Vyhľadávanie
Rozhovor s prozaičkou Danielou Příhodovou
Správa pre budúce generácie
Daniela Příhodová (15. 4. 1941) knižne vydala Hra s ozvenou (1977), Obžalovaná (1987), Horúci víkend (1989), satirický román Vianoce s Maximom (1991), zbierka poviedok Rozvádzajte sa, je to krásne! (1994), román Nechajte ma žiť! (1998).
Je autorkou scenára k televíznej inscenácii Mário, zapískaj! a mnohých rozhlasových dramatizovaných poviedok. Jej poviedky vyšli vo viacerých antológiách.
Román Zákon v nás vyjde v najbližšom čase v Spoločnosti autorov umeleckej literatúry.
* Poznám tvoje predchádzajúce knižky aj rukopis najnovšieho románu Zákon v nás. Tvoju prítomnosť v slovenskej literatúre vnímam – najmä v posledných rokoch – ako kritický, neraz ironický pohľad na život nášho súčasníka, ale aj na neduhy spoločnosti. Je pre teba ako čitateľku aj autorku tento rozmer literatúry dôležitý – a myslíš si, že je potrebný?
– Tento i predošlý román sú mojím (azda dosť kritickým) pohľadom do našej súčasnosti, keď sa spoločnosť začala čoraz zreteľnejšie deliť na “smotánku” a tých ostatných. Môj príbeh nie je o “smotánke”, ale o nižších priečkach spoločenskej hierarchie, kde sa rodia naivné i nebezpečné túžby po bohatstve, dakedy zúfalé pokusy vyrovnať priepastný rozdiel. V takto diferencovanej spoločnosti sa ľahko zamieňajú pravé hodnoty – a tou najpríťažlivejšou sú peniaze. Spôsoby, ako ich získať v skromných podmienkach, sú nevyspytateľné, často veľmi priehľadné, namiesto vidiny bohatstva nastupuje zákon, v lepších prípadoch ten vlastný – svedomie. Nejako takto sa to prihodilo aj mojej hrdinke Dominike. Rovnako ako v románe Nechajte ma žiť! som upriamila pozornosť na fakt, že so slobodou i s demokraciou sa treba naučiť žiť. Túto myšlienku ešte zvýrazňuje príliv imigrantov, ktorí k nám neprichádzajú vždy s najlepšími úmyslami.
*Mala si zámer napísať pokračovanie už pri písaní románu Nechajte ma žiť!, alebo to vyplynulo z ďalšieho vývinu udalostí?
– Myšlienka pokračovať v románe Nechajte ma žiť! vo mne dozrela v čase, keď bol v tlači. Neplánovala som, možno len pribudlo skúseností, vlastne, stáva sa, že príbeh doslova skríži tvorivému človeku cestu – istým spôsobom ho osloví – a takémuto volaniu sa vždy rada podriadim. Zákon v nás hovorí o dôsledkoch podvodu, ktoré prináša každý nasledujúci zajtrajšok. Samozrejme, že dej románu nie je takýto jednoduchý. Ak mám byť úprimná, išlo mi o viac – položiť si otázku, či môže mať spoločnosť podiel viny na tom, že mladý človek klesne až na dno, do suterénu spoločnosti, a spätne, ako sa podobné delikty odrážajú na charaktere istej vzorky spoločnosti. Aké to je, keď sa v nás prebudí vlastný zákon, oveľa tvrdší, ako ten svetský.
* Aký bol ohlas na prvý diel románu? Máš pocit, že čitatelia majú záujem dozvedieť sa niečo o svojej dobe či spoločnosti? Očakáva táto verejnosť od svojich autorov čosi ako “kritické zrkadlo”?
– Ohlas? Naozaj neviem. Keď kniha vyjde v nízkom náklade – a takto vychádza takmer celá pôvodná tvorba – dostane sa iba do niektorých kníhkupectiev, no určite nie do všetkých oblastí Slovenska. A hoci román Nechajte ma žiť! odvysielal Slovenský rozhlas v relácii Čítanie na pokračovanie už trikrát počas, myslím, troch rokov, ak by si niekto na základe vysielania aj chcel knižku kúpiť, asi nevedel, kde ju hľadať. Aj preto som dúfala, že obidva romány vyjdú tentoraz v jednej knižke, no nepodarilo sa zohnať dosť peňazí. Dnes už nestačí napísať – hoci spoločenský – román a očakávať, že aj bez finančnej podpory sa oň budú vydavateľstvá trhať. Ako teda naplniť svoje poslanie? Pri písaní spoločenského románu ide o poslanie. Je to nutkanie, intuícia či potreba zanechať o sebe správu budúcej generácii. Akýsi odkaz o tom, ako sme tu žili. Vďaka aj za to, že ministerstvo kultúry pridelilo finančný príspevok, ktorý však stačil len na vydanie pokračovania románu.
A či sa čitatelia chcú dočítať v knižkách o našej súčasnosti, pozrieť sa na ňu, povedzme, z kritickejšieho pohľadu, ostáva aj pre mňa neznámou. Isté však je, že medzi slovenským spisovateľom a jeho čitateľmi (skôr možnými čitateľmi) je len slabá komunikácia. Analyzovať tento stav je zložité. Aj najlepšie dielo potrebuje propagáciu, inak zanikne v množstve iných kníh. Môže ho zatieniť obsahom lacná knižka s výborným marketingom.
Ďalej sa nazdávam, že u nás dlho absentovala silná príbehová próza a bežný čitateľ asi očakáva práve takúto tvorbu. Práve tento čitateľ (hovorím o beletrii) tvorí na knižnom trhu najpočetnejšiu vrstvu. Od jeho sympatií závisí aj výška nákladu. Sympatia je kľúčová otázka, ktorá visí nad pôvodnou tvorbou od chvíle, ako sa udomácnila na pultoch v lákavej väzbe prekladová beletria. Podľa počtu predaných výtlačkov sa zjavne teší náklonnosti našich čitateľov. Lebo pri dostatočnej sympatii si každá knižka zarobí sama na seba a nepotrebuje sponzora.
Kedysi, v mojich literárnych počiatkoch, sa neodporúčalo “nadbiehať” čitateľovi pútavým príbehom. Považovalo sa to za odklon od umeleckosti. Pravda je taká, že príbeh a umelecká tvorba sa vôbec nemusia vylučovať. No kto by dnes hľadal niečo také pod skromnou obálkou slovenského autora?
V súvislosti s masívnou propagáciou si myslím, že naši čitatelia už lepšie poznajú amerických hercov než slovenských spisovateľov. Čochvíľa budú aj lepšie vedieť, ako sa žije v Amerike (zásluhou elektronických médií s prevahou filmov americkej produkcie). Z televíznej obrazovky som sa tiež dozvedela, že najčítanejším týždenníkom je údajne Markíza. Čo dodať? Medzi prácu a oddych sa agresívne vtisol bulvár. Naozaj neviem, či bude umenie natoľko silné (a pútavé), aby proti nemu vládalo bojovať.
* Ako vnímaš súčasnú slovenskú literatúru? Uspokojuje ťa jej ponuka pokiaľ ide o témy, štýl a pod., alebo ti v nej niečo chýba?
– V posledných rokoch sa napísalo dosť dobrých kníh, len sa o nich málo vie. Nie je to tak dávno, čo som v jednej rozhlasovej relácii počula, že v našej literatúre absentuje spoločenský román, ale nie je to pravda. Neviem, či nás poznajú napríklad všetci redaktori kultúrnych rubrík jestvujúcich denníkov, lebo iniciatíva z tejto strany by pôvodnej tvorbe veľmi pomohla. V súvislosti s aktívnym vnímaním a poznávaním súčasnej slovenskej literatúry neviem ani to, aká je vysokoškolská príprava nastupujúcej generácie žurnalistov, budúcich redaktorov či iných kultúrnych pracovníkov. Obávam sa, že dobre poznať klasikov a píšucich rovesníkov je málo.
Napriek všetkému dúfam, že aspoň niekedy v budúcnosti sa situácia obráti a naši potomkovia sa budú o slovenské knihy zaujímať. Horšie je, že z finančných dôvodov vychádzajú v takých nízkych nákladoch, že sa takmer roztratia.
* Čo by podľa teba slovenskej literatúre a celkovo kultúre najviac prospelo – a čo ju najviac hatí?
– S pripravovanou integráciou Slovenska do EÚ mám takmer nesplniteľné želanie – aby sa do zahraničia neprekladali len diela tých istých autorov, aby sa nevytváral mylný obraz, akoby sme v našej literatúre nemali ženské autorky. Keďže preklady do zahraničia nie sú zrejme lacnou propagáciou, bolo by rozumné, aby sa urobil širší záber do literárnej obce – a tento záber by mala urobiť aj širšia odborná komisia, kde by ženy rozhodne nemali chýbať.
Pokiaľ ide o kultúru všeobecne, prekáža mi amerikanizácia elektronických médií – záplava gýčových filmov a filmov podporujúcich násilie. Ohrozuje to nielen našu, veľmi šľachtenú európsku kultúru (vrátane našej národnej), ale zhubne pôsobí na myslenie a vnímanie detí, mladistvých, ako aj na citový vývoj budúcej generácie. Nemali by sme sa hanbiť za starú Európu, lebo sa môže pýšiť výsadou, že jej kultúrne korene (naše dedičstvo) sú naozaj hlboké. A túto kultúru by sme mali chrániť a, samozrejme, vrátiť ju aj na televízne obrazovky, ktoré, aj keď si to nechceme priznať, dominujú vo väčšine domácností. Ak by sa vo verejnoprávnej televízii niekedy našli peniaze na tvorbu, nemali by sa podľa mňa obchádzať domáci scenáristi, ani súčasné literárne diela.
* Roky si spolupracovala so Slovenským rozhlasom, ako hodnotíš túto spoluprácu z pohľadu autorky?
– S literárnou redakciou Slovenského rozhlasu v Bratislave som spolupracovala od roku 1977 ako autorka rozhlasových dramatizovaných poviedok. Za 24 rokov som ich napísala naozaj dosť a množstvo ich aj odvysielali. Celý tento môj vklad (vlastne neviem, či celý) je uložený niekde v archíve – či a ako často sa objaví v éteri, to je už v rukách samej redakcie.
* Situácia v súčasnom svete nemôže nechať ľahostajným azda nijakého spisovateľa, čo najviac znepokojuje teba? Myslíš, že by intelektuáli a spisovatelia mohli na tejto situácii niečo zmeniť?
– Čo ma znepokojuje? Vojna, čo iné? Narodila som sa na začiatku tej predchádzajúcej – prežila som ju s rodičmi a štyrmi sestrami v Banskej Bystrici neďaleko námestia. Keď sa vojna skončila, mala som štyri roky, takže sa na niektoré veci dobre pamätám. Už som chodila do školy, no keď som počula sirénu, mala som vnútornú triašku. Nie, zabíjanie pod akýmkoľvek mottom nebudem nikdy schvaľovať.
Z televíznej obrazovky som si vypočula predbežnú bilanciu novej vojny – koľko biliónov bude asi stáť – k akej devastácii územia dôjde – a koľko bude stáť revitalizácia tohto zdevastovaného územia… O ľudských životoch sa nehovorilo. Akoby nestačilo, že svet obchádza hrozba vírusov! Lenže ten, na ktorý práve myslím, neohrozuje telo. Civilizáciu zasiahol vírus krutosti – možno má pôvod v niektorom z akčných filmových hrdinov.
Či by intelektuáli, spisovatelia mohli niečo zmeniť? Väčšina sveta dala jasne najavo svoje antipatie k vojne. Myslím si, že v tomto zdravom jadre civilizácie je nádej.
Rozhovor pripravila Etela Farkašová
Zákon v nás
Skrížil jej cestu, keď sa vracala domov z roboty a ponáhľala sa na električku. A nebola to ani odľahlá ulica, ľudia prechádzali obidvoma smermi rýchlo, akoby už nedokázali spomaliť, a hoci sa niektorým z nich medzitým podarilo natlačiť do električky, čo práve prefrčala okolo, ešte vždy ich tu ostalo dosť, aby sa dalo vykríknuť, naivne žiadať okoloidúcich o pomoc. No pomohol by jej niekto?
Darmo sa bezradne obzerala, iba jediná tvár na ňu hľadela uprene a sebaisto. Stál tam uprostred náhliacich sa ľudí, z ktorých by podaktorí možno aj uspokojili svoju zvedavosť, keďže k ničomu nezaväzovala, ale výkriky na ulici sa stali bežným javom, čo okrem obete asi nikoho neprekvapilo. Ona však dosiaľ nevykríkla, možno by zo seba nevydala ani hlások.
A Ismed s tým rátal. S ľudskou nevšímavosťou, ktorá sa tvárila rezervovane, akoby v civilizačnom procese neodvratného prispôsobovania sa zaniklo svedomie. Vytratilo sa, aby ustúpilo novej vlne, už iba zavadzalo na výslní arogancie. Ismed by mohol pokojne vytiahnuť nôž a zabodnúť ho Dominike priamo tam, kde by to najviac zabolelo.
Zmeravela, no zatiaľ cítila iba ostrie ľadového pohľadu, ako jej vniká pod kožu, ostrejšie než čepeľ. Čoraz hlbšie, až sa jej zakrútila hlava a zrazu mala pocit, akoby jej s tým pohľadom vpichol aj znehybňujúce sedatívum. Nedokázala urobiť ani krok, vyriecť jediné slovo.
– Kako si, Dominika? – oslovil ju so známym úsmevom, ktorým ju predtým dokázal tak ľahko oklamať.
– Prepáč mi, že som prišiel tak neskoro, viem, že si ma každý deň čakala!
Bol to naozaj úsmev diabla? Ten istý úsmev, čo ju vždy rovnako desil, ako priťahoval? Ak sa za jeho mrazivou intonáciou aj dala vytušiť výstraha, mohla to byť len bezzubá hrozba. Ismed ju necháva žiť, prebehlo jej hlavou, lebo sa bojí ostať sám. Ismed má strach.
- Prišiel si ma zabiť? – spýtala sa ironicky, len čo sa začala jej nehybnosť roztápať. – Nečakala som ťa… Ani skôr, ani teraz! – vyslovila svoju lož, ba vyšlo to z nej celkom prirodzene a ľahko. Čo nesmela v tejto chvíli ukázať, bol strach. Jej strach Ismeda provokoval, jej vlastným strachom Niku ovládal, v tom biednom, prízemnom pocite pramenila jeho prevaha, ktorá ju už stála priveľa. Áno, to, čo dokonale ovládala, bola teória.
- Ty sa ma bojíš, Dominika, vždy si sa ma bála! - zaškeril sa bezmocne, neschopný uveriť, že to nie je pravda. Neschopný znova jej vsugerovať strach. – Niečo ti poviem, Schatzi, nikoho som nemal tak rád ako teba.
Zacielil hlboko pod kožu, zákerne, nie však nožom.
– Ak potrebuješ peniaze, povedz! – prehodila rýchlo a zo starého zvyku otvorila kabelku.
– Prečo hovoríš o peniazoch, Schatzi? Dnes, keď som si prišiel po teba?
– Nevrátim sa! – odpovedala bez rozmýšľania, prirýchlo, aby to mohla byť pravda.
Vlastne už vtedy ju prvý raz zaskočila myšlienka, ktorú si dovtedy nepripustila, že je to len otázkou času, a bude ju mať, že ju má. Lebo ona nikdy naozaj neodišla.
A Ismed to vedel, vôbec sa nemusel ponáhľať, nechával dozrieť čas a dôveroval si.
– Prečo si odo mňa odišla, Schatzi.
- Lebo sa nevzdám svojho dieťaťa! Lebo otcom pravdepodobne nie si ty.
– Pravdepodobne?! Čo to má byť? – stisol jej zápästie, aby ju pritiahol k sebe a príkro, skoro až hrozivo jej pozrel do tváre. – To dieťa bude moje, Schatzi, rozumieš?! A ja sa pokúsim zabudnúť na to, čo sa stalo, na tie nepekné veci...
– A čo také sa stalo? Aké nepekné veci? Spomeň si, čo si urobil s Angelou! Vodil si jej chlapov, len aby ti zarobila tie tvoje špinavé novace! Predával si ju za niekoľko hodín svojej zábavy... Boli to jej peniaze, a ty si ich hneď na druhý deň utratil!
– Teraz spomínaš Angelu? Angela nie si ty. Si moja žena, Schatzi, a preto sa budeme tváriť ako slušná rodina. Hoci to vôbec nie je ľahké, keď si pomyslím, že si sa vyzliekla len tak pred tým frajerom! – zvieral jej ruku čoraz nemilosrdnejšie, a predsa nevykríkla od bolesti, iba sa meravo prizerala, ako mu navierajú sánky a modrejú, ba hrozivo sa zužujú pery. – Že sa vyzliekaš každý deň a že by si sa chcela aj dnes, Schatzi!
– Ale najviac ťa asi mrzí, že ty z toho nemáš a ani nebudeš mať žiadne prachy! – vyhŕkla posmešne svoju pravdu, lebo vedela, že keby mu v tejto chvíli napľula do tváre, nebolo by to také zlé. Áno, Ismeda bolo možné pravdou uraziť, a tak vzápätí očakávala jeho hnev, mohol vytiahnuť nôž, zlomiť jej ruku v zápästí, ale napočudovanie, vôbec nič sa nestalo.
Vytrhla sa mu vo chvíli, keď akýsi muž, čo prechádzal okolo, nerozhodne spomalil, a Ismed, v podvedomí štvanec, mal dobre vyvinutý inštinkt cudzinca, s ktorým sa v chápavej demokracii dalo existovať aj bez platného pasu.
– To nie je môj frajer, Ismed, ale otec môjho dieťaťa! – vyslovila dôrazne, hoci si malého Róberta ani len trocha nevážila, lenže v tom okamihu chcela byť zlomyseľná, zachcelo sa jej ďalej pokúšať Ismedovu zbabelosť alebo ostrie noža.
Milovali sa tak, s nožom pod Ismedovým vankúšom, no nikdy ju netrápila myšlienka, že spáva so zbabelcom, možno s bláznom, alebo iba s poverčivým rojkom, čo si zamieňa zbraň s talizmanom. Prestala sa tej nebezpečnej hračky báť, zvykla si na jej prítomnosť, ako sa niekto naučí spávať s hadom.
(Úryvok z románu, ktorý vychádza vo vydavateľstve SAUL.)
