Rozhovor so spisovateľom Jánom Litvákom

My belosi sme nevymysleli ani kvetináč

Rozhovor so spisovateľom Jánom Litvákom

Ján Litvák (nar. 1965) je v našej literatúre prítomný dvadsať rokov. Začínal ako redaktor, publikoval v literárnych časopisoch a knižne debutoval v roku 1992 prózou Samoreč. Predtým autorsky prispel básňami do trojčlenného projektu Výstrel z motyky (1990, spolu s J. Urbanom a M. Bančejom). Nasledovala zbierka Kráľ kalichov (1998), spoločná kniha spisovateľov barbarskej generácie Barbar(u)ská ruleta (1998), cestopis Gandžasan (1999). Po roku 2000, po dlhšej odmlke, vydáva trojicu kníh Živorodka. Lovkyňa ľudí, Pijem vodu z Dunaja, Bratislavské upanišády, ktoré svojou pestrou štylizáciou a žánrovými presahmi búrajú klasickú predstavu o umeleckej literatúre. Ján Litvák v nich strieda literárnosť s publicizmom, privátnu polohu so spoločenskou kritikou, intimitu duchovného zážitku s prostým ubiehaním chvíľ, vyhrotenú individualitu s ľúbostným citom a rodinným zázemím.

  O nedávno publikovanej básnickej zbierke Vtáctvo nebeské by sa dalo hovoriť priam rozprávkovo: kde bolo, tam nebolo. Lebo knižka aj bola, a vlastne aj nebola. Teraz už je, ale ako to s ňou bolo?

Jednoducho. Keď sa mi napísala, vyšla najskôr v počte kusov jeden ako bibliofília. Tá bola po celý čas u mojej ženy, lebo jej som tieto básničky venoval. Po piatich rokoch vydalo ďalších osemsto výtlačkov zbierky, tentoraz už s ilustráciami, vydavateľstvo Slniečkovo v edícii verše online.

Za koho sa považuješ vzhľadom na literárne škatuľkovanie?

Bože, ochraňuj nás všetkých, čo to s písaním myslíme úprimne, pred obsesiou škatuľkovania. Môžeme písať, čo chceme – básne, poviedky, esejistiku, úplne voľný štýl, bizarné škice, samozrejme, kým to niekto vydáva a číta.

   Ducha kategorizovania si dokonale vyplašil najmä v dielach Pijem vodu z Dunaja a Bratislavské upanišády – akoby si ich písal vo výskoku ponad poznané formálne konvencie. Nájdeme tam črtu, báseň, fejtón, aforizmus... Prečo vlastne?

   Lebo literatúra je v stave písania bez hrán a hranatých výsledných chlievikov. Píšeme po písmenkách, po slovách. Písanie, to sú slovné spojenia a jazykové nápady, neologizmy, epizódky a miniatúrne deje, ktoré až dodatočne zapájame a zabrusujeme do širších celkov. Ak dnes konvencie diktujú niečo celkom odlišné, znamená to, že sme akademikom až príliš povolili uzdu a nechali sme ich šantiť a hovoriť namiesto seba.

  Zaiste, no literatúra je predovšetkým komunikácia, a tak sa otvára, či chceme, alebo nie, aj akademikom a oni činia, čo činia. Na druhej strane sa treba pýtať našich autorov, prečo ich svojou originalitou dnes jednoducho neprevalcujú...

   Dávno k tomu došlo, len akademici si to v zamyslení doposiaľ akosi nevšimli. Medzitým sa aj viacerí mladí kritici vykašľali na jalové morfondírovanie a preladili sa na priamu podporu literatúry.

   Ty to robíš svojou nezávislosťou, aspoň tak na mnohých pôsobíš životom i tvorbou. Si od niečoho závislý?

   Ach, kdeže lanské snehy sú? Keď sme pred takými 20 - 25 rokmi s barbarmi prečesávali umelé a umelecké raje, v podnebesí vládli boľševici a posielali nás aj s našimi inšpiračnými zdrojmi do najhorúcejších pekiel. A jednotlivo sa s každým, dokonca aj s nami chceli potajomky kamarátiť. Len toť nedávno odo mňa ešte drankal jeden zanovitý teoretik marihuanu. Keď som mu povedal, že už desať rokov nefajčím ani hašiš, ani tabak, myslel si, že len robím drahoty a nechcem ho zobrať tam, odkiaľ niet návratu.

   A dnes?

   Dnes som závislý od písmen. Pracujem, nesledujem veľmi kaviarenské dianie, ale na kultúrnych podujatiach si všímam, že náš spisovateľský opilecký výkvet chce mať svoju hlavnú drogu stále na piedestáli. No ani alkohol sme nevymysleli my belosi. Slovo al-kuhl pochádza z arabčiny a znamená omamný nápoj. My belosi sme nevymysleli ani len kvetináč.

  Minulosť je ako zlatá dávka: chutí ako život, ale nedá sa prežiť znova. Ako sa s odstupom pozeráš na svoje začiatky?

   Len pamäť dokáže chrániť to, čo už nikdy nebude, povedal celkom aktuálne Andrzej Stasiuk. Moje literárne prvosienky asi zostanú aj naďalej spojené s café U Michala. S Jožkom Urbanom. S Barbarskou generáciou. S Mihalkovičovcami. S Veronikou Šikulovou. S Deniskou Fulmekovou. Dokázali vytvoriť takú fantastickú literárnu atmosféru, že sme sa U Michala cítili ako na Montmartri. Boli skvelí a väčšinou takí zostali dodnes. Škoda, že sa terajšej fázy Jožko nedožil.

  Zomrel v roku, keď vyšiel tvoj Gandžasan. Pokladám ju za jednu z tvojich najlepších kníh: estetickým tvarom aj filozofiou. V plnej miere odkrýva spisovateľský naturel, štýlové cítenie, zmysel pre fakt i fikciu a tajomstvo. Kde leží Litvákova India?

   Viem celkom presne, kde by som chcel žiť. Vo Varanasi vo štvrti Káší pred pár tisíc rokmi, možno aby som dennodenne zisťoval, že je to tam také isté ako dnes. Chcel by som žiť vo Vidžajanagare približne sto rokov predtým, ako ho vyplienili moslimovia. Z praktických dôvodov sa však celý tento subkontinent s miliardou obyvateľov a svojou bezčasovosťou musí zmestiť na môj písací stôl a poličku. Naposledy na nej pribudli dejiny bengálskej literatúry a Džátaky v preklade jeho eminencie Dušana Zbavitela, ktorý z indických jazykov do češtiny preložil viac ako 150 kníh. Stále sa do nich pozerám.

  Nestratilo to teda nič zo svojej inšpiračnej sily. Mnohí to však môžu vnímať len ako módnu vlnu pre znudených Európanov. U teba však natrafia na nenásilný postoj, skromnosť, ale aj dôraz v presvedčení, nie inú ako žitú skúsenosť. Ako sa žiješ?

   Mestsky. Bratislavsky. Tak trochu proti svojej vôli. Aj v Harappe či v Mohendžo-daro, starej kultúre povodia Indusu, ľudia žili mestsky a ich moderná doba im tiež možno liezla na nervy. Mali kúpeľne s dokonalým prívodom a odtokom vody. Ženy boli emancipované. Chodili hore bez. Bola to móda? Keď sa budúci archeológovia riadne zapotia, tak o nás povedia, že naše ženy boli emancipované a že sme mali kúpeľne. Pri troche šťastia nás vybavia jedným vrzom s Viedenčanmi. Že sme boli kultúrni a sídlili v povodí rieky Dunaj. Ba že sme boli na takom vysokom stupni vyspelosti, že sme používali špľachovacie záchody a výlučky sme splachovali výlučne pitnou vodou.

  Takouto optikou znie reflexia našej súčasnosti hrozne, zároveň za touto iróniou cítiť tvoj typický sklon spájať veci napohľad nespojiteľné. Ale môže s tým všetkým spisovateľ niečo urobiť, či už v Indii, alebo v Bratislave?

   Alfou a omegou spisovateľa, bratislavského, indického alebo portugalského, je vlastná literárna tvorba a vydávanie knižiek. Z tých najrozličnejších reflexií vyjde naša skvelá súčasnosť často hrozne, ale koľkokrát zase zaujímavejšie ako v skutočnosti. Netreba nad tým špekulovať. Viac nás frustruje iný paradox – že popri tom, ako sa tak nevšedne rýchlo rozvíjame, rovnako nevšedne a rapídne upadáme. V poslednom čase si napríklad vypisujem objavy, ktoré si prisvojili tí, ktorí ich neobjavili ako prví, objavy tých, čo vlastne nič neobjavili.

  Podľa posledných knižiek sa priznávaš aj k iným objavom, k maličkostiam. Záhradka, hríby, pečenie chleba...

   Je to len voľné pokračovanie všetkých tých maličkostí, o ktoré by som nechcel prísť. Prvých šesť rokov života som strávil v záhrade, lebo naši ma nedali do škôlky. So sestrou sme v detstve trávili všetok voľný čas na vzduchu, v prípade nepriaznivého počasia nad knižkou. Dnešní mladí už nevedia tak jednoducho ísť von a oňuchávať svet, potrebujú nato už prinajmenšom outdoorové aktivity.

  Odkiaľ čerpáš hodnoty, podľa ktorých žiješ, ale aj kritizuješ?

   Jedna vec je žiť a písať si svoje, iná vec je kritizovať, iné je sledovať skutočnosť, iné je zase vysmievať sa tomu, čo je na posmech, a  na papieri doťahovať veci ad absurdum. Kritik je človek neschopný vlastnej tvorby, ktorý si myslí, že keď niekomu pľuje do tváre, všetci sa pritom zabávajú rovnako ako on.

  Takže máš nejako určené duchovné či filozofické východiská, či už pevné, alebo budované, takpovediac, za pochodu?

   Myslíš niečo také komplexné, čo by zahŕňalo rozprávky Tisíc a jednej noci aj Winnetouove výroky, naliehavý odkaz Egona Bondyho a ešte aj celoživotné dielo Carlosa Castanedu? Asi by som sa nevedel riadiť niečím podobným. Aj keď každá dobrá knižka človeka obohatí a niektoré sú priam neobíditeľné, nie je všetko v knihách.

Veď práve, tak v čom? Ak vôbec...

Neprezradím.

Si prvý slovenský spisovateľ, čo do názvu knižky použil vážne nábožensko-filozofické slovo východnej kultúry: upanišády. Ako sa do toho názvu rodilo?

Neočarila ma bohvieako belošská filozofia, založená na úpornom trápení rozumu. Zdá sa mi však dôležité, aby sa človek predsa len k niečomu uberal alebo dospel. Na upanišádach sa mi páči, že sú to texty literárne vynaliezavé, chvíľkami lyrické a vzápätí epické. Tieto písomnosti sa nezaoberajú tokom lineárneho času ani výplodmi mysle. Nie sú tam žiadne veľké ani malé myš-lienky. Je to literatúra a reč bez všetkých tých vedľajších produktov.

Nie je náhodou najväčším vedľajším produktom literatúry človek?

Zavše vari aj áno. Všeličo kuriózne sa pri práci s rečou pritrafí. Ale ja som stretol aj analfabetov, ktorí sa správali oveľa poetickejšie ako mnohí profesori literatúry Západu. A hlavne vedeli lepšie hospodáriť s vodou a s dychom. A niektorí aj so slovami.

Teraz v tomto rozhovore som si znovu všimol to, čo vyplýva pre mňa aj z tvojej tvorby: situuješ sa do polohy harmonizujúceho provokatéra. Ide o jednu z tvojich tvárí?

Ďakujem za pochopenie. Konečne niekto uvažujúci kriticky aj trafil klinec po hlavičke. Presnejšie to povedal vari len Duško Mitana, že často kladie nenormálne otázky, aby aspoň občas dostal nejaké normálne odpovede. Aj keď tých provokácií a tvárí nie je v mojom prípade vari nejako zbytočne veľa. Jednu tvár si síce stále naschvál nechávam zarastenú, divošskú, ale je to vlastne tá istá tvár, ktorú si holím. Ak nie pravidelne, tak čoraz pravidelnejšie.

Na svojej ceste radšej pred niečím unikáš alebo radšej kráčaš k niečomu v ústrety?

   Ani jedno, ani druhé. Prvoradé sú veci, ktoré musím, potom sú veci, ktoré chcem, a na poslednom mieste sú vždy veci, o ktoré nemám záujem. Nuda, však? Nebyť krásnych náhod, toto by bol zhruba celý pôdorys mojich zážitkov.

Pracuješ momentálne na niečom?

   Odovzdal som práve do tlače knižku Básne prané v studenej vode. No to by som, s prepáčením, prácou nenazval, už len pre tie mizerné honoráre. Na napísanie ďalšej knihy mi poskytlo štipendium Literárne informačné centrum. Škicujem si nejaké postavy. A hlavne si ustavične ničím oči nad čítaním korektúr, písmeno po písmenku, stále. Toľko je chýb. Je to takmer celá jedna nekonečnosť.

Radoslav Matejov

Foto Erika Litváková