odstupom, a v „zápale boja“ som sa s ním cez internet aj radila. Z básní z raného obdobia, ktoré som omilostila, mi ešte navrhol vyradiť ďalšie, takže napokon tam zo Smädu a Opojenia zostali len štyri. O tých si myslím, že ozaj obstoja, no z knihy sa takmer vytratil viazaný verš. Na jej konci, medzi básňami z posledných osemnástich rokov, sú zasa niektoré napísané viazaným veršom. Chcela som sa nimi priblížiť piesni, no nie bezduchej, ale takej, čo skutočne vyviera zo srdca. Ak je na ňu v dnešnom hektickom tempe života ešte miesto. Priznám sa, mám všelijaké pekné CD, a len zriedka sa stane, že si pri preklade próz či encyklopédií pustím prehrávač. Je to aj preto, že pri ozaj dobrých piesňových textoch človek nemôže jednoducho sedieť a prekladať niečo iné. Zrazu som ako primrznutá, počúvam, a všetko ostatné okolo prestáva existovať. Taký Nohavica alebo Horáček človeku aj na sté počutie vyrazia dych. Alebo Leonard Cohen.

* A ešte raz Pondelok v galérii. Čo môže byť pre vás takou galériou, kde sa ocitnete v dni, keď nie je otvorená pre verejnosť? Máte také dni a taký priestor? V sebe?

– Mám manžela, dvoch synov a mačku, takže v galérii je väčšinou prievan, netrápim sa preto, že je práve pondelok. So všetkými troma svojimi chlapmi mám veľmi dobré vzťahy, nuž sa pred nimi väčšinou neuzatváram a často im rozprávam veci zo svojho života. No keď zavriem oči, je to naozaj ako zavrieť dvere na galérii. Snové obrazy sú niekedy bizarné, no patria iba mne. Často snívam o Bagdade. Prelínajú sa v ňom niekdajšie pekné obrazy, všetko, čo som tam zažila, s krutou realitou dneška. Človeku sa vlastne do snov vpletá celý prežitý život, a o tých sa zväčša neusilujem rozprávať ani doma, nik by im nerozumel. To je moja zavretá pondelňajšia galéria. Značne surrealistická, no niekedy sa v nej objavia aj veľmi lyrické či sentimentálne výjavy.

Pripravila Viera Prokešová

Foto Peter Procházka