Rozhovor so spisovateľom Vladom Haratíkom

Nazvať sa pesimistom je obrovský optimizmus

Rozhovor so spisovateľom Vladom Haratíkom

Vladimír Haratík (1960) sa narodil v Martine, kde absolvoval druhé najstaršie slovenské gymnázium. Od roku 1989 žije v Bratislave a hľadá témy pre svoje knihy, ktoré rozprávajú o násilí, bolesti a beznádeji. Autorsky debutoval akčným románom z prostredia slovenskej mafie Vojna psov (1997), o tri roky vydáva zbierku poviedok Slepé uličky (2000), v ktorých sa hlavné postavy ocitnú v zajatí drog, samoty a smrti. Zatiaľ poslednou Haratíkovou knihou je román Sladký jed (2003), ktorý predstavuje odklon od tematiky fyzického utrpenia k utrpeniu duševnému, plynúcemu z naštrbených medziľudských vzťahov.

* Vaše knihy uvádzajú čitateľa do sveta násilia, utrpenia a pocitov životnej skepse. Robíte vo svojich novelách realitu horšiu ako v skutočnosti je?

– Keby čitatelia poznali osudy slovenských mužov a chlapcov, ktorí naozaj bojovali v cudzineckých légiách, ktorí šli za peniaze zabíjať, nezdalo by sa im, že vo svojich knihách preháňam. Priznám sa, že nemám rád armádu. Občas si na zahraničných televíznych kanáloch pozriem dokumentárne filmy o vojne a najmä americké dokumenty, v ktorých sú žoldnieri glorifikovaní a ospevovaní, sú naozaj strašné. Vo všetkých vyspelých krajinách sveta, nielen v Amerike, musí mladý muž ako prvé urobiť to, že sa zúčastní na rýchlokurze zabíjania, čiže musí absolvovať základnú vojenskú službu. 

* Debutovali ste románom, druhá kniha sa skladala z dvoch noviel a šiestich krátkych poviedok a zatiaľ posledná, Sladký jed, je opäť návratom k románu, hoci aj tu možno hovoriť skôr o dvojnovele. Možno na základe toho usudzovať, že ide o prejav neustáleho autorského hľadania?

– Áno, pretože ak mám tému, hľadám spôsob jej stvárnenia. Vlastne aj ten spôsob príde sám, takže ani hľadať nemusím. Každý pozná gramatiku a vie rozprávať, no zďaleka nie každý vie písať. Keď sa ma niekto opýta, prečo píšem, odpoviem mu protiotázkou: A prečo ty nie? Žijeme v takej vzrušujúcej dobe, že je škoda o nej nepísať. Čudujem sa tým, ktorí začínajú  knihy o tom, ako gazda vstane, odkrojí si kus slaniny a ide nakŕmiť prasatá. Veď Slováci už dávno nenosia kroje a nejedia len halušky s bryndzou. Tém na písanie je okolo nás bezpočet.

* Aké pocity ste prežívali, keď sa vaša prvotina – Vojna psov objavila v kníhkupectvách?

– Ako keby sa mi narodilo ďalšie dieťa. Bol to skutočne fantastický pocit. Niekto pre euforickú náladu šplhá po horách v Tibete, mne stačí sedieť doma. Avšak aj ja som zodral jedny topánky, kým sa mi podarilo nájsť vydavateľa.

* V zbierke poviedok Slepé uličky  ma zaujalo šesť krátkych textov označených ako Poviedky o samote a pití. Nezdá sa vám ich zaradenie do knihy žánrovo trocha anorganické?

– Keď človek prečíta tieto poviedky za sebou, tak zistí, že je to vlastne jeden príbeh o jednom človeku, hoci časová a priestorová nadväznosť tu absentuje. Využitie fragmentárnej formy mi umožnilo zobraziť len isté obdobia v živote hlavnej postavy, ktorá sa raz vyjadruje o svojej minulosti, inokedy o budúcnosti.

* Postavy z vašich kníh majú často niečo spoločné, charakteristický je napríklad motív despotického otca.

– Nie je to inšpirácia z mojej rodiny, pretože som despotického otca určite nemal. Rodičia však majú na svoje deti obrovský vplyv. Otec zväčša plní úlohu vychovávateľa a matka obrusuje hrany. Ak syn narazí na despotického otca, potrebuje si dať niekde svoje boľačky pofúkať. Napríklad v próze Prázdninoví žoldnieri ide o chlapcov, ktorí sa tvária ako tvrdí chlapi, ale u jedného z nich matka naozaj predstavuje útočisko.

* Neohlasuje sa z takýchto konštrukcií hlas Sigmunda Freuda o oidipovskom komplexe dospievajúcich chlapcov?

– Určite som tento motív nevkladal do všetkých textov úmyselne, no na druhej strane mi to práve v novele Prázdninoví žoldnieri prišlo vhod, pretože nedostatok lásky alebo, naopak, jej prehnané množstvo v rodine môžu viesť k tomu istému koncu.

* Rovnako aj v novele Vlastné záujmy zo zbierky Slepé uličky zobrazujete tragické príbehy dvoch mladých ľudí, ktorí pochádzajú z ekonomicky a sociálne veľmi odlišne situovaných rodín.

– Všetko je to o tom, že takáto vec sa môže prihodiť naozaj každým rodičom, bez ohľadu na ich majetok či vzdelanie. Jednoducho sa to môže stať, pritom nezáleží len na rodinných podmienkach. Preto je táto novela aj istým posolstvom, aby sa podobné veci brali skutočne vážne. Rodina u nás nebola a zrejme ešte stále nie je pripravená čeliť problémom, ktoré sa tak často objavujú. Bol by som rád, keby moje knihy čítali ako rodičia, tak aj ich deti.

* Doteraz vám vyšli tri knihy a čo je zaujímavé, vždy s trojročným odstupom. Bude si musieť čitateľ na štvrtú knihu počkať ďalšie tri roky?

– Pri štvrtej knižke by táto periodicita už mala byť narušená. Dokonca som sa už s riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ dohodol na jej názve – MUDr. Láska. Bude to kniha rôznorodých poviedok o lekároch, no nie o ich práci, ale o tom, ako prežívajú svoj život v tomto povolaní. Niektoré poviedky sa však naďalej prelínajú a postavy prestupujú z textu do textu.

* Čo spája vaše tri, alebo už možno povedať štyri knihy?

– Leitmotívom mojich kníh je tolerancia. Udalosti v nich sú z veľkej časti spôsobené nedostatkom tolerancie. V mojom živote existuje jedna žena, ku ktorej som, aspoň podľa môjho názoru, tolerantný až k sebazničeniu. Sú však aj ľudia, ku ktorým som tolerantný veľmi málo, resp. iba raz. Kto do teba kameňom, ty doňho dvoma.

* Kniha Sladký jed, ktorá hovorí o partnerských neverách a problémoch, a napokon aj pripravovaná zbierka MUDr. Láska potvrdzujú váš odklon od tematiky podsvetia, vojny a násilia k téme lásky a medziľudských vzťahov. Už vás omrzelo zobrazovať násilie v uliciach slovenských miest alebo vojnové hrôzy v Afganistane či na Balkáne?

– Aj to je prejav istého hľadania. Písať stále o jednej téme je ako písať celý život jednu knihu. Staré témy opúšťam vtedy, keď nájdem niečo nové. Písať o mafii a vojne je zaujímavé, ale na druhej strane aj manželstvo môže byť rovnako tvrdé, ak nie tvrdšie ako vojna. O knihe Sladký jed sa dokonca ktosi vyjadril, že je ešte tvrdšia ako Vojna psov. Len dodávam, že s tým rozdielom, že táto tvrdosť sa dotýka menšieho počtu ľudí. Vojna sa presunula z bojiska do spální. Mňa nikdy nezaujímala štatistika. Ak sa niekde dočítam, že vo vojne padlo milión ľudí, je to štatistika. Ak však manžel vyhodí manželku z okna, je to tragédia. A mňa zaujíma práve jedinec a jeho prežívanie istých udalostí. 

* Zmena tematiky vám, zdá sa, prospela, pretože Sladký jed je zatiaľ lídrom v ankete Knižnej revue o najlepšiu knihu roka 2003.

– Fíha! Tak teraz lapám po dychu. Naozaj ma to veľmi teší.

* Samozrejme. Na druhej strane knihy slovenských autorov sa predávajú v malých nákladoch a z písania na Slovensku  málokto zbohatne.

– To je jediná istota, ktorú mám. Písanie však nie je koníček, ale diagnóza. Keď niečo nosím v hlave, nedokážem sa toho zbaviť, kým to nenapíšem. Niektorí len čo vyjdú na ulicu, majú nutkanie konať zlo, našťastie, ja mám iné potreby. Pri počítači sa vybúrim a potom som úplne pokojný človek. Aj manželka je rada, že nesedím pri pive, ale pri klávesnici.

 * Ste rodeným Martinčanom a v Bratislave žijete od roku 1989. Ovplyvnil život v našom hlavnom meste aj váš autorský prejav?

– Určite netrpím bratislavským komplexom. Stále cítim, že korene mám v Martine. Bratislava má však veľkú výhodu v tom, že tu žije moja manželka. Znamená to, že môžem denne písať na počítači, hoci sa do počítačov vôbec nerozumiem. Druhou výhodou je, že v Bratislave je viac osudov na menšej ploche. To, čo sa deje na celom Slovensku, sa určite deje aj v Bratislave, takže sa stačí len dobre obzerať. Sledujem televíziu, čítam noviny, počúvam známych i menej známych ľudí. Pri tvorbe svojich kníh tak často spájam videné s počutým a uvádzam to do súvislostí, ktoré inému možno nenapadnú. Aj viaceré poviedky z už spomínanej pripravovanej zbierky MUDr. Láska sú založené na príbehoch, ktoré kolujú medzi lekármi, no málokedy sa dostanú do nezasvätených uší. 

* V súčasnosti pracujete ako zvárač a netajíte sa tým, že okrem kníh ste sa nikdy nevenovali časopiseckému publikovaniu svojich próz, ani novinárskej činnosti. Prečo ste sa rozhodli vydať knihu ako 37-ročný, keď vám dovtedy literárna brandža príliš veľa nehovorila?

– Moji bývalí spolužiaci z gymnaziálnych čias sa ma na každej stretávke pýtali, či mi už niečo knižne vyšlo. Počas stredoškolských štúdií som získal nejaké literárne ocenenia, ale písaniu sa venujem prakticky od vtedy, čo som sa naučil písať. Napríklad osnova novely Vlastné záujmy zo zbierky Slepé uličky vznikla už niekedy v 80. rokoch minulého storočia. Napokon prišiel čas, keď som si povedal, že som si už niečo odžil, nazbieral isté množstvo skúseností a niečo už konečne môžem napísať. Takisto ma posmelili knihy niektorých slovenských autorov. Pri ich čítaní som si totiž uvedomil, že ak mohlo vyjsť toto, prečo by nemohla uzrieť svetlo sveta aj moja kniha.

* Postavami vašich prvých dvoch kníh sú nájomní zabijaci, drogoví díleri, vrahovia. Bola vám však napriek tomu všetkému niektorá z týchto postáv sympatická?

– Celkom sympatický mi bol Tomáš z prvej časti Vojny psov. Dokonca mi prirástol k srdcu do takej miery, že teraz podľa jeho životného príbehu pracujem na filmovom scenári, a v ňom už nie je taký jednoznačný ani tragický koniec. Moje knihy končia tragicky preto, lebo konanie postáv nemožno nazvať inak ako celú sériu nesprávnych rozhodnutí. Tomáš je chlapec, ktorý sa dostal do nepríjemných situácií, ani nevedel ako. Je ako väčšina ľudí, ktorí ani štrnásť rokov po páde predchádzajúceho zriadenia nepochopili, že keď sa rozbehnú hlavou proti múru, tak si ju rozbijú. Ľudia sa vždy spoliehajú na to, že dobro nad zlom vždy zvíťazí. To nás naučila niekoľko tisícročná židovsko-kresťanská kultúra, ale v skutočnosti je to nezmysel. Dobro nad zlom samo osebe nezvíťazí takmer nikdy. Vždy mu treba pomôcť. Preto urobiť náhly obrat na posledných piatich – šiestich stranách, aby sa kniha skončila happyendom, sa mi zdá hlúpe. Tak to v živote predsa nefunguje. Zázraky sa možno dejú, ale veľmi zriedka.

* Takže na zázraky príliš neveríte?

– Veľmi nie, hoci nejaký by ma určite potešil.

* Malým zázrakom by možno bolo, keby sa podľa vášho scenára naozaj nakrútil film.

Áno, ale nádej umiera posledná. Keď vieme, ako masovo sa na Slovensku nakrúcajú filmy, tak nazvať sa pesimistom, je obrovský optimizmus.  

Pripravil Marek Kopča