Vyhľadávanie
Rozhovor s talianskou herečkou, novinárkou a spisovateľkou Daciou Maraini
Bez hraníc sa rozdiely nestierajú
Dacia Maraini (1936) patrí medzi najuznávanejšie talianske spisovateľky. Vo svojich dielach sa zameriava najmä na problematiku žien a aktívne sa angažuje vo feministickom hnutí. Je autorkou románov, poviedok a divadelných hier, získala viacero významných literárnych ocenení, roku 1999 jej udelili najprestížnejšiu Premio Strega za román Buio (Tma). V slovenskom preklade jej vyšli romány Nebezpečné roky (1965) a Nikto sa nepamätá (1969). Po roku navštívila v júni Bratislavu už druhýkrát pri príležitosti odovzdávania Ceny Elsy Morante, ktorej porote predsedá.
* Do vlaňajška ste v Bratislave nikdy neboli a teraz ste v priebehu roka navštívili naše mesto už druhý raz. Ako sa vám u nás páči?
– Veľmi rada sa prechádzam po bratislavskom centre. Pripadá mi to ako zázrak, že nemusím dýchať smrad automobilov a okolo seba mať historické budovy, ktoré neohrozuje betón.
* Počas vašej predchádzajúcej návštevy sme sa rozprávali o Italovi Svevovi. Protagonisti jeho románov majú vždy rovnaký vek a spoločenské postavenie ako autor, akoby osobná skúsenosť spisovateľa bola akou garanciou autenticity umeleckej projekcie. Existuje nejaký podnet, osobná skúsenosť, ktorá vás priviedla k tomu, že ste sa rozhodli písať o holokauste a povstaní v Budapešti v knihe Vlak poslednej noci (Il treno dell ultima notte)?
– Osobnú skúsenosť predstavujú dva roky, ktoré som strávila v koncentračnom tábore v Japonsku, keď som bola ešte malé dievča. A pri dospievaní ma sprevádzali výjavy z holokaustu. Veľa ráz som navštívila vyhladzovacie tábory a vždy ma to dojalo a pobúrilo. Vôľa napísať túto knihu vo mne stále rástla, až sa premenila na neodolateľnú potrebu. Od tej chvíle som roky venovala čítaniu historických kníh, dokumentov, listov, denníkov a zároveň som opätovne navštevovala koncentračné tábory a európske mestá ako Viedeň, Krakov, Lodž, Budapešť, ktoré sú spojené s postavami z románu.
* Regionálna tematika sprevádza taliansku literatúru od vzniku jednotného štátu. Aj niektoré vaše romány sú spojené s konkrétnymi miestami vašej krajiny. Vyváža Vlak poslednej noci talianskych spisovateľov za hranice vlastného štátu? Možno pokladať vašu tematickú voľbu za súčasť širšieho pohybu? Nebolo by pekné, keby sa práve spisovatelia stali prvými občanmi s európskou identitou? V ich prípade by stačilo, keby to potvrdili, na rozdiel od politikov, len slovami. Ale vo svojich diela, kde by sa stali činmi.
Úplne s vami súhlasím. Mnohí ľudia nechápu, že keď sa spájame, rozdiely sa nestierajú, ale naopak, zvýrazňujú sa, no v duchu univerzálnosti. Teraz však žijeme v dobe strachu a negácie, egoizmu a odmietania inakosti. Vďaka všetkým týmto veciam sa znovu stretávame s blúznením, o ktorom sme si mysleli, že sme sa ho navždy zbavili: s rasizmom a intoleranciou voči cudzincom.
František Hruška
